5. deň - Le Prarion

Ani nie po pol hodine prví naši. Vybehli sme z reštaurácie, celí šťastní, že ich vidíme. Vypytovali sme sa na ostatných, spovedali, smiali sa od radosti, že to zvládli, aj keď nie každý na vrchol vystúpil. A všetci postupne prichádzali. Unavení, mokrí, špinaví, ale šťastní. Okrem nich schádzali zhora aj iní po vrchole túžiaci. Keďže sme mali ešte čas a počasie sa opäť umúdrilo, naša turisticko-lanovková skupinka išla využiť posledný deň zľavneného lístka. Vyviezli sme sa na Le Prarion (1853 m). Na stanici lanovky sme boli sami. Pred budovou na rozsiahlej ploche sme si našli miesto na obednú prestávku. Okolité kopce sa poodhaľovali. Otvorili sa nám opäť krásne výhľady na údolie Chamonix a okolie. Zľava už nám známy masív Le Brevent, vpravo Aig. du Midi, ľadovce Tacconaz a Bossons. Len Mt. Blanc sa skrýval v ťažkých, tmavých mrakoch. Urobili sme si menší okruh po lúkach, vychutnali si ticho a samotu. Potom sme sa už ponáhľali dole do kempu. Chystala sa oslava tých všetkých, čo sa zúčastnili nie ľahkého výstupu na Mt. Blanc. Z 32 účastníkov vrchol dosiahlo 5. No náš obdiv patril aj tým, ktorí v pravý čas odhadli, že je lepšie vrátiť sa späť. Oslava bola veselá. Veľmi veselá. Trvala a trvala...

6. deň - Gorges de la Diosaz

Šiesty deň sme sa rozhodli pre prehliadku tiesňavy Gorges de la Diosaz, ktorou preteká riečka s rovnakym menom La Diosaz. Vo vstupnej hale sme zaplatili 5,- €. Vstupné sa využíva na údržbu chodníkov, mostíkov a rebríkov tiesňavy. Po pár metroch od budovy sme sa dostali na prvé mostíky. Nasledovala roklina, zárezy v skalách, v ktorých sa prediera riečka. Rebríky boli v bezpečnej výške, kontakt s vodou žiaden. Dozvedeli sme sa, že ide o miesto, kadiaľ v pravidelných intervaloch preteká veľké množstvo vody z elektrárne, ktorá je nad tiesňavou. Trasa po mostíkoch a rebrikoch nebola dlhá, trvá asi 1,5 hodiny. Je starostlivo ošetrovaná. Kedysi bolo možné prejsť celú trasu, a potom pokračovať ďalej. Odkedy však pred rokmi veľká voda odniesla pôvodné mostíky a nové neboli vybudované, je treba sa vrátiť naspäť tou istou cestou. Tento deň sme si spravili ľahký, bez nejakého ďalšieho väčšieho výletu.

7. deň - Bossonský ľadovec a Le Brevent

Nad kempom, v ktorom sme bývali, sa do výšky rozprestiera ľadovec Glaciers des Bossons a vedľa neho Glacier des Tacconaz. Podľa týchto ľadovcov sa volá aj kemp. Vedeli sme, že vedľa Bossonského ľadovca je výstupový chodník, no vedie tu aj lanovka. A toto bol cieľ môjho ďalšieho poznávania okolia. S kamarátkou sme sa vyviezli k chate Chalt du Glacie (1424 m). Odtiaľ sme si urobili ešte výstup na plošinu, odkiaľ sú veľmi zaujímavé pohľady na ľadovec. Zvráskavený, s trhlinami, padajúci do údolia. Tak ako ľadovec Mer de Glace, aj tento sa topí a skracuje. Z opačnej strany údolia, z Breventu, je vidieť, pokiaľ ľadovec siahal kedysi a aké stopy, krajinu bez života, po sebe zanecháva. Pod ostrými horúcimi lúčmi slnka sa masa ľadu a snehu odparovala. Celé to dotváralo úžasnú atmosféru okolia, kde som si pripadala ako mravček v ľadovej krajine. Bol to ďalší úžasný zážitok. Keď sme si užili pohľady, vrátili sme sa ku chate (reštaurácii). No bola zatvorená, a tak sme sa zviezli dole do kempu. Počas jazdy na lanovke sme si opäť vychutnávali krásne pohľady na okolitú krajinu, na alpské domčeky so záhradkami, kde vládne čisto a poriadok. Po návrate do kempu väčšia časť nášho osadenstva bola už hore. Hlavne tí, čo boli na Mt. Blancu, sa rozhodli zájsť do mesta, poniektorí chceli ešte stihnúť výjazd na Aig. du Midi.

Rozhodla som sa, tentokrát sama, ešte raz pre Le Brevent, keďže naša prvá cesta naň nebola úspešná. Dnes bolo počasie krásne, a tak výhľady boli sľubné. Vyviezla som sa opäť lanovkou až na vrcholovú stanicu. Na samotný vrchol vedie krátky chodník. Že výhľady budú opäť úžasné, s tým som počítala. V ten deň som už poznala mnohé z kopcov a chodníčkov, ktoré sme prešli, mnohé pohľady mi boli známe. Mala som chvíľku čas, a tak som sa vydala k plesu Lac du Brevent (2127 m). Bolo treba k nemu zostúpiť. Kontrolovala som si čas, aby som sa stihla vrátiť k lanovke a bezpečne do mesta. Keďže som bola sama, na nejakú väčšiu túru som si netrúfla. Úplne k plesu som nezišla, čas to nedovolil. Chvíľku som posedela na polceste k nemu, pokochala sa pohľadom na provokujúci Mt. Blanc a vrátila sa na vrchol Le Brevant. Aj tu som sa ešte chvíľku zdržala, poprechádzala. Veľmi sa mi dole ísť nechcelo. Po návrate som sa ešte túlala po Chamonix. Po 7 dňoch pobytu som mala pocit, že toto veľmi pekné mestečko už poznám. Mestečko s peknými budovami, s množstvom kvetov. V tomto čase bolo letné, horúce, no nad mestom sa týčili majestátne, vysoké, zasnežené hory, "Aiguily" s hlavným strážcom Mt. Blancom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

8. deň - odchádzame domov

Odchod sme mali naplánovaný na poobedňajšiu hodinu, a tak sa celý náš zájazd vybral do mesta. Nevyužiť ešte posledné hodiny v Chamonix by bol hriech. Každý sme si zvolili svoj spôsob trávenia týchto vzácnych chvíľ. Blúdili sme po uličkách, rozchádzali sa s partiou, stretali, zastavili sme sa v reštaurácii minúť posledné úspory vyhradené pre zájazd. Na stanici sme sa skoro všetci stretli v rovnaký čas. Vláčik nás odviezol do kempu, kde o chvíľu prišiel aj náš autobus. Posledné pohľady, krásne myšlienky k horám, ktoré nechceli pustiť, no domov sme už museli.

Cesta domov sa niesla v milom duchu. Rozprávali sme si zážitky. Boli veselé, dramatické aj napínavé. Po pár kilometroch poniektorí zatvorili oči, v myšlienkach sa vrátili do chvíľ posledných dní, zaspali. Noc ubehla, ani neviem ako. Keď sme sa nadránom zobudili už pred hranicou Slovenska, ukázali sa naše Karpaty. V rozpakoch som sa na ne zadívala. Boli také nízke, malé. No v duchu som sa na ne už veľmi tešila. Sú tu, sú blízko, sú naše a sú krásne.