Trasa

Partizánske – Kolačno – Veľké Uherce – Brezová – Vojtechov – Vrchhora – Klížske Hradište; Janova Ves – Javorový vrch – Čierny hrad – Zlatno – Kľačany, horáreň – sedlo pod Veľkým Tribečom – Veľký Tribeč – Kostoľany pod Tribečom – sedlo pod Gýmešom – Remitáž – Žirany – Pod Dlhou skalou – Podhorany, pod Hôrkou – Meškov vrch – Pod Plieškou – Zobor, liečebný ústav – Tri duby – Zobor – sedlo pod Zoborom – Podhájska cesta – Nitra, kasárne – Nitra, vlak

1. deň

Po ceste vlakom a dvoma autobusmi konečne vystupujem v Partizánskom (190 m), premotávam sa pred železničnú stanicu a hľadám (márne) rázcestník. Možno sa stratil v rámci rekonštrukcie priestranstva. Hneď za rozkvitnutou topánkou, pripomínajúcou slávnu obuvnícku minulosť mesta, však nachádzam žlté značky, a tak sa vydávam priamo pozdĺž námestia až ku kostolu a mostu cez rieku Nitra. Značka sa zanedlho vnára do tieňa dubovo-hrabového lesa, ktorý mi pripomína moje "rodné" Malé Karpaty. Nad chodníkom sa kde-tu skláňajú konáre obsypané drienkami - skúšam, ale nejaký ten týždeň im ešte chýba. Značka sa mierne stúpajúc stáča po svahu Osečného vrchu, za samotou Hlboké robí kľučku do doliny a spevnenou cestou, neskôr asfaltkou smeruje do Kolačna. Tu sa mi opäť nedarí nájsť koncový smerovník, ktorý som predpokladal niekde v strede. Dokonca ešte na konci obce smerom na Veľké Uherce nachádzam vyblednutú šípku...

Ďalšie 2 km po asfalte ma privádzajú do centra Veľkých Uheriec, kde začína zelená značka Veľkouhereckého okruhu. Idem bočnou cestičkou medzi domami a lesom, potom po východnom brehu vodnej nádrže. Plánoval som aj nejakú plavbu, ale brehy sú obsadené rybármi. Značka vystúpa na hrebeň, tento raz zalesnený väčšinou borovicami. Miernym stúpaním sa po 7 km dostávam na lúky v oblasti zaniknutého štálu (samoty) Brezová. Striedanie lesíkov s lúkami popretkávanými remízkami vytvára malebnú scenériu. Z domov ostali len zarastajúce základy a džungľa ovocných stromov. Smerovka ma navádza dolu svahom k studničke vzdialenej asi 200 m. Na okraji lúky pri smerovníku ma dobieha dvojica bikerov, vydávajú sa tvarovou značkou na Dobrolínske skaly. Ja chvíľu "kufrujem", kým naberiem správny smer krížom nahor k okraju lesa, odkiaľ sa mi za odmenu naskytá pekný pohľad na Vtáčnik s dominujúcim bralnatým bočným hrebeňom od Buchlova po Žarnov. Zarastený chodník sa po chvíli napojí na lesnú cestu, idúci v opačnom smere sotva odbočia.

Zvážnica sa krúti po svahoch Hrubého vrchu, až prichádzam do sedla pod Oselným vrchom (632 m). Z článku viem, že hore na skaly sa vydriapať oplatí. A skutočne - výhľad je vrcholom tohto dňa. Po dostatočnom vykochaní sa klesám k rázcestiu Vojtechov (290 m), kde opúšťam zelený okruh a po modrej pokračujem lesnou asfaltkou hore Drahožickou dolinou. Značenie je dosť staré, aj prudkú odbočku doprava do svahu nachádzam len vďaka mape. Šplhám sa strmo k hradskej, po ktorej frčia autá medzi Uhercami a Skýcovom. Našťastie po necelom kilometri som na vrchole stúpania pri rázcestníku Vrchhora, hradská (512 m). Asfalt, hoci bez áut, ma však sprevádza aj na pokračovaní modrej. Potešia však záľahy dozretých černíc - kŕmim sa priehrštiami, naberám aj do mojej tradičnej raňajšej kalorickej bomby. Po necelej trištvrtehodinke po vrstevnici som na lúke na Vrchhore (491 m). Vedľa kaplnky je zrúcanina kostolíka, pred ním košatý gaštan, neďaleko nie výdatná, ale studnička... ideálne miesto na prenocovanie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

2. deň

Vstávam s prvými lúčmi oblizujúcimi vrcholce stromov. Klesám príjemným dubovým lesíkom, neskôr vystriedaným borovicami rovnými ako zápalky. V Klížskom Hradišti (252 m) som dostatočne skoro, aby som si pred odchodom ranného autobusu stihol na miestnom cintoríne malebný románsky kostolík sv. Michala Archanjela z približne 12. stor. Autobusom sa presúvam na začiatok Klátovej Novej Vsi. Rázcestník opäť chýba, ale žltá smer Javorový vrch smeruje jasne po bočnej asfaltke popri horárni Cibajky, zvyškoch bývalej vápenky zo začiatku minulého storočia a krúti sa lesom. Konečne po vyše 5 km pri chate Štátnych lesov končí a ďalej stúpam bukovým lesom po lesnej zvážnici. Vrchol Javorového vrchu (731 m) je zarastený, avšak nejaké výhľady poskytoval odlesnený úsek tesne predtým.

Je tu križovatka so zelenou, ktorou by som bol na Veľkom Tribeči za 2 hodiny, beriem to však okľukou. Spúšťam sa nadol stále po žltej a v doline sa dostávam na lesnú asfaltku, vedúcu pozdĺž potoka. Na rázcestí pri obrázku (400 m) odkladám batoh do húštiny a naľahko absolvujem po tvarovej značke výšľap na Čierny hrad (573 m). Na mieste ostal prakticky jediný zachovalejší múr a ceduľa oznamuje, že tu prebieha archeologický výskum. Vraciam sa k batohu a pokračujem dolinou do obce Zlatno (330 m). Miestna krčma je ešte zatvorená, tak si pýtam vodu od miestneho obyvateľa a presedlávam na červenú Ponitriansku magistrálu. Časť po horáreň Kľačany vedie znovu po asfaltke. Konečne prechádzam do terénu a najprv mierne, postupne čoraz strmšie stúpam späť na hlavný hrebeň pohoria. Občasné holiny poskytujú výhľad na juh. Pramene Jelšina neoplývajú množstvom vody, ale nabrať sa dá a je výborne chladná. Kúsok pod sedlom je označené miesto, kde v medzivojnovom období prebýval pustovník, poniže je krytá studnička.

V sedle sa zľava pripája modrá a zelená a svorne naberajú výšku. Prekonávajú výrazný kamenný val, pozostatok hradiska, a o chvíľu ma privádzajú na Veľký Tribeč (827 m). Okrem smerovníka s vrcholovou knihou a kríža je tu aj stolík a ohnisko. Okraje vrcholovej lúčky sú zalesnené, výhľad sa naskytá až z rúbaniska pri zostupe. Pokračujem stále po magistrále, klesanie sa postupne zmierňuje, opäť prechádzam zachovalými dubovými lesmi. Od horárne Jedlinky ma čakajú 2 asfaltové kilometre do Kostolian pod Tribečom (250 m). Napravo sa na vrchu Dúň vyníma zrúcanina hradu Gýmeš, naľavo rozsiahle lúky siahajúce až k obci. Miestnym obyvateľstvom som donavigovaný k verejnej studni, kde dopĺňam všetky fľaše a oplachujem sa z prachu a potu celého dňa. Ostáva mi len vystúpať po žltej do sedla pod Gýmešom, kde plánujem prenocovať. Sedlo sa na ten účel ukazuje ako nevhodné, ale po vylezení odbočkou na skaly Studeného hradu som očarený - krajší flek sotva nájdem. Na severe sponad vrcholcov stromov vykúka veža Gýmeša, na západ nerušený výhľad so skláňajúcim sa slnkom, mäkká tráva pod pokrúteným dubom...

3. deň

Ráno vyrážam opäť skoro, radšej absolvujem čo najviac z trasy prv, než nastane horúčava. Schádzam po žltej a krátko po siedmej som na Remitáži (218 m) - všade pusto. Znova sa napájam na červenú magistrálu a cez mierny vŕšok prechádzam do obce Žirany (257 m). Úsek je tesne pred vyústením na lúky spestrený predieraním sa húštinami so žihľavou a bodľačím. Jazva kameňolomu vo svahu Žibrice ma sprevádza aj po prechode obcou, keďže magistrála si to smeruje priamo po prístupovej ceste k nemu. Našťastie premávka nie je hustá. Na okraji lesa už značka bočí doprava a rovnomerne stúpa svahom, aby sa okľukou dostala na vrchol Žibrice. V polovici červenú opúšťam a klesám po žltej najprv lesom, potom remízkou lemovanou strapcami černíc - zas dopĺňam vitamíny.

V Podhoranoch, časť Mechnice dopĺňam vodu a pokračujem žltou stúpaním cez vinohrady, lesom a nakoniec suchými lúkami riedko porastenými borovicou až na plochý Meškov vrch (446 m). Okolie má úplne iný charakter ako vo zvyšku pohoria - lesostepné plochy s roztrúsenými solitérmi živých aj vyschnutých borovíc sú veľmi fotogenické. Zobor s vykúkajúcim vysielačom je čoby kameňom dohodil. Nesmerujem však priamo k nemu. Klesám najprv zelenou, na rázcestí pod Plieškou (280 m) sa stáčam po modrej do protismeru a kľukatou cestičkou sa dostávam k liečebnému ústavu pod Zoborom. Vládne tu čulý turistický ruch, nečudo - veď sem vedie linka MHD.

Kúsok povyše si dopĺňam vodu zo Svoradovho prameňa a okrajom Zoborskej lesostepi naberám stratenú výšku na Tri duby (440 m) a zelenou značkou absolvujem záverečný výstup na vrcholovú lúku Zobora (587 m). Horúčavu zmierňuje čerstvý vietor, zotrvávam dlhšie a kochám sa výhľadom na mesto podo mnou a Podunajskú rovinu až po Štiavnické vrchy. Na konci túry ma zas vedie červená magistrála na dvoch miestach križujúca sa s modrou. V druhej polovici už kráčam ulicami vilovej štvrte Nitry, značka končí vedľa bývalých kasární pri kruhovej križovatke. Už bez značky prechádzam mostom cez rieku Nitru (ako na samom začiatku), križujem námestie a Štefánikova trieda ma privádza k železničnej stanici, kde úspech podujatia zapíjam kofolami.

Záver

Trasa vedie prevažne lesnatým terénom a na rozdiel od iných pohorí lesy sú v pomerne zachovalom stave. Dosť veľa úsekov na zvolenej trase vedie asfaltovými cestami. Spestrením sú občasné kremencové skalky, v oblasti Zobora zas lesostep. Na svoje si isto prídu aj milovníci stavebných pamiatok z čias dávnominulých. Značeniu sa nedá nič vytknúť, snáď až na spomenutú časť úsekov v severnej časti. Čakal som väčšiu frekvenciu návštevníkov, ale okrem zopár bikerov na severe a turistov okolo Zobora som nestretol nikoho.

Túra bola absolvovaná 21. - 23. 8. 2011.