Rada

"Hand made"

17. 04. 2013
Či sa mi to páči, alebo nie, patrím už k staršej generácii turistov či ľudí, pohybujúcich sa v lese za účelom relaxu a spoznávania krás domoviny. Dilemu, či som tramp, woodcrafter, či len turista - a to diaľkoplazec či VhT, vodák, či nebodaj cykloturista, neriešim už dávno. Vyrastal som v dobe, keď o rôznych „texoch“ sme ani len netušili. Maximálne sa písalo o nejakých roztokoch kamenca draselného, ktorým sa mali impregnovať odevy, čo som ako chemik rozhodne odmietal. Vzťah k prírode som získaval čítaním zobratých ročníkov časopisu Junák z rokov 1945 – 1948 a kníh o Zálesákovi Rolfovi, Dvoch divochoch a Foglarových príbehoch. O Mayovkách nepíšem, to bolo o inom. Dnes je skôr problém, čo z ponúkaných vecí v outdoorových obchodoch si kúpiť. Moja generácia, alebo aspoň ja, sme si okrem kúpy v predajni Športu, mohli veci spraviť sami alebo si ich dať spraviť kamarátom.

Aj v takom obyčajnom panelákovom byte sa toho dá pre pobyt v lese spraviť veľa. Čo však človek k tomu potrebuje, ak si odmyslíme topánky? A čo z toho si vedel, či vie spraviť? Nohavice, košeľu, bundu, ruksak, spacák, ešus, príbor či nôž. Skoro všetko z toho som si svojho času spravil. Kde-kto nám radí, ako sa vysporiadať s dnešným pretechnizovaným svetom. Občas si zoberiem do ruky útlu knižku Ernst Thompson Setona – Zvitok brezovej kôry a začítam sa do jeho návodu: „ako stúpať na svoju pomyselnú horu“. Ak môžete potom o tom hovoriť v kmeni, osade, turistickom oddieli, organizácii tretieho sektora či náboženskej obci, je síce fajn, ale je to len a len vo vás a o vás.

Ruksak

Na vojne som slúžil ako chemický zbrojár, a keď sme nechodili po kontrolách na roty, trávili sme čas v sklade, umiestnenom mimo areálu kasární. Elektrikári opravovali furťákom televízory a rádiá, šofér driemal a ja ako zobák som upratoval či inak zmysluplne vypĺňal čas do návratu na rotu. Keď som sa stal starým psom, zrazu som mal more času. Najprv som šokoval, keď som si doniesol bavlnky a kruh na vyšívanie. Na biele bavlnené tričko som začal vyšívať celkom zložité ornamenty. Keď som po vyše dvoch mesiacoch výšivku dokončil, dostalo sa mi síce všeobecného uznania na rote, ale čo s pomaly plynúcim časom, aby človek nevymýšľal somariny a neskončil v base?

Zachránila ma dodávka úplne nového typu somrobrašien (pre modré knižky – taška na plynovú masku). Boli sme prví vo Východnom vojenskom okruhu, ktorí ich nafasovali a mali odskúšať v praxi. Namiesto plynových masiek s chobotom a filtrom na jeho konci, nafasovali sme plynové masky s filtrami v lícnych častiach. No a tie masky sa nosili v tých somrobrašnách. V nových sa však, na rozdiel od starých, maska nosila v hornej časti a náhradné filtre v spodnej, oddelenej prepážkou. Tašky boli tmavozelené, na rozdiel od starých „hnačkovo“ hnedých. Tak sa mi zapáčili, že som sa rozhodol ušiť si z nich ruksak. Od rozhodnutia nebolo ďaleko k činu. Dve tašky som rozpáral, zväčšil ich výšku i šírku a zošil. Vznikol tak zvláštny ruksak, že českí trampi si spočiatku mysleli, že ide o nový druh US-ky. Spolu s Jermakom, klasickým kostrovým dvojdielnym ruksakom zakúpeným za 300,- Kčs, nám verne slúžil pri potulkách lesom pekných pár rokov. No keď sme už boli štyria, začal byť malý. Postupne som ho zväčšoval, prešíval, až som ho vytvaroval do terajšej podoby. Absolvoval som s ním napríklad viacdňový prechod Nízkych Tatier a zmestil sa doň spacák, ešus, nafukovacia karimatka, náhradné oblečenie, varič, plynová bomba, strava, trekové sandále, lekárnička, fľaša na vodu, pončo.

No a ako som ho teda urobil?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prednú a zadnú časť tvorí štvorec 28 x 28 cm zo somrobrašny. K zadnej časti som prišil ďalšiu časť širokú 28 cm a dlhú 44 cm. Je na nej našitý zips a ním viem regulovať jej dĺžku na 44 cm, alebo 30 cm. K prednej a zadnej časti som prišil pás široký 18 cm a dlhý 83 cm, čím vzniklo dno a boky ruksaku. Okolo horného okraja ruksaku som prišil 16 cm vysoký pás z hnedej šušťákoviny, ukončenej tunelom zo sťahovacou šnúrkou. Takto si dokážem regulovať veľkosť ruksaku. 9 cm od spoja so zadnou časťou ruksaku som našil 3 cm širokú pásku a ňou som uchytil popruhy. Ich druhý koniec je prišitý na boky ruksaku. Popruhy boli pôvodne zo širokej hnedej pásky, už ani neviem na čo používanej na vojne. Dnes sú z umelohmotnej pásky predávanej na metre. Pásku som obložil molitanom a to všetko zašil do celtoviny. Reguláciu dĺžky zabezpečovali kovové pracky zo somrobrašny, dnes klasické ruksakové umelohmotné pracky. Zatváranie ruksaku je spravené páskami, ktorých jeden koniec je všitý do vrchnej časti a druhý prišitý o predok ruksaku. Za 33 rokov som ruksak aspoň 4 x prešíval a dnes je na zaslúženom odpočinku. Ale na stretnutie trampov za Kačínom, organizované Kuchařom, ako návrat ku koreňom, si ho určite zoberiem.

Spací vak

Môj prvý spacák som si spravil sám, až potom som si kúpil v obchode podstatne skladnejší. Výroba bola vcelku jednoduchá. Použil som celtovinu. Vystrihol som z nej pás dlhý asi 185 cm a široký 130 cm. Okraje som zahol a obendloval. Výplň som riešil filtrom na čistenie vzduchu, sušiaceho film vo vyvolávacích automatoch. Keďže som pracoval vo FL SFT, tak ako mnohí v tej dobe, pomáhal som si tým, čo sa dalo zohnať na pracovisku či po známostiach. Látka bola hrubá asi 5 mm, pripomínala na ohmat vatu. Prekryl som to starou plachtou, prišil k celte a potom to celé preštepoval. Po prehnutí na polovicu, vzniklo vrece široké asi 65 cm a dlhé 180 cm. Na spodku som to zošil a na bok prišil najdlhší kovový zips, aký predávali v Galantérii. Po zrolovaní vznikol dosť veľký valec, ale do spodného dielu Jermaku sa to vošlo a bolo v tom teplo. Svoje miesto neskôr ešte zastal na chalupe a po jej predaji tam zostal ako už nepotrebná vec. Mrzí ma, že nemám jeho fotku, vcelku poslúžil dobre.

Bunda

Dnes vlastním niekoľko druhov windstoperových, či „texových“ búnd. V čase mladosti som vlastnil jedine bavlnenú červenú klokanku. Keď som sa dostal k celtovine, rozhodol som sa ušiť si vlastnú bundu. Odmietal som nosiť maskáče nosené z vojny. Možno sa niekto čuduje, ale ja som naozaj šil na šijacom stroji, aj keď som občas používal silu, namiesto rozumu. Nejedná zlomená ihla by to vedela potvrdiť. V Galantérii som si kúpil strih. To bola vtedy úplne bežná vec a mamičky šili pre seba či deti kopec vecí. Obkreslil som si strih na celtovinu, látku na filtráciu vzduchu a plachtu. Ešte som si kúpil v Galantérii cvoky na zapínanie falošných náprsných vreciek a preloženia krytu zipsu na zapínanie bundy, zipsy a patent na ukončenie rukávov. Potom som všetko povystrihoval, obendloval, pozošíval. Trochu mi robila problém kapucňa. S tou mi pomohla manželka, inak som naozaj všetko ušil sám. Na ľavý rukáv prišla domovenka a dnes keď chcem ísť vyfešákovaný na potlach, tak si obliekam túto bundu. Pri nej sa netreba báť iskier od ohňa a špinu vidno len na vnútornej strane kapucne. Je do pol stehien a v páse je stiahnutá všitou gumou. Aj po 25 rokoch sa do nej v pohode oblečiem.

Obal na karimatku

Keď som si pred x rokmi kúpil karimatku, bolo mi hneď jasné, že obal si spravím sám. Po šití bundy mi zostalo dosť nepotrebných kúskov celtoviny, a tak som sa pustil do šitia. Odmeral som si napevno zrolovanú karimatku a podľa zistených parametrov som vystrihol o kúsok väčšie kolečko na jej vonkajší priemer a asi o 10 cm väčší pás, ako bola jej dĺžka. Vo vzdialenosti 13 cm od spodného okraja som našil pásik o rozmeroch 9 x 6 cm a 15 cm od neho ďalší. Horný okraj som zahol a zašil. Do vzniknutého tunelu som natiahol šnúrku na sťahovanie obalu. Napokon som oba konce pásu zošil, vzniklý rukáv vyvrátil a prišil ku kolečku. Do tunelov vzniklých našitím pásikov som vložil dva 100 cm popruhy, ukončené prackami. Takto môžem jednak karimatku pevne stiahnuť a jednak pripevniť k čomu len chcem.

Lyžica, vidlička, pohárik

Aby sa človek na vandre najedol, potrebuje okrem potravín, ešusu, noža a ohňa minimálne lyžicu. My čo sme absolvovali dvojročnú základnú prezenčnú vojenskú službu, iste si pamätáme na plátené vrecká s hliníkovým príborom. Tiež na ich kontrolu mazákmi a ich ohnuté lyžice za sárou kanád. Priznám sa bez mučenia, že keď som sa stal mazákom, naďalej som jedával ako človek, príborom. Brať si na vander plátené vrecko s príborom mi pripadalo trošku netradičné, a keďže vymoženosti tejto doby - príbor z nerozbitnej umelej hmoty či 3 v jednom, za mojej mladosti neboli, rozhodol som sa vyrobiť si drevený príbor.

Z lesa som si doniesol brezový konár, hrubý asi ako mužská ruka. Nechal som ho na balkóne vyschnúť a potom som pílkou odrezal asi 25 cm dlhý klátik. Sekerkou som ho rozsekol na dve polovice, ceruzkou si nakreslil tvar lyžice a začal nožíkom obrábať. Šlo to celkom dobre a jediný problém som mal s naberacou priehlbňou. Tú som však napokon spravil pomocou vŕtačky a brúsnej hlavice. Nakoniec som všetko vybrúsil do hladka brúsnym papierom. Lyžicu používam vyše dvadsať rokov a slúži mi verne. Podobným spôsobom som z druhej polovice klátiku vyrobil aj vidličku so štyrmi hrotmi. Prax však ukázala, že je zbytočná a veru už ani neviem, kde ju zavial čas.

Keď som si párkrát obaril pery ešusom pri pokuse napiť sa čaju a naberať ho lyžicou, s ktorou som zároveň jedol, mi pripadalo dosť negustiózne, rozhodol som sa vyrobiť si aj drevený pohárik. Opäť z brezového konára som odrezal 8 cm dlhý klátik a pomocou vŕtačky na stojane som doňho vyvŕtal kopu dier. Potom som nožom vydlabal takto narušené drevo, vzniknutý otvor vyhladil šmirgľom a dno brúsnou hlavicou na vŕtačke. Rozhodol som sa spraviť aj uško a z užšieho konca konára som odrezal kolečko, z ktorého som lupienkovou pílkou vyrezal uško. Do horného okraja pohárika som spravil výrez, do steny otvor a uško pomocou epoxidu upevnil. Aj vonkajšiu časť pohárika som ošmirgľoval do hladka. Biele brezové drevo ma inšpirovalo a pohárik som si vyzdobil kresbami. Tie som vypálil hrotom letovačky a natrel priehľadným lakom. Dnes už pohárik nenosím, nahradila ho antikorová vymoženosť nájdená pod vianočným stromčekom.

Púzdra na nože

Svoj prvý nôž som si kúpil v roku 1979 za 50,- Kčs ušetrených zo žoldu. Bola to tradičná poľovnícka dýka z Mikova. Nepáčilo sa mi však puzdro, a tak po návrate z vojny som si vyrobil vlastné. Použil som návod z časopisu Junák, ktorého zozbierané ročníky 1945 – 1948 boli mojim najobľúbenejším čítaním v mladosti. Keďže som nemal kožu, použil som dostupnú červenú koženku a hrubšie plátno. Obkreslil som na ne nákres puzdra, vystrihol ho a na šijacom stroji ich zošil. Otvor pre opasok som spravil pomocou nástavca na šitie gombíkových dier. K opaskovej časti puzdra som prišil obdĺžnik 12 x 9 cm a jeho zatváranie okolo rukoväte som riešil dvomi cvokmi, podloženými filcom. Diery pre cvoky som vyrobil dierovačom. Puzdro som napokon obendloval. Vlastním ho doteraz, len nôž som zlomil pri vyrezávaní drnu na ohnisko a musel som ho zbrúsiť.

O dosť neskôr prišla doba „švajčiarskych“ nožov. Jeden taký som našiel v lese. Chýbala mu typická červená časť s helvétskym krížom. Tak som to z kože po obkreslení jeho obrysov vystrihol, chemoprénom prilepil. Samozrejme, že bol bez puzdra, tak som si ho musel vyrobiť. To už nebol problém zohnať si potrebný kúsok kože. Nakreslil som si na ňu spodný aj horný diel puzdra a vystrihol ich. Oba diely som spojil pomocou deviatich nitov a pre istotu ešte aj ručne zošil. Predtým som však na zadnú stranu spodného dielu prišil pásik kože, popod ktorý sa prevlieka opasok. Zatváranie puzdra som vyriešil cvokom. Nožík mi je verným spoločníkom na potulkách lesom už dlhé roky a nemusím sa obávať, že ho stratím.

Ešus a obal naň

Klasický hliníkový ešus je spoločníkom snáď každého tuláka v našich končinách. Ten môj som dostal v roku 1990, keď minister obrany ČSFR, generál Vacek, rozpúšťal armádne rezervy medzi detské organizácie. TOM Biatec, ktorého som bol vedúcim, dostal okrem ešusov ešte poľné fľašky, celty a celá skupina dokonca poľnú kuchyňu. Oddiel ani skupina už neexistuje, kde je poľná kuchyňa ani len netuším, fľašu aj s obalom som zahodil, nakoľko neskutočne smrdeli, zato ešus a celty mi verne slúžia. Keďže niet nič horšie, ako si napchať začiernený ešus do ruksaku k ostatným veciam, už pred prvým použitím som si ušil obal. Je to vcelku jednoduchá vec. Z vhodného materiálu som si vystrihol kolečko väčšie než dno ešusu a pás vyšší než ešus, ktorého dĺžku som len odhadol. V hornej časti pásu som vytvoril jeho zahnutím a zašitím tunel, do ktorého som natiahol špagát, aby sa obal dal sťahovať. Potom som chcel pás prišiť k spodnému dielu, no bol kratší a tak som ho musel nadstaviť o 6 cm. Napokon sa to ukázalo ako dobré riešenie, lebo pri stiahnutí sú aspoň oba konce tunelov so špagátom od seba kúsok vzdialené. Väčší problém nastal, keď mi opitý tramp na Košariskách pri slovensko–českom potlachu skopol ešus do ohňa a zhorela mi rúčka. Bez nej je ešus dosť ťažko používateľný. No aj tu som si poradil. Zo zváracieho drôtu som si vytvaroval vo zveráku klasický držiak, v strede ho spojil mosadzným drôtom a ešus mi dodnes verne slúži na vandroch i dovolenkách po celej Európe.

Držiak krokomeru

Vlastním už kopu rokov taliansky krokomer s množstvom funkcií. Stál ma na tú dobu nekresťanské peniaze. Prešiel so mnou okolo 15 000 km a veru si túru v lese bez neho už ani neviem predstaviť. Jeho umelohmotný držiak na opasku sa však pri jednom mojom zohnutí zlomil a ani sekundové lepidlo ho už nepriviedlo k životu. Keďže krokomer má byť pripevnený pri chôdzi na opasku, vznikol problém, ako tento problém riešiť. Mám šikovného svokra, a tak som si svoj nápad nakreslil a on ho uskutočnil vo svojej dielničke na siedmom poschodí panelákového domu. Z hrubšieho hliníkového plechu vystrihol požadovaný tvar držiaka. Vo zveráku ho na trubke ohol a vyvŕtal doňho tri otvory. Pôvodný umelohmotný držiak bol našťastie dosť hrubý, a tak sme mohli aj do jeho zvyšku vyvŕtať tri otvory a drobnými skrutkami do nich pripevniť nový hliníkový držiak. Krokomer ma naďalej sprevádza na potulkách lesom a každý kto ma pozná, vie že bez neho neurobím ani krok. Žiaľ, toto bolo platné, keď som začínal písať tento článok. Svokor už odišiel na posledný vander a v krokomeri sa pokazilo kladivko rátajúce kroky. Dnešní hodinári to odmietajú alebo nevedia opraviť. Pod stromčekom sa tak zjavil nový krokomer, ale ten starý ho vždy po príchode z túry vyspovedá.

Knižka

Keď som prešiel Slovensko dookola po jeho hraniciach, od Devína po Duklu, od Patiniec po Medralowu, od Leluchowa po Hosťovce, od Klinu nad Bodrogom po Gerlachovský štít, od Kremnických Baní po Hrb, hovorili mi všetci kamaráti, aby som svoje zážitky vydal knižne. Nájsť sponzora, ktorý by bol ochotný to zafinancovať, sa mi veľmi hľadať nechcelo a popravde, ani neviem, kde by som ho hľadal. Viem čo úsilia to stálo otca, a to bola kniha o prvom pilotovi, ktorý uletel zo Slovenského štátu do odboja proti fašizmu.

Pre časopis Treking to bolo veľmi obsiahle, v Trampskom spravodajcovi uverejnili len úryvky. Napokon všetky články vyšli na Hikingu, ale pokope si ich nik nemohol prečítať. Tak som sa napokon rozhodol a pre svojich najbližších príbuzných a pár skutočných kamarátov som vydal knižku Slovensko v srdci a v nohách vo vlastnom náklade. Knihu krstil KB D´Ady na brehu Ružínskej priehrady na potlachu, ktorý bol na počesť 20. výročia vydávania časopisu Severka.

Ako sa taká knižka robí? Keďže dnes už každý, kto chce, vlastní farebnú tlačiareň, vytlačiť samotný text s fotkami a grafmi nebol problém. Problém je obal a zošitie strán, aby to bola naozajstná kniha. Knižka má 150 strán, formátu A5. V počítači som si navolil tlač po 20 strán. Po vytlačení som si nakreslil vo vzdialenosti 1 cm od ľavého okraja čiaru a na nej od horného okraja vo vzdialenosti 2 cm od seba som vyznačil bodky. Potom som zobral kladivo a osemdesiatku klinec. Na podložke som klincom prederavil vyznačené body. Keď som mal vytlačené všetky časti, navliekol som do ihly s veľkým očkom biely špagát a prešil striedavo každú druhú dierku zhora dole a naopak. Takto prešitú časť som prelepil kúskom starej plachty a prvú a poslednú stranu som nalepil na kartón, ktorý som si kúpil v papiernictve. V predajni sedačiek som si kúpil modro zafarbenú kožu z pol kravy a z nej vystrihol obal knihy o 2 cm väčší, ako rozmery knihy. Zastrihol som rohy, aby pekne do seba zapadli, natrel to všetko chemoprénom a zaťažil knihami. Napokon som presah kože na vnútorných stranách prelepil o 1 cm menším, bielym, tvrdším tlačiarenským papierom. Mal som tak pod vianočný stromček a k rôznym okrúhlym narodeninám originálny darček, ktorý obdarovanému ukázal, že som na neho naozaj myslel.

Fórum 21 príspevkov
"Hand made" 22/04/13 12:57 21 príspevkov
Najnovšie články
 
Príbeh Ako sme rybárčili na Turci Keď nedávno skončila doba „temna“ a začala éra obrody, konečne sme sa mohli beztrestne stretnúť na pive v našej krčme. Síce len na terase, ale aj tak. Bolo to radostné, pretože sme všetci prežili napriek tomu, že sme nad 70 … » celý článok dnes Boro Tomis Príbehy
Basecamp Špeciál s tipmi na túry vo Vysokých a Západných Tatrách Turistická sezóna sezóna vo Vysokých a Západných Tatrách už začala. Množstvo turistických chodníkov, ktoré boli sedem mesiacov uzatvorené, je opäť k dispozícii návštevníkom. V ... » viac včera Soňa Mäkká Basecamp
PR Jaskyniarska škola pre verejnosť po deviaty krát v Malých Karpatoch Už po deviaty krát sa otvoria brány jaskyniarskej školy určenej pre záujemcov o kras. Jaskyniarsku školu pre Vás pripravujú jaskyniarske skupiny Speleo Bratislava a Speleoklub Trnava. Ide o ... » viac 16/06/21 sponzorovaný článok Začíname
Najnovšie články autora
 
Túra Ješkova Ves – Rokoš – Partizánske Keď sme sa vracali vlakom domov z Partizánskeho, dohodli sme sa, že o týždeň pôjdeme na Rokoš. Mali sme ísť aj na Uhrovský hrad, ale vzhľadom na katastrofálne spoje, ako aj to, že som chcel vystúpiť na čo najviac vrcholov z … » celý článok 02/06/21 Miroslav Svítek Strážovské vrchy
Túra Zemianske Kostoľany – Drieňový vrch – Partizánske Nečakaný snežný príval, keď na Zochovej chate (nad Modrou) bolo vraj 25 cm snehu a tým pádom asi aj na Strážove, nás odradil od plánovaného dvojdňového vandru s prespaním v sedle ... » viac 27/05/21 Miroslav Svítek Strážovské vrchy
Túra Maroko: Sahara - výstup na Leviu dunu Hovorí sa, že ako sa človek vyspí prvý raz na novom mieste, tak sa mu tam bude spať aj naďalej. My sme sa všetci prvú, hviezdnatú noc vyspali na Sahare dobre, ale to, čo nasledovalo potom, ... » viac 18/05/21 Miroslav Svítek Svet
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
"Hand made" 22/04/13 12:57 21 príspevkov
0.68 (0.27)