Trasa

Zemplínske Hámre, lom – Rovienky – Sninský kameň – Morské oko – Malé Morské oko- Jedlinka - sedlo Tri tably - Zemplínske Hámre, lom

Sninský kameň

Auto odstavujem ešte za šera pri nemenovanom gazdovskom dvore v Zemplínskych Hámroch (alebo v Nesvadbove, ak chcete) tesne pod lomom. Prezúvam sa do skialpových lyžiarok, pri -22 °C sa mi nedarí dlho zapnúť jednu pracku, až mi začínajú mrznúť prsty na rukách. Keď sa to konečne podarí, po 20 metroch strácam pás z jednej lyže. Už z domu som meškal a pri týchto technických problémoch mi je jasné, že nestihnem nielen plánovaný východ slnka, ale možno ani zlatú hodinku.

Asi po 100 metroch rovno smerom k lomu odbočujem vľavo na lesnú cestu, a postupne na dvoch križovatkách vpravo, nevšímajúc si zelenú značku, ktorá ide viac vľavo. Prichádzam na okraj hrubého lesa a stúpam západným hrebeňom, prvý výšvih obchádzajúc sprava. Je tu vytvorená stopa tiež od skialpov (aj tuším koho konkrétne...), a tak sa ide ľahko. Až niekde pred Rovienkami zelená TZT prichádza na hrebeň, a od Rovienok chodník stúpa už miernejšie. Trochu sa strmí hlavne v mieste s osadenou informačnou tabuľou CHKO Vihorlat, ešte viac v mieste pomerne strmej skalnej steny neďaleko od vrcholu, kde musím riadne zapojiť aj ruky, aby som na lyžiach prekonal tento úsek. Za ním už pomaly pomedzi stromy začína byť vidieť Sninský kameň. Slnko je už dosť vysoko, a tak pridávam do kroku. Lyže nechám pri kovových schodíkoch a vystúpim hore, kde sa obdivne rozhliadam v diale. Bol som tu už ozaj veľakrát, ale tie pohľady sú vždy znova a opäť krásne, neopakovateľné a jedinečné. Vidieť špicatý tieň „Kameňa“, čiastočne zakrývajúci Zemplínske Hámre, hraničnú hradbu Karpát na severe i východe s plasticky vykreslenými bočnými hrebeňmi spadajúcimi na našu stranu, vidieť aj Tatry, bohužiaľ už v opare, a len ľutujem, že moja fototechnika nemôže sprostredkovať tieto pohľady ani len približne zodpovedajúce tomu, čo vidia moje oči v skutočnosti. Obávam sa, vlastne som si istý, že hoci aj lepšia by bola (fototechnika), nič sa nevyrovná osobne prežitému a videnému tam hore.

Nerád sa lúčim s väčším skalným útvarom, prebehnem ešte na ten juhovýchodný, kde sa ponúkajú ďalšie krásne pohľady, tentoraz aj na zasnežené Morské oko. Je to už však v pomerne silnom bočnom svetle či protisvetle.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Morské oko a Malé Morské oko

Musím pokračovať, pod strmým bralom Sninského kameňa teda nasadzujem znova skialpy, a pokračujem smerom do sedla Tri tably. Stále nestretám iných turistov, aj keď viem, že dnes tu bude pomerne dosť ľudí. Pod sedlom nečakane padám, ale po otrepaní sa od snehu pokračujem až k lesnej ceste s tabuľou s označením Pod sedlom Tri tably, keď zisťujem, že mi znova chýba jeden pás. Už tuším, prečo som hore spadol (že ma to nenapadlo hneď), a tak sa vraciam pešo po vyšľapanej stope do sedla, tam si nasadzujem lyže a lyžujem po svojej stope. Ako som predpokladal, pás nachádzam presne v mieste pádu... Pásy teda dávam dole, a šup s nimi pod bundu, snáď sa spamätajú. Morské oko v zime som už navštívil viackrát, aj teraz je tam ako vždy – absolútne ticho, žiadny zvuk ani hlasy, nikde nikoho, na jeho zamrznutej a zasneženej hladine žiadne stopy. Nezdržím sa tam dlho, vidieť síce odtiaľ aj Sninský kameň, ale ozaj iba jeho najvrchnejšiu časť, splývajúcu s lesom, a ak o ňom neviete, ani ho vlastne nezbadáte.

Trochu deprimovaný problémami s pásmi radšej stúpam pešo po žltej TZT smerom na Malé Morské oko. V lyžiarkach sa však stále častejšie v stopách „snežničiarov“ prepadám, a tak keď už mám toho dosť, zastavujem a skúsim nasadiť pásy. Napodiv, držia dobre, a tak za chvíľu už veselší prichádzam k Malému Morskému oku. V zasneženej krajine tak splýva s okolitým prostredím, že takmer by človeka ani nenapadlo, že to je po osem mesiacov v roku jazero. Na ploche jazera vidieť iba stopy líšky, na brehu aj dieru po jej snáď úspešnom skoku za hlodavcom pod snehom.

Jedlinka – sedlo Tri tably

Chodník za Malým Morským okom sa dosť kľukatí, až je problém sledovať značku, spolieham sa teda aj na stopy snežníc. Čím bližšie k Jedlinke, tým je les krajší, a aj tiene stromov premietajúce sa na sneh vytvárajú krásne tieňohry. Tesne pred napojením sa žltej na červenú TZT vidieť po pravej ruke vidieť skalné útvary, andezitový zlepenec – kamene rôznej veľkosti, vo všakovakých polohách, takmer si predstavujem, ako ich sily sopky vyvrhovali a ony ostali, zachytené v zmesi sopečného prachu a lávy napokon zamrznuté v čase. Tu aj doháňam turistov so snežnicami, sú dvaja a sú z Michaloviec. Zastavili sa, aby sa občerstvili, a tak po pár vetách pokračujem po hrebeni už nad spomínanými skalnými útvarmi Jedlinky smerom k sedlu Tri tably.
Viem, že onedlho po ľavej strane bude rúbanisko, odkiaľ sú pekné výhľady na Sninský kameň. Vidieť už aj postavy ľudí, ktorí medzitým vyšli na Sninský kameň. Z tohto miesta sa dá zaujímavo porovnať veľkosť, teda rozdiel v dĺžke oboch „stolových hôr“. Odporúčam nenechať si ujsť tento pohľad, ak sa vyberiete do týchto končín.

Zemplínske Hámre - lom

V sedle Tri tably idú definitívne pásy dole, a už si len vychutnávam zjazd dole k lomu v „Nesvadbove“ v peknom prašane. Cestou dole stretávam akurát ešte troch turistov, ktorí to majú namierené hore. Mne je sympatickejšia prvá ranná trasa na Sninský kameň, teraz som však nechcel iba hore a dole, a tak som zvolil popísanú trasu v tvare osmičky, kde vystriedate všetky farby TZT.

Až pri písaní článku som si všimol, že na hikingu je článok s rovnakou trasou (v jej letnej variante) i osmičkou v názve, tak sa autorovi ospravedlňujem, ale i trasa (koniec-koncov, neabsolvoval som ju alebo jej dlhšie varianty cez Nežabec prvýkrát) i názov mi napadli ozaj nezávisle od toho. Možno aj preto, že sú logické.