Trasa

Olcnava – dolina Bielej vody – Kňazovka – Olcnava

Úvodný presun

Po rozpačitom nočnom dohadovaní cez internet, kam to vlastne zajtra pôjdeme, sme sa nakoniec zjednotili na tom, že máme ešte čo poznávať aj na rodnej hrude a vyberieme sa len toť „za humná“. Ráno cestou od Prešova dopĺňame posádku auta a smerujeme medzi Spišské Vlachy a Spišskú Novú Ves do Olcnavy.

Parkujeme pri dvojitom železničnom moste, ktorý má z každej strany iné vročenie, ťaháme z kufra nepremokavé baganče a riešime (ne)potrebu turistických paličiek. Patrične nahodení zapíname v GPS-ku mapu lesných ciest a smerujeme popri potoku Biela voda do jeho doliny. Z miestnej malej osady sa o nás zaujíma iba dvojica havkáčov, no ani tým sa nadol nechce.

Dolinou

Sprvoti si pohodlne vykračujeme širokou lesnou cestou, ktorá sa len miestami mení na hrubé nánosy čerstvého štrku. Premýšľame, aká obrovská masa vody ho sem musela dovliecť, lebo neďaleký potôčik prakticky nepočuteľne tečie svojim lenivým tempom a jeho prekonanie je otázkou jedného kroku. O čo ľahšie je ho prekročiť, o to častejšie to však musíme robiť. Prichádzame k rampe, ktorej ako stĺpik poslúžil ihličnan s reťazou zarastenou už poriadne hlboko do kôry.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Ďalej sa už cesta a koryto potoka stávajú často jedným objektom, dolina sa pozvoľna zužuje a pribúdajú prvé skaly. Stopy veľkej vody sú aj tu všadeprítomné, prechádzame okolo dnes suchých bočných korýt vymletých do podložia tak, že mi miestami nevidno ani hlavu. Bočné dolinky sú už skôr žľabmi a aj tie nesú neklamné znaky splavovania materiálu. Po ľavej strane zbadáme výrazné skalisko s jaskyňu pripomínajúcou dutinou. Chvíľu sa tu zdržíme a čerpáme sily do ďalšieho pokračovania. Čaká nás totiž najdivokejšia pasáž s vodopádmi a ďalšími chuťovkami.

Roklinou

Už úvodné metre po skalnom stupienku nad bublajúcou vodou dávajú tušiť, že nás nečaká žiadna pohodlná prechádzka, ale opatrné hľadanie optimálneho chodníčka, kde sa bez pomoci rúk nezaobídeme. Dolina sa tu prudko zužuje a skalný zárez má nezriedka šírku len pár metrov. Úvodnou sériou malých kaskád sa prebojujeme až k jedinej pomôcke celej trasy – vratkej drevenej lávke, ktorou prekonáme najproblematickejší úsek v skale vysoko nad vodou. Z jej pohodlia môžeme pozorovať krásne modelované tvary toboganu pod nami. Skúšať túto atrakciu však rozhodne nemá v pláne nikto z nás, takže sa poberáme proti prúdu ďalej. Napadané stromy, absencia chodníka a všadeprítomné kamene sa stávajú našimi vernými spoločníkmi. Úžiny sa striedajú s miernejšími pasážami, výškové prepady s hučiacou vodou sa občas menia na suché úseky, kde sa potok stráca v podzemí. Pri vysokej vode si vypomáhame hádzaním brvien a kameňov do vody a neraz blahorečím nápad vziať si paličky. Na klzkej skale sú oceľové hroty skvelým pomocníkom, aby vzápätí pri prekonávaní x-tého spadnutého kmeňa zavadzali tým najkrkolomnejším spôsobom.

Dolina postupne stráca na sile, potôčik sa už objavuje iba sporadicky, aby nás vzápätí prekvapil neočakávaný nález dvoch betónových kociek s poctivo zapustenými kotvami a zvyškami po činnosti vrtnej súpravy. Obzerám si bralá navôkol a hľadám technické riešenie, ako a hlavne prečo na dno doliny to zariadenie vôbec dostali. Otázky zostávajú nezodpovedané a pokračujeme už takmer nasucho, brodiac sa hromadami lístia pomedzi roztrúsené skaly k rozvetveniu doliny. Po krátkej úvahe volíme ľavú vetvu a ideme najprv dnom, no za sériou drobných jaskyniek napokon priamo nahor. Po úmornom vyštveraní sme odmenení kvalitnou lesnou cestou, ktorá poskytuje miesto pre odpočinok a zhodnotenie prekonania rokliny. Námahu a premočené nohy vôbec neľutujeme a podľa GPS kontrolujeme našu aktuálnu polohu. Jaskyňa Šarkanova diera aj s vyhliadkovým vrcholom Vysokého vrchu je od nás necelý polkilometer, no výškomer neklame a pri snahe o ich navštívenie by to bolo cez 200 metrov stúpania. Času a ani motivácie však nie je akosi nazvyš, takže volíme pohodlie vrstevnicovej lesnej cesty, ktorou prídeme až na veľký lesný sklad na jej závere. Vymletou zvážnicou naľavo prudko naberieme výšku a trávou zarastenou cestičkou napredujeme hrebeňom smerom k rázcestiu Zbojský stôl.

Na Kňazovku

Objavujeme žltú značku pár metrov od spomínaného rázcestníka a riešime dilemu, kam vlastne chceme ísť ďalej. Prechod roklinou nám trval o niečo dlhšie ako sme plánovali a aj potreba byť pomerne skoro doma je proti tomu, aby sme došli až na Bielu skalu nad Krompachmi. Nestihli by sme vlak, ktorým sme chceli poslať šoféra do Olcnavy pre auto a aj dunenie v oblakoch je dobrým varovaním. Rozhodujeme sa teda pre návrat po žltej značke do Olcnavy.

Stúpame nízko zarasteným svahom Kňazovky, z ktorého sa nám otvárajú prvé monumentálne výhľady na Spiš a masív Braniska. Inokedy majestátny Spišský hrad aj s Dreveníkom je odtiaľto len nevýrazným kopčekom kdesi v diaľke pod nami. Búrka sa so všetkými efektmi preháňa našťastie pomimo nás a prečisťuje vzduch, ktorý praje viditeľnosti. Na vrchole Kňazovky (tento kopec ničím nezaostáva za svojim pomenovaním) nachádzame improvizované miesto na konanie bohoslužieb. Drevené lavičky dobre poslúžia aj unaveným turistom, dážď nás už neprenasleduje a aj s časom sme na tom odrazu dobre, keďže sme si výlet poriadne skrátili. Vieme, že nás už čaká iba klesanie, takže bez výčitiek svedomia nechávame tuhnúť svaly vylihovaním v teplých lúčoch obklopení rozvoniavajúcou lúkou.

Návrat

Po kvantitatívnom aj kvalitatívnom zhodnotení odpočinku si nakladáme batôžky a smerujeme hrebienkom nadol. Dovtedy viditeľný chodníček však akosi zmizol a začíname tušiť nejakú zradu. Rozdeľujeme sa v snahe objaviť značky, no naše úsilie je márne a tak sa musíme postupne vracať nahor. Keby sme sa viac venovali obzeraniu ako podriemkavaniu, všimli by sme si, že chodník vojde do lesa hneď pri lavičkách, kde sme sa zložili. Tentokrát už teda správne prudko klesáme po východnom svahu a témou pre hlavu sa stáva otázka, kto skončí na zemi ako prvý. Lebo vydupaná strmá cestička plná šišiek nemôže privodiť žiadnu komickejšiu situáciu. Statočne odolávame nástrahám a z miery nás nevyvedie ani rozdvojenie chodníka. Ľavá vetva smeruje očividne niekam k rokline, takže volíme pravú, značkovanú.

Na okraji lesa sa nám naskytne široký výhľad z menej vtáčej perspektívy, keď je nám už Spišský hrad výškovo vyrovnaným partnerom. Opúšťame značku a ideme priamo chodníčkom cez lúku, ktorej prechod nám dopraje dávku fotogenických miest. Pri dedine sa stáčame doľava a prudko klesneme k úvodu doliny, ktorou sme ráno vyrážali nahor. Auto svoje stanovište nezmenilo, takže sa na záver dňa môžeme ešte vybrať k neďalekému kameňolomu na malý prieskum bývalej trate Košicko-bohumínskej železnice. To je už ale téma na iné rozprávanie...

Upozornenie na záver:

Dolinou Bielej vody nevedie oficiálna turistická značka a jej prechod cez roklinovitý úsek nie je nijako technicky zabezpečený. Zvážte prosím návštevu s malými deťmi a v prípade nevhodných klimatických podmienok.