1. deň

Vizovice - Oškerove paseky - sedlo Hranice - Kopřivná - chata Pančava - U Pavlíkú - Hošťálková – motel Zátopek (24 km)

Z autobusu vystupujeme o 9.00 h na námestí vo Vizoviciach. Už sme odtiaľto párkrát vyrážali a tak je nám jasné, že ak si chceme dať jedno štartovacie pivko, na tržnici bude už otvorené. A aj bolo. Príliš sa nezdržiavame a vyrážame po červenej značke. Najprv pomedzi domami a neskôr lúkami stúpame nad mesto. Je jasno, teplo a našťastie aj veterno a tak sa dá horúčava zniesť. Výhľady sú nádherné a nálada skvelá.

Lúky striedajú lesy a o chvíľu sme na Oškerových pasekách, kde je aj pamätná tabuľa zo smutnej histórie 2. svetovej vojny. Tu si trošku zajeme, niečo vypijeme a berieme sa ďalej. Cesta sa mierne vlní lesom a tak sa dostávame nad odbočku k motorestu Syrákov. Lenže my sme vytrvalí a nič nás nemôže odlákať z trasy. Dostávame sa na lúky a klesáme do sedla Hranice, kadiaľ prechádza štátna cesta. Výhľady sú úžasné. Trošku oddychujeme, popíjame a potom opäť na trasu. Stúpanie zo sedla nie je príliš strmé. Smerovník nás informuje o pamätníku sv. Huberta a naozaj. Za chvíľu sa dostávame k novovybudovanému pamätníku s informačnou tabuľou a krytým turistickým prístreškom. Všetko žiari novotou. Podľa informácie na pamätníku ho vybudovali Štátne lesy.

Zbiehame na lesnú cestu a pokračujeme ďalej. O chvíľu sme na Kopřivnej. Značka sa motá lesnými cestami, hore-dolu a ani sa nenazdáme a sme na križovatke značkovaných ciest Baťková, kde len asi 100 m od nás je Chata Pančava. Tu sme sa zastavili v rámci putovania Valašským kráľovstvom a majiteľ chaty nám ukazoval, ako údi pre svojich veľkonočných návštevníkov cca 25 kg mäsa, klobás a slaniny. S ním sme si vtedy dali aj pár poldeci, lebo mal akurát narodeniny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Teraz vstupujeme do chaty a za pultom je len pani chatárka. V chate sedí skupinka trampov so psíkami. Rýchlo si objednávame pivko, a ešte jedno a potom sa pýtame na nášho známeho chatára. A pani len ukáže na jeho fotku na pulte a povie, že je už rok po smrti. Nuž, čo sa dá robiť. Trošku si oddýchneme a po hodinke zasa vyrážame. Teraz už po zelenej značke začíname klesať lesnou asfaltovou zvážnicou. Dostávame sa takmer na spodok doliny. Tu zbadáme oboru s diviakmi. Diviačica si hrdo vodí asi 15 mladých okolo plota, čiastočne žobre o mls a čiastočne nás zastrašuje.

Stále klesáme a okolo cesty sa začínajú objavovať prvé chaty a domy, no a vstupujeme do obce Hošťálková. A rovno na križovatke sa na nás smeje krčma, kde majú čapované pivko. Tak chvíľu hasíme smäd, kecáme, pijeme kávu a potom kráčame cez dedinu do nášho motela Zátopek. Už sme tu raz spali a tak vieme o moteli dosť na to, aby sme vedeli, čo čakať. Ubytovanie je celkom dobré, kuchyňa taká, ako sa patrí na českú hospodu. Ubytujeme sa, osprchujeme a potom hajdy dolu do reštaurácie doplniť kalórie a hlavne tekutiny. Celkom sa nám to darí a aj tá moravský „průtahová“ borovička je veľmi dobre pitná.

2. deň

motel Zátopek - kostol Ratiboř - Kosiska - Končiny - Bludný-Maruška - Troják - Nad Trojákem - Pálenokove Paseky - Hošťálková - motel Zátopek (22 km)

Dobre vyspatí a oddýchnutí raňajkujeme v moteli. Na trasu vyrážame okolo deviatej. Už je zas horúčava a takmer nefúka. Kráčame cez obec až ku kostolu a tam odbočujeme vľavo a napájame sa na červenú značku. Vystupujeme okolo cintorína na asfaltku, ktorá stúpa nad rozľahlým údolím, ktorým sa ťahá obec Ratiboř. Po okolitých kopcoch sú roztrúsené usadlosti a samoty tak, ako je to v tomto kraji obvyklé. Typické valašské osídlenie.

Neustále stúpame, ale stúpanie je celkom mierne. Chvíľami sa vnárame do lesa, kde vítame chládok a aj vietor už začal fúkať a tak je to celkom fajn. Sem-tam nás predbehnú cyklisti, niektorí s jazykom na veste, iní idú ako šľak. No a niektorí vyzerajú ako minútu pred infarktom. Veru v tej horúčave a stále do kopca to asi nebude žiadna sranda. Dostávame sa na lúky nad osídlením Končiny a v diaľke zreteľne rozoznávame slovenské pohraničné pohoria a celkom zreteľne vidíme hrebeň Považského Inovca. Výhľady naozaj na jednu jedničku.

O chvíľu sme na kóte Končiny. Vyťahujeme jedlo a nápoje a dávame si prestávku. Tu končí naša červená značka a dostávame sa na zelenú hrebeňovku. Ale chvíľu mám dojem, že sme na trase cyklistických pretekov. Desiatky bajkerov letia chodníkmi ako o život, sem-tam si niektorí zo samopaše ustelú pod živý plot v zákrute a veru že si musíme dávať dobrý pozor, aby nás niektorý nenabral. Raz darmo, je 1. máj, a v ľuďoch sa búria hormóny.

Chodník zelenej má len minimálne stúpania a klesania, preto sa tu asi tak darí horskej cyklistike. Okolo chodníka začínajú staré aj nové osídlenia. Vystupujeme na Bludný. Tu je vybudovaný turistický prístrešok a okolo ležia bicykle a unavení majitelia. Nezdržiavame sa, ale pokračujeme ďalej. Minieme meteorologickú stanicu na Maruške a asfaltkou klesáme ku Trojáku. Rekreačné a lyžiarske stredisko je napchaté bicyklami a stále ďalší a ďalší pribúdajú. No a po chvíli je to jasné. Jeden autobus za druhým vyklápa dávku bajkerov, ktorí sa nechávajú aj s bicyklami vyviezť na hrebeň a tam potom čarujú. Len žiletkári poctivo šľapú hore kopcom v malých skupinkách. A tak sa noríme do miestnej reštaurácie, dáme pár pív a nejaké jedlo a po hodine vyrážame ďalej.

Vraciame sa po zelenej až na križovatku nad Trojákem a tam sa napojíme na modrú značku. Klesáme vytrvalo lúkami medzi samotami až do Hošťálkovej. Nuž a tam už je to klasika. Kávička a kofola v krčme a potom capkačka obcou do motelu. Večer prichádzajú dve búrky, ale je viac hrmenia a blýskania, ako dažďa.

3. deň

motel Zátopek - Hošťálková - Kuželek - Tisový – Májová - Držková (12 km)

A máme tu tretí, záverečný deň. Slniečko už svieti a je teplo. Balíme všetky veci, čo máme, raňajkujeme v moteli a o deviatej vyrážame. Zas cupkáme cez dedinu, a obdivujeme metrovice naštiepaného a odkôreného lipového dreva, určeného na výrobu špajdlí. V Hošťálkovej chytáme zelenú značku a bočnou ulicou začíname stúpať na lúky pod lesom. Pod nami je salaš s ovečkami. O chvíľu sme v lese. Po včerajšom daždi, či skôr búrke, už nie je ani pamiatka. Stále stúpame lesom až ku značke rozdeľujúcej Hošťálkovské a Držkovské polesie.

Les krásne vonia a je počuť, že už je pracovný deň, lebo všade vrčia píly. Ondrášova studnička pod cestou vôbec nestudničkuje a je teraz len bačorinou s troškou vody. Prekročíme hrebeň a dostávame sa na Tisový, kde je asfaltka a kde sa rozdeľujú značky žltá, zelená a modrá. My sa však držíme svojej zelenej. Chvíľu ideme asfaltkou vpravo a potom ju opúšťame a klesáme trvalo a pomaly lesnou cestou. Klesanie je najprv mierne a až v závere doliny prudšie. Dostávame sa do ústia doliny, kde je horáreň Májová a tu už začínajú chaty a domy. Počujeme ruch na štátnej ceste a už aj vidíme mihotať sa autá a motorky.

Hneď na začiatku obce Držková je motorest, ktorý, ako už väčšina takýchto zariadení, pomaly ale isto zarastá vrbinkami a burinou. Chatky sú spustnuté, bazén zanesený. Len reštaurácia funguje a tak ju ideme otestovať. Keď obec Držková, tak aj držková polievočka by sa hodila. Ale kdeže. V tomto kraji vládne iba „kyselica a kulajda“. Hoci nemajú nijakých návštevníkov, obsluha sa len na nás mrkne a čaká, kedy si prídeme dnu objednať a odniesť si pivo von. 25,- Kč za pivo desiatku a bez obsluhy nás dobre vytočí a tak, hoci je reštaurácia a vonkajšie posedenie pekné, balíme a schádzame do centra obce. Tu nás víta pekná krčma, ktorú poznáme. Usadíme sa a doplníme tekutiny. Ale len tak, aby sme si v autobuse, ktorý nám odchádza o 12.23 h, neurobili hanbu a nedocikali sa. No a tým končí naše prvé viacdenné putovanie tohto roku.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek