Trasa

Vývrat, SAD – vodná nádrž Vývrat – Vinohrady – býv. horáreň Dávid – Zámok – Tri stodôlky – Vysoká – Panské uhliská – Hubalová – Zochova chata

Piatkový večerný telefonát hovoril o štarte od Rohožníckej priehrady. Nič mi to nehovorilo, a tak som bol zvedavý, odkiaľ to vlastne pôjdeme. Do modrého, mrazivého rána sme vystúpili štyria na autobusovej zastávke Vývrat a bolo po záhade. Musto a Peter vytiahli svoje mašinky a začal sa tvoriť itinerár nášho dnešného putovania. Zamrznutým a mierne snehom poprášeným poľom sme sa vybrali k priehrade Vývrat. Bola zamrznutá tromi druhmi ľadu a z tŕstia smutne vytŕčali plaváky uväzneného vodného bicykla. Pri opustenej krčme nás rozosmiali miestne dopravné značky – Pozor, krokodíl a Pozor, ožrani!

Musto vybral za prvý cieľ kopček Vinohrady, a tak prechádzame opustenou chatovou osadou, trošku sa predierame lesíkom a stojíme na okraji poľa. Na obzore vidím stádo sŕn, a tak môj Canon „loví“. Keď sa srny rozbehnú, kráčame za nimi a skoro rovným poľom dochádzame k vrcholovej tyči. Tak, chalani si môžu odškrtnúť ďalší kopec. Z predchádzajúcich túr viem, že je to len také rozkukanie a bude aj strmšie.

Na Zámok a nie do kaštieľa

Stáčame sa doprava a lesíkom prechádzame na lesnú cestu, ktorá je na naše počudovanie rozbahnená. Nebyť srieňa na lúke, vyzeralo by to tu ako na jar. Míňame krmelec naplnený senom a naľavo cez stromy vidíme strechu. Je to bývalá horáreň Dávid. Keď sa k nej prederieme cez stromy, naskytne sa nám obraz skazy. Nikdy nepochopím, ako môžeme nechať zdevastovať takéto stavby. Vymlátené okná, vytrhané dvere, na podlahe epedy, sutina. Iste, tramp by sa tu pohodlne vyspal. Strecha je ešte vcelku dobrá, okolo tečie potôčik, vonku je stôl, lavičky, ohnisko. Na stene nachádzam dve celkom vydarené maľby netopierov. Pofotím si všetko a pokračujeme lesom vytýčenou trasou za ďalším dnešným cieľom – kopcom Zámok.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Križujeme asfaltku z horárne Baďura na Vývrat a pomaly naberáme výšku. Pri spätných výhľadoch sa nám stále viac odkrýva lom pre Rohožnícku cementáreň. Viac ako pohľad na túto jazvu Malých Karpát nás poteší pohyb nad nami. Popod vrchol Zámku prechádza stádo muflónov a pár metrov nad nimi zase jelene. Hoci je to minimálne 150 m a proti slnku, dávam zoom na Canone na maximum a cvakám. Fotka jeleňa, ktorý zastal a s počudovaním nás pozoroval, sa vcelku vydarila. Vychádzame na vŕšok zarastený borovicami a brezami. Slnko cez ne priam praží a vôbec to nevyzerá na koniec roka. Majitelia mašiniek nás upozorňujú, že ešte nie sme na tom pravom vrchole, a tak trošku zbiehame do sedielka, a potom nasleduje asi 200 m celkom strmé stúpanie na pravý vrchol Zámku. Naľavo sa nám v diaľke ukazuje Plavecký hrad a priamo pred nami Vysoká. Vyťahujeme poživeň a napriek vetru sa kŕmime. Dáme si aj vrcholový štamprlík, veď sme absolvovali prvovýstup.

Zo Zámku cez Stodôlky na Vysokú

Napokon traja vyťahujeme aj paličky, lebo tradičný Mustov kolmý zostup je dosť "o hubu". Dostávame sa na lesnú cestu, v ktorej spoznávam zvážnicu, po ktorej som pred časom išiel neznačene z Vysokej do Kuchyne. Dávame sa doľava, míňame senník a v zákrute pod skalou ma Peter informuje, že práve prechádzame cez Tri stodôlky. Spomedzi stromov naozaj vytŕčajú skalné útvary, ktoré by som bez podrobnej mapy sotva identifikoval. Na rázcestí sa chalani rozhodujú ísť popod staré stĺpy elektrického vedenia kolmo hore na Vysokú. Popadaným lístím sa strminou vôbec nejde ľahko, navyše nás naľakali diviaky, ktoré sme vyplašili. Na hrebeni Vysokej je odrazu kopa ľudí, vietor a zľadovatený sneh. Od vrcholového kríža je krásny výhľad na z hmly sa vynárajúce chrbty kopcov, ba dokonca v diaľke vidno aj Alpy. Chalani plánujú návrat na Záhorie a výstupy na ešte minimálne dva neznačkované kopce. Mňa to ťahá na Zochovu chatu nad Modrou, lebo som sľúbil žene skorší návrat domov. No, poviem pravdu, dosť som si zavaril týmto rozhodnutím.

Ľadovým kráľovstvom na Zošku

Naposledy som sa v takomto teréne otočil pod Malým Rozsutcom a tu to bolo ďaleko horšie. Teraz vďačím paličkám za akú takú stabilitu. Absolútne ľadový chodník po modrej klesá sprvoti dosť strmo a snažím sa ísť skôr vedľa, ako po ňom. Veľmi si oddýchnem, keď sa dostanem bez pádu na rovinu. Aj tu je síce všetko zľadovatené, ale nehrozí pád strminou. Začína sa to však rojiť turistami. Stretám známych. Jedni idú po červenej do Sološnice, ďalší napriek môjmu varovaniu hore na Vysokú. V pondelok ma pohľad na napuchnuté koleno a rozbitý lakeť presvedčia, že som nevaroval zbytočne. Ja zas s obdivom hľadím na chalanov, ktorí evidentne spali vonku. Nuž. moje kĺby už takéto nápady netolerujú. Poteším sa ešte pohľadom na hrad Červený kameň, ktorý mi umožní priesek v lese. Asfaltka je zľadovatená až k cintorínu nad "Zoškou".

V lone prírody a neďaleko svojich bývalých domovov tu nachádzajú posledný odpočinok pôvodní, nemecky hovoriaci obyvatelia malokarpatských lesov - tzv. huncokári. Bez nehody dorazím na Zošku. Teší ma pohľad na po požiari obnovenú Furmanskú krčmu, na vynovenú Zošku si však nejako neviem zvyknúť. Všade stoja zaparkované osobné autá, zdá sa, že lyžiarsky vlek funguje a prišli aj naozaj rekreační turisti. Autobus nemá ani kde zaparkovať, a tak nastupujeme priamo na ceste. Počas šiestich hodín som videl dva úplne odlišné malokarpatské svety. Slnkom zaliaty jarno–jesenný a v zajatí ľadovej pokrývky. A nám turistom je v oboch krásne.