Svet Víkend v Mŕvych horách
Cieľom mojich kratších túr ale aj viacdenných trekov boli v posledných rokoch výlučne slovenské hory. V podstate mi poskytujú všetko, čo od pobytu v prírode očakávam, a tak ma to ani veľmi neláka do zahraničných hôr. Keď sa mi ale v polovici júna naskytla príležitosť stráviť so synom Milošom víkend v Mŕtvych horách - neodolal som.
Autobusový zájazd organizovaný CK Rokošport bol určený pre náročnú pešiu a vysokohorskú turistiku. Cieľom bolo vystúpiť na dva vrcholy v Totes Gebirge, ktoré sú jedným z horských celkov ohraničujúcich rakúske Alpy na severe. Rozprestierajú sa severovýchodne od známejšieho Dachsteinu a dosahujú nadmorské výšky zrovnateľné s našimi Vysokými Tatrami. Na rozdiel od nich sú vápencového pôvodu, čo im dodáva odlišný charakter, než na aký sme zvyknutí z vysokohorského terénu - súčasťou reliéfu sú škrapové polia, bezodtokové údolia...
Počas niekoľkohodinovej nočnej cesty autobusom sa neudialo nič, čo by stálo za reč. Pred jej koncom sme si vypočuli obšírne informácie o pohorí, organizácii oboch dní a trasách. Na oba vrcholy vedú jednak klasické turistické chodníky, jednak "klettersteigy" - strmé výstupy v exponovanom teréne zabezpečené umelými pomôckami (známejšie asi pod pojmom "via ferrata"). Krátko po siedmej sme zaparkovali v stredisku Hinterstoder (610 m) ležiacej v údolí rieky Steyr. Nastalo všeobecné prezliekanie, prezúvanie, prebaľovanie (batohov)... a už nedočkavo šliapeme prvé metre cestičkou širokým údolím. Z rozsiahlych lúk pri samote Polstergut sa otvárajú úžasné pohľady na štíty Spitzmauer a Grösser Priel - ciele našich výstupov. Digitálne fotoaparáty sú v akcii...
Vchádzame do zmiešaného lesa a širokou lesnou cestou pokračujeme oblúkom miernym stúpaním popri čistej riave. Les náhle končí a my vidíme, čo nás čaká - vysoký skalný prah lemovaný po stranách vodopádmi. Les je väčšinou pováľaný vetrom či lavínou, udržali sa len kríky. Chodník sa kľukatí početnými serpentínami a ostro naberá výšku, slnko začína dokazovať svoju silu, sprvu kompaktná skupina 40 trekerov sa rozpadáva a každý ide svojim tempom. Začínajú pribúdať vápencové skalky, čoraz častejšie stojím a fotím kvetenu. Miloša to prestáva baviť a o chvíľu mi mizne z dohľadu. Po miernejšom úseku chodník opäť vchádza do lesa a na jeho hornej hranici sa konečne dostávame k chate Prielschutzhaus (1420 m), kde budeme nocovať.
Oddychujeme a sušíme prepotené tričká. Postupne dochádzajú ďalší členovia našej výpravy. Okrem nás sa tu vyskytuje zopár Čechov a minimum domácich, objednávajú sa prvé pivá... Od západu sa podmračuje, možnosť popoludňajšej búrky je aktuálna. Vedúci Maťo rozhoduje, že tí, čo prišli skôr môžu vyraziť samostatne na prvý vrchol - Spitzmauer (2442 m), ktorého južná stena tróni výhľadu z terasy chaty. Oznamujem mu, že s Milošom vyrážame klasikou, keďže nemáme so sebou potrebnú výstroj (úväz, fixačný systém, prilba). Maťo len prehodí, že táto prvá ferrata je klasifikovaná druhým stupňom z päťdielnej stupnice a dá sa zvládnuť aj bez...
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Dávame sa na pochod ako prví po dobre znateľnom chodníku v pásme kosodreviny, postupne pribúdajú snehové polia (aj tu bola tohoročná zima dlhá). Dobiehajú nás ďalší a začínajú prvé problémy so značením (spomínam si na diskusie okolo kvality značenia u nás...). V tunajších horách je zvykom všetky trasy značiť nejakým symbolom v červenej a bielej farbe (väčšinou biely pás uprostred dvoch červených) ľubovoľnej veľkosti, prevedenie šípiek naznačujúcich zmenu smeru tiež závisí od autora. Na rázcestiach väčšinou bývajú smerovníky z plastu ukazujúce smer a udávajúce časové údaje k cieľom, niekedy sú to ale len šípky namaľované na skalách s viac alebo menej (to skôr) čitateľným číslom trasy uprostred bieleho pásu. Takže bez mapy ani na krok! Máme síce podrobné 1:25 000 danej oblasti, ale v členitom teréne vápencových skaliek sčasti pod snehom bez tyčového značenia sme bez šance...
Rôzne sa rozliezame a hľadáme, ktosi predo mnou volá, že má značku. Miloš medzitým zmizol na prieskum za skalami a stretávame sa až povyše odbočky na ferratu. Keď vidíme zasneženú dolinu so sotva znateľným chodníkom klasickej trasy, rozhodnutie je jasné: tadiaľ sa budeme vracať a aspoň nahor pôjdeme nejako normálne... v trojici sa vydávame doprava serpentínkami v sutinovom kuželi pod nástup do ferraty. Časť kužeľa je zakrytá firnom, brodíme sa až pod skaly, lezieme chvíľu a hľadáme značky, či náznak železa... nič. Ďalšia dvojica vidiac náš neúspech traverzuje firnovisko viac doprava a nachádza začiatok klettersteigu.
Opatrne zliezame a vydávame sa po ich stopách k tomu správnemu pilieru. Náš tretí kolega už zostúpil hlboko dolu sutinou a evidentne sa mu nechce nazad. "Prvolezci" vystupujú, čochvíľa ich doliezame - predsa len ich zdržiava prepínanie karabín každých 4-5 metrov. Striedajú sa takmer kolmé stienky osadené kramľami, krátke traverzy, miernejší sklon s voľným lezením... a pozdĺž celej cesty istiace oceľové lano uchytené skobami do skaly. Vychutnávame ako rýchlo pribúdajú výškové metre, fotíme, obdivujeme meniacu sa panorámu... a nádherný pocit voľnosti. Sledujeme drobné postavičky dolu na firnovom poli - to dorazila hlavná skupina. Niektorí pokračujú klasikou, ale väčšina sa vydáva pod ferratu. Všetko pekné však raz končí a aj my po 250 výškových metroch prichádzame na hrebeň a zapisujeme do zošita v schránke práve absolvovaný výstup.
Na vrchol Spiztmaueru je to ešte asi 200 m stúpania rozbitými serpentínami nepríjemným suťoviskom, v závere po pevnejšej skale. Aj v týchto nehostinných končinách kvitnú kvety. Prichádzame všetci štyria, robíme vrcholové fotky (aj so slovenskou vlajkou), rozhliadame sa... Mraky sa trochu trhajú. V sedle bočného hrebeňa kadiaľ vedie klasická trasa sa objavujú postavičky, ale nevydávajú sa traverzom strmého firnoviska pod vrchol - vracajú sa... z ferraty zatiaľ nikto ďalší neprichádza. Po štvrťhodinke sa s Milošom dávame na zostup. Cesta nadol tou sutinou je to najhoršie z celej výpravy. Nad vyústením ferraty odbočujeme do firnoviska traverzujúc bočný hrebeň. Je to dosť strmé, ale sneh je pomerne poddajný, vravíme si - dalo by sa na ňom ubrzdiť.
Dostávame sa do sedla Maisenbergsattel a vidíme zasneženú pláň v doline, ktorou sa kľukatí chodník klasickej trasy. Najprv ešte nepríjemný strmý zostup, foto osamelého kamzíka a sme v doline obklopenej dookola štítmi. Je to akási náhorné plošina bez vodného toku... nedá sa ani určiť, na ktorú stranu klesá. Chodník je slabo prechodený, často sa zabárame, hlavne na styku so skalou sa topí. Obloha sa už úplne vyčistila a v kotli je ako v mikrovlnke. Dolina sa stáča, začína klesať až sa dostávame späť k odbočke na ferratu. Cesta k chate už ubieha rýchlo.
Posledným lúčom za štíty zachádzajúceho slnka podstrkávame mokrú obuv. Postupne prichádzajú ďalší, sledujeme epizódu s vrtuľníkom, ubytovávame sa v turistickej časti, dopĺňame energiu a po večernej "porade" ulíhame. V noci nás na krátko budí výdatný lejak.
Ráno je však ako vymaľované. Odchod na najvyšší vrchol pohoria Grösser Priel (2515 m) je naplánovaný na 7:00 a skutočne s neveľkým meškaním všetci vyrážame. Na rázcestí Maťo upresňuje trasy a lezci sa oddeľujú na klettersteig - tento prekonáva vyše 600 m prevýšenia a má úseky až 4. stupňa. My klasici pokračujeme rozsiahlym firnoviskom až do záveru karu pod vrcholom. Stále po snehu čoraz strmšie do štrbiny Brotfallscharte v hrebeni. Trochu s obavou sa otáčam nazad a uvažujem, že cesta späť nebude jednoduchá... Počasie je horské, mraky sa striedajú s modrou oblohou - dnes by pršať nemalo.
Na otvorenom hrebeni sa ukazuje sila vetra. Terén je tu však neporovnateľne príjemnejší než včera na Spitzmaueri. Plochú pláň strieda skalnatý hrebeň takmer bez snehu vedúci až na vrchol. Už z diaľky vidno na ňom umiestnený 8 m vysoký železný kríž. Čítame, že bol zmontovaný a vztýčený v roku 1870 - úctyhodný výkon. Zapisujeme sa do vrcholovej knihy a nazeráme dolu južným pilierom, či nelezie niekto hore ferratou. Na vrchol sa trúsia ďalší z výpravy. Kvôli vetru sa tu nedá dlho vydržať, zostupujeme rovnakou trasou.
Po štrbinu je to v pohode, krátky strmší úsek po skalách a suti a prichádza obávané firnové pole. Ukazuje sa však, že namá zmysel snažiť sa zostupovať pomaly krok za krokom. Najbezpečnejšie je zaujať zjazdársky postoj a o ostané sa postará gravitácia... sem-tam "pokorčuľovať", prípadne dobrzdiť v mäkšom snehu. To, čo sme zrána šliapali nahor hodinu a pol máme za 15 minút za sebou. Šantíme ako malé decká a vyhľadávame ďalšie firnové jazyky, aby sme sa došmýkali čo najnižšie po kosodrevinu. Padá dokonca návrh, či sa nevyštveráme hore ešte raz - ale premočená obuv nás presviedča o opaku. Bol to ale po včerajšej ferrate druhý naj zážitok z výpravy.
Po príchode na chatu sa presúšame a sleduje postavičky schádzajúce po snehovom poli z vrcholu. Nastáva balenie a zostup dolinou na parkovisko k autobusu. Ešte osvieženie v ľadovej vode Steyru a malej priehrade, pár piesní s harmonikou... a večerno-nočná cesta na Slovensko.
Snáď ešte zopár slov k organizácii zájazdu. Väčšina kolektívu bola tvorená účastníkmi, ktorí sa poznali a sú zrejme často na spoločných akciách. Nebol však problém zapadnúť medzi nich. Pozdával sa mi štýl, keď síce všetko bolo zabezpečené, ale zároveň ponechané dosť voľnosti pre vlastnú iniciatívu. Nebolo to "preorganizované" a každý mohol výpravu absolvovať "svojim tempom".
