Trasa

Pradera de Ordesa (1320 m) – Cascada del Estrecho (1600 m) – Cola de Caballo (1760 m) – Refugio de Goriz (2195 m) – Campo de Bloques – Lago Helado (2990 m) – Monte Perdido (Mont Perdu, 3355 m) a späť

Plán bol za dva týždne absolvovať jazykový kurz a tretí týždeň som sa chcela presunúť na sever polostrova a spraviť si osemdňový okruh cez Picos de Europa. No čo čert nechcel, nepodarilo sa mi zohnať žiadnych sparingparťákov, a keďže pohorie nie je také komerčné ako Pyreneje, šanca, že tam stretnem niekoho iného, ako rohatých kamarátov, nebola veľká. Tak som sa musela uspokojiť s Pyrenejami. Po naštudovaní máp som si vytipovala kopček menom Monte Perdido (Mont Perdu, v preklade Stratený vrch), ktorý mal iba pozitívne ohlasy. Písalo sa: výstup naň je možný celoročne, so správnou výbavou a skúsenosťami. Vybavenie síce nemám žiadne, ale je koniec augusta, takže snáď to nebude nutné. Jediný problém bol, že v rámci túry treba prespať na chate, odkiaľ sa ráno vyráža (prípadne v stane pred chatou). Na internete mali skvelý rezervačný systém, kde bola chata plná do konca augusta a stan som so sebou nemala. Neprekáža, na mieste sa uvidí.

Národný park Ordesa y Monte Perdido

Dorazila som do dedinky Torla, základne pre výjazdy do národného parku. Z Torly na hlavné parkovisko premáva v sezóne kyvadlová doprava od 6.00 do 22.00 h, každých 15 minút, cesta trvá 20 minút. Z parkoviska možno robiť túry. Už v autobuse do Torly som stretla mladú Angličanku a Izraelčana, s ktorými sme sa rýchlo dali do reči a skončili spolu v lacnej ubytovni, ktorú odporúčala Angličanka. No o kopci Monte Perdido predtým ani nechyrovali. Angličanka prišla do Ordesy, lebo o tom čítala v Lonely Planet a Izraelčan mal v pláne hrebeňovku GR11 až do Andorry.

Navštívili sme miestnu turistickú kanceláriu, tetuška nám poskytla informácie o možných jednodňových túrach v rámci národného parku. Perdido je bez snehu, takže celú výbavu, ktorú človek potrebuje, sú nohy a ruky, prípadne paličky. Po prvom dni a prvej absolvovanej túre sme s Angličankou seriózne začali koketovať s myšlienkou, že to vyšliapeme. Stan sa v outdoor obchodoch požičať nedal, tak som zavolala na chatu, či náhodou nemajú dve miesta na nasledujúci deň. Prvý úspech vôbec bol samotný telefonát v španielčine. Chlapík hovorí, že sú plní, ale že pokiaľ máme stan, môžeme prespať pred chatou. Toho som sa obávala. Nasledoval telefonát číslo dva, skúšam, či nemajú predsa len voľný nejaký iný deň. A stal sa zázrak, ďalší deň majú miesta, potom sú ľudia v poradovníkoch. Berieme a objednávame zároveň večeru. Raňajky si poriešime vo vlastnej réžii. Aspoň máme deň k dobru na fyzickú doprípravu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prvý deň

Pradera de Ordesa – Refugio de Goriz

Prvý deň nie je náročný, do vysokohorskej chaty to trvá z parkoviska asi 4 hodiny. Po raňajkách sa zbalíme, nepotrebné veci nechávame v Torle u majiteľa ubytovne, zbalili sme si iba nutné veci na dva dni, potrebný proviant do večere, raňajky na ďalší deň a vodu po najbližší zdroj. Asi o desiatej vyrážame na túru z parkoviska. Z predošlého dňa sme boli oboznámení s tým, že cesta na koniec údolia začína v lese veľmi monotónne a zdá sa byť nekonečná. Po necelej hodine vychádzame z lesa a na trase máme prvý bod záujmu - malé vodopády. Voda je tyrkysovo zelená, zastavuje sa tam kvantum ľudí. My pokračujeme ďalej, fotky sme si spravili deň predtým. Vďaka minimálnemu prevýšeniu a náročnosti je v údolí Ordesy veľa turistov všetkých vekových kategórií.

Trasa pokračuje dláždeným chodníkom, na konci údolia nás čakajú majestátnejšie vodopády Cola del Caballo, cieľ rekreačných turistov. Spravíme si pauzu na obed a pokračujeme ďalej do vysokohorskej chaty Goriz. Z údolia sa dá vystúpiť dvomi trasami - ferratovou skratkou, ktorá trvá v praxi dlhšie a klasickou serpentínovou cestou, ktorou ideme. O chvíľu je pod nami celé údolie Ordesa a v diaľke vidíme plechovú strechu chaty. Pred chatou sa stavajú prvé stanové obydlia, dávame si nejaké pivká a nasávame atmosféru pred chatou. Mimo Španielov sú tam Ukrajinci, Nemci... Bláznivá Austrálčanka, ktorá chcela spraviť výstup v ten deň, ale miesto toho, aby si zobrala mapu a pozrela, kam má vlastne ísť, nasledovala partičku ľudí, ktorí šli GR11 a nie na Monte Perdido. Nakoniec sa stratila a skvelú historku večer rozprávala všetkým, ktorí čo i len trochu prejavili záujem. Kanaďania sa priznali, že najprv chceli ísť na Slovensko, ale na internete bolo málo informácií, a tak si zarezervovali nocľah na chate v máji. Otužilci sa pred večerou mohli osviežiť v ľadovej sprche. Večera bola výdatná trojchodová, po fazuľovej polievke nasledoval šalát, mäso so zemiakovou kašou a dezert, nezabudli ani na vegetariánov.

Povala chaty slúžila na spanie, tri nocľahárne, každá s trojposchodovými pásmi matracov, v našej izbe bolo presne 27 ľudí, z toho veľa detí, ktoré sa bili, počas spánku kopali, ale vraj to bolo stále lepšie ako chrápanie, ktoré opisovali Ukrajinci v ich izbe. Nezabudnúť štuple do uší, ja som si spala ako v bavlnke.

Druhý deň

Refugio Goriz – Monte Perdido – Refugio Goriz – Cola de Caballo – Pradera de Ordesa

Predpoveď počasia nebola najlepšia, polooblačno, neskôr oblačno so zrážkami. O ôsmej sme vyrazili, počasie teda nič moc. No hovorím si, že nemôžem mať všetko, som rada, že mám vôbec možnosť byť hore a ísť na vrchol. Chodník ide rovno hore kopcom, kamene sa striedajú so skalkami. Asi za polhodinu máme spoločnosť - ďalších turistov, ktorí šliapu na vrchol. Postupne vchádzame do hmly, chodník nie je jednoznačný, ale riadime sa postavenými skalnými mužíkmi (pyramídky kamenia), ktoré sú pozdĺž cesty a slúžia ako značky. Cesta hore ubieha dosť rýchlo.

Prišli sme k jedinému úseku, kde treba traverzovať snehové pole, zároveň je tu výhľad na Rolandovu bránu, známu ikonu z pohľadníc. Modrá obloha presvitá pomedzi mraky, hmlu sme nechali v inverzii a slnečné lúče prenikajú pod vrstvy oblečenia. Už teraz je jasné, že na vrchole to bude stáť za to. O chvíľu sme pri Lago Helado (Zmrznuté jazero). Odtiaľto je to len hodina, no rovno do kopca po kamennej suti. Moja anglická spolucestujúca to skoro vzdáva, každým krokom hore sa šmýka po kameňoch nazad dole trojnásobnou rýchlosťou. Posledný úsek iba fučím spolu s Ukrajincami. Nemať paličky, hore asi nevyjdem. Niečo po jedenástej sme na vrchole. Dala som to, skvelý pocit a ďakujem!

Cesta nazad do chaty trvá niečo cez 2 hodiny. Na strmáku sa len šmýkame po kamienkoch, bez paličiek by bol zostup o to pomalší. Cestu nám križujú svište, hľadajú posledné slnečné lúče. Tak a sme na chate, poobedný oddych a výstup zapíjame pivom. Čochvíľa začína pršať, zatiaľ len kvapká. Je čas ísť dole na zastávku autobusu a odtiaľ do Torly. Dážď po chvíli prestáva, no o 10 minút začína liať vo veľkom. Sprevádza nás celé tri hodiny ku parkovisku. Ideme o to svižnejším krokom, ale nekonečná lesná cesta je naozaj nekonečná. Na parkovisku prešľapuje zhluk zmoknutých turistov, čo sa nezmestili do autobusu, snáď sa dostaneme dnu v ďalšej várke.

Záver

Večer sme zavŕšili trojchodovou večerou aj s fľašou červeného, víno normálne nepijem, ale v Španielsku to ide akosi samo. Pár dní v Ordese dopadlo nad očakávania, zmena pôvodných plánov vyšla viac než skvele. Posledný deň v Torle strávim len zháňaním suvenírov s tematikou Monte Perdido a ďalší deň sa presúvam pomaly do Girony, kde ma čaká odlet domov.