Trasa

Vent – Stablein(alm) (horná stanica lanovky) – údolie Rofenkar – Breslauer Hütte – údolie Mitterkar – ľadovec Mittelkarferner – sedlo Mitterkarjoch – ľadovec Taschachferner – Wildspitze a späť

1. deň - presun na chatu

Ráno vyrážame zo Zamsu niečo po deviatej a po ceste sa ešte zastavujeme v obchode po pár drobností na jedenie. Približne za hodinu prichádzame do dedinky Vent, ktorá pozostáva z mnohých hotelov a zariadení slúžiacich na uspokojovanie potrieb cestovného ruchu. Lenže to tu vyzerá, akoby ľudstvo pred týždňom vymrelo. Parkujeme na veľkom parkovisku vedľa jediného auta poľskej poznávacej značky. Rozhliadame sa a chceme zaplatiť za parkovné, ale nikde na okolí nikoho, žiadny automat ani predavač. Prichádzame k miestnej lanovke, kde je pri okienku nápis, že sa dá zakúpiť parkovné. Po chvíli čakania vchádzam do budovy lanovky, kde starší ostrieľanejší pán brúsi lanovkové kotúče. Vypýta si 8,- €, a tak zaplatíme. Napriek tomu, sa nedočkáme žiadnej potvrdenky. Dohadovať sa s ním by asi nebolo najjednoduchšie, tak to nechávame. Dobalíme batohy a odchádzame do hôr.

Zdvíham batoh a rozmýšľam, či som ťažší ja alebo on. Každopádne, je to irelevantná otázka, pretože tak či tak, on mňa nosiť nebude. Stúpame popod lanovku, ktorá vedie na malú chatku nad dedinou, lanovka nie je v prevádzke, pravdepodobne bude až cez zimu. Po dvoch hodinách stúpania prichádzame k stanici lanovky, kde sme približne v tretine dnešnej cesty. Od stanice je terén výrazne strmší. Vychádzame na najvyšší bod kopca nad Ventom, kde veľmi silno fučí. Dávame si krátku pauzu a vstupujeme do údolia pod Wildspitzom. Ten je ešte bezpečne ďaleko od nás, schovaný za množstvom svojich bášt, a tak ho nevidíme. Cez krátke údolie potoka Rofenbach, tečúceho z kopca naľavo, prechádzame pod jemnú próbu doliny, odkiaľ vidíme náš dnešný cieľ - Breslauer Hütte.

Našťastie, okrem toho, že silno fúka, je počasie pomerne dobré, a tak máme podmienky výrazne zlepšené. Narážame na prvý vážnejší sneh, zatiaľ to boli iba kôpky, práve preto, že celá dolina je na južnej strane. Po mokrom snehu sa stúpa dosť zle, a tak sa snažíme nájsť suché miestečká. Pomaly sa dostávame k chate, vchádzame dnu a zisťujeme, že sú tam nejakí turisti. Púšťame sa s nimi do reči a zisťujeme, že majú rovnaký cieľ ako my, zajtra chcú vystúpiť na Wildspitze. Sú to Poliaci, traja chalani a jedno dievča. S Mišom sa po krátkom oddychu ešte ideme pozrieť na cestu, ktorá by nás mala priviesť hore do doliny, pod sedlo Mittelkarjoch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cesta je sprvu prešliapaná, a tak sme radi, že si zajtra nebudeme musieť raziť cestu sami. Nevieme síce, pokiaľ tomu tak bude, no aspoň niečo. Prichádzame pod prvý ľadovec Mittelkarferner, ďalej nepokračujeme, o hodinku bude tma, a tak sa vraciame na chatu. Chvíľku po zotmení prichádza ešte jedna expedícia, dvaja chalani, Maďari, ktorí majú rovnaký cieľ ako my a Poliaci. Ideme spať. Chata je krásne vykúrená, do rána určite zima nebude.

2. deň - výstup cez ľadovce

Budíme sa, sú štyri hodiny. Všetko robíme čo najrýchlejšie, čas bude dnes vzácny. Maďari sú tiež hore, no sme zjavne v predstihu a Poliaci sú ešte v spacákoch. Vyrážame okolo piatej hodiny, vonku je prekvapivo jasno. Ilúzie o rannom pochode ma prešli v momente, keď som vyšiel z vyhriatej nocľahárne (winterraum) do treskúceho vetra a mraziacej zimy. Po pár sto metroch stúpania v noci sa zahrievam do znesiteľnej teploty. Čelovky máme zapnuté, síce by sa aj v tme dalo vidieť, ale uľahčuje to pochod snehom. Prichádzame na miesto, kam sme prišli večer. Vydávame sa stopami vymrznutými v snehu, no po čase zisťujeme, že smerujú nebezpečne mimo smeru, aký by nás mal dostať pod sedlo Mittelkarjoch. Po dlhšom zvážení sa vydávame na vlastnú cestu a derieme sa hore dolinou pomerne kompaktným a pevne držiacim ľadovcom.

Je ešte takmer tma, no spoza obzoru na východe si začínajú raziť cestu prvé lúče slnka. Je to úžasný pocit, z tmy do svetla za niekoľko chvíľ. Postupujeme do žľabu, ktorý vyzerá najprijateľnejšie na výstup a po snehovom páse ťahajúcom sa až na jeho vrchol vystupujeme hore. Výstup žľabom nám musel zabrať minimálne hodinu, ak nie aj viac, no konečne sme na hrebeni. Po výstupe do sedla sa do mňa oprie neuveriteľne silný vietor a mám problém udržať sa skaly. Klesáme zo sedla na chrbát ľadovca Taschachferner, kde nás čakajú nádherné výhľady na sever. Severná strana, na ktorej sme vo výške asi 3500 m n. m., je výrazne vyššie ako ostatné štíty, a tak rozhľad navôkol je impozantný. Intuitívne obchádzame rozpukanú trhlinovú časť ľadovca zospodu a otvára sa nám pohľad na náš cieľ. Biely vrchol divokého vetristého Wildspitze.

Postupujeme ľadovcom hore, ľadovec je kompaktný a dobre schodný. Cítiť, že dych dochádza rýchlejšie, a tak je postup hore jemne brzdený. Zo sedielka pod vrcholom je znateľne viditeľný kríž. Upravujeme lano, ktoré bolo určené na prípadné nebezpečenstvo ľadovcových trhlín a stúpame hore hrebeňom. Skala pod vrcholom je krásne napukaná a príjemne namrazená, takže sa dajú užitočne využívať pukliny na zachytávanie sa cepínom a zasekávanie mačiek. Vystupujeme ku krížu a fotíme, čo ide, snažíme sa zachytiť črepinky nebies. Dlho sa nedá vydržať, lebo prudký vietor mrazí do špiku kostí a eufória z osobného víťazstva nehreje príliš dlho. Po krátkej oslave sa pomaly dávame na zostup.

V sedle pod vrcholom sme pomerne rýchlo, pijeme horúci čaj z termosky a sledujeme, ako sa Maďari pachtia hore ľadovcom v našich stopách. Po približne pol hodine sa s nimi na zostupe stretávame a rozprávame o výstupe. Ďakujú nám za cestu, išli v našich stopách, dávame im cenné rady pre výstup na špic. Rozprávame sa, že pre zostup je pohodlnejšia a hlavne bezpečnejšia cesta ferratou, nie tá, ktorú sme prerazili na vrch sedla. O nej sme vedeli predtým, len sme si pre výstup vybrali žľab. Lúčime sa a schádzame dolu ľadovcom Taschachferner, na ktorom sa pôsobením silného vetra veľmi rýchlo miešajú mračná a jasno. V momente, keď nás mrak pohltí, je všade navôkol iba biele nič. Pre istotu zastavujeme, čakáme, až sa opäť vyjasní. Zostup ľadovcom je pomerne príjemný, čoskoro sa dostávame do sedla Mitterkarjoch, kde hľadáme zostupovú cestu. Po chvíli zbadáme znaky skôb a istenia, našli sme cestu dole. Je to pomerne dobre udržiavaná ferratka o dĺžke asi 50 metrov. Na prvý pohľad je strmšia, no je z nej úplne vyfúkaný sneh, keďže je na juhovýchodnej strane, smerom do doliny, odkiaľ sme vyrážali. Zhadzujeme mačky a klesáme zaistení až na dno steny sedla Mitterkarjoch. Je potrebné nahodiť stúpacie železá späť, keďže nás čaká ešte pomerne dlhý zostup natopeným ľadovcom južnej strany.

Cesta na chatu je celkom príjemná, ubieha rýchlo, dobrý pocit bude hriať ešte dlho. Po pár hodinách cesty ľadovcom Mittelkarferner a prebáraním sa prichádzame na chatu, kde je jeden z Poliakov, ktorý to dnes pre zranenie členka vzdal. Balíme veci, zjeme dve buchty a vyrážame dole, do doliny Ventu. Cesta prebieha v dobrej nálade, krásny výstup je za nami.

Zbohom, Wildspitze!

Autori fotografií: Michal Mikuláš a Michal Bašo