Spontánne rozhodnutie

Záruby. Ťukám do klávesnice a o niekoľko minút opäť. Záruby. Zaženiem ju niekam do zadnej časti hlavy, ale ona zase. Záruby. Prejdem sa k oknu, otvorím ho, nadýchnem sa a viac mi netreba. VPCH a ďalšie povinnosti počkajú, varím čaj, hádžem do batoha mačky, musli tyčinku, návleky a zimné rukavice a obliekam sa. Cestou k autu sa ešte zastavím v pekárni, aby som si zaobstaral poživeň, ľadová glazúra na oknách na chvíľu schladí môj entuziazmus, ale po 15 minútach roztápania (škriabanie som vzdal asi po 5 sekundách) sedím za volantom, kurz Smolenice.

Srdce mi poskočí radosťou, keď odbočím z hlavnej cesty k Bolerázskej priehrade a pred očami mi vyrastú hrebene Čela a Zárub. Celá ich horná polovica je krásne biela, môj snehový deficit túto zimu je dosť podstatný a neviem sa dočkať, ako mi sneh bude vŕzgať pod podrážkami. Auto nechávam v centre Smoleníc a o 11-tej kráčam po lúke pri Smolenickom zámku. Naposledy, keď som tu bol, bola taká hmla, že od lesa nebolo zámok vidieť a nejaký miestnych pomerov neznalý šofér smerujúci po ceste, ktorou vedie žltá značka do lesa, sa nás s hrôzou v očiach pýtal, ako sa k slávnemu zámku dostane. Teraz takéto starosti nemám, slnko svieti ako bláznivé a nad sebou mám stále modrú oblohu.

Trasa

Smolenice – Smolenický zámok – Čertov žľab – Záruby, sedlo – Záruby – hrebeň smerom na hrad Ostrý Kameň – Záruby, sedlo – Čertov žľab – rázc. nad Vlčiarňou – Vlčiareň – dolina Hlboča – Smolenice

Na Záruby pôjdem od zámku po modrej značke. Kým som nebol motorizovaný, zvyčajne som vystupoval na hrebeň od smolenickej železničnej stanice, teraz po dlhom čase volím túto alternatívu. Asi po 10 minútach jemného stúpania si dávam dole bundu a pokračujem iba v tričku. Nevýhodou je, že slnko topí ľad na stromoch a na mňa každú chvíľu padne veľká kvapka vody. Aby som sa náhodou nenudil, o niekoľko desiatok výškových metrov vyššie pri miernom zafúkaní vetra namiesto vody padajú zo stromov kúsky ľadu. Zatiaľ mimo mojej osoby. Dúfam, že výlet neskončí skôr ako začal kvôli kusu ľadu, zabodnutého do môjho temena. Po včerajšom daždi a následnom mraze je sneh všade naokolo pod ľadovou škrupinou a slnečné lúče sa od nej pekne odrážajú. O 11.45 h som nad Čertovým žľabom, pred stúpaním sa posilňujem a obliekam si bundu, keďže vietor silnie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V sedle pod Zárubami sú všetky stromy biele a keďže v tejto výške asi nepršalo, zmizla aj ľadová glazúra, teším sa zo sypkého prašanu všade naokolo. Serpentíny, vedúce k vrcholu, sú prechodené, čo znamená, že aj napriek masochistickému počasiu tu cez víkend bolo množstvo turistov. Ale nikto z nich nemal také krásne podmienky ako ja. Kombinácia azúrovo modrej oblohy a bieleho snehu ma napĺňa veľkou radosťou a fotoaparát cvaká ostošesť. Mimochodom, zamýšľali ste sa niekedy nad tým, prečo práve o 106 a nie o 87 alebo o 224? Odpoveď nájdete na tomto odkaze. Každý jeden konárik je obalený vrstvou zmrznutého snehu a cítim sa, ako keby som vstúpil do úplne iného sveta. Na hrebeň vychádzam veľmi nadšený a srdce mi plesá. Takúto zimnú nádheru som hore dlho nevidel. Takmer vždy, keď som tu v zime bol, bola buď hmla alebo zamračené. Smerom od Havranice prichádza osamelá turistka, dáme sa na chvíľu do reči a vymieňame si informácie. Chystá sa ešte na Veterlín, tak jej zaželám veľa šťastia a poberám sa smerom, z ktorého prišla, aby som sa pokochal zmrznutými stromami na holom kúsku hrebeňa. Ani trochu nie som sklamaný a veľmi sám seba chválim za svoj raňajší spontánny nápad. Pokračujem až po tabuľu, označujúcu začiatok národnej prírodnej rezervácie Záruby. Pri stĺpe sa točím a vraciam sa naspať. Na vrchole si užívam výhľady, polia okolo Lošonca sú tiež pokryté ľadom a pri odraze slnečných lúčov vyzerajú ako veľké jazerá.

Chodník na ruiny hradu Ostrý Kameň je prechodený len striedmo, a tak si navliekam návleky. Dobre robím, snehu je občas aj nad kolená. Stopy ma vedú kade-tade, ale ani sa nečudujem, aj ja som tu mal niekoľkokrát problém v snehu sledovať červenú značku. Asi po 10 minútach prichádzam na miesto, odkiaľ je vidieť vrchy Veterlín a Čelo, robím niekoľko fotiek, a potom sa len tak naverímboha (ako mnohokrát) pustím dole svahom, aby som sa v doline pripojil na modrú značku. V snehu mi zostup ubieha oveľa rýchlejšie, ako keď sa v iných obdobiach brodím lístím. Niekoľkokrát sa ale zvalím na bok, keď pri traverzovaní stúpim na ľadom pokrytý kmeň stromu ukrytý pod snehom. Začína sa mračiť, takže ma ani netrápi, že zostupujem z hrebeňa. Chvíľu kráčam mokrým snehom, ale v sedle ma opäť čaká prašan. Pri vstupe do Čertovho žľabu obúvam mačky (keď ich so sebou vlečiem) a dobre robím. Chodník je zľadovatený a vyšmýkaný. Okolité svahy sú opäť pokryté ľadovou glazúrou, a keď na ňu padá ľad, ktorý vietor zhadzuje zo stromov, znie to, ako keby na mňa niekto zhora sypal tisíce sklenených guľôčok. Málokedy je v horách počuť takýto zvuk a som znovu rád, že som neostal doma za počítačom.

Záver

Väčšia časť Vlčiarne je bez snehu, ale v doline Hlboče je, ako tradične, mráz a zima. Chodník našťastie nie je taký ľadový ako v Čertovom žľabe, a tak nechávam mačky v batohu a len tak si radostne vykračujem. Pred 15-tou som v dedine pri aute, a dúfam, že energia, ktorú som nečakane načerpal na začiatku týždňa, mi ešte dlho vydrží. Z množstva výletov, ktoré som za ostatných 10 rokov na Záruby absolvoval, sa tento zaradil medzi najkrajšie.