Trasa

Osvětimany – Kobylí doly – Pod Koryčanskou kaplí – Nad Koryčanskou kaplí – Koryčanská cesta – Zavadilka – Čeložnice – Kameňák – Zavadilka – Koryčanská cesta – Nad Koryčanskou kaplí – Pod Koryčanskou kaplí – Klimentský potok – hora sv. Klimenta – RS Radost – Osvětimany

Deň sa od rána ukazoval byť sychravý a veterný. Takže hneď na začiatku som musel prezliekať nohavice za nepremokavé. Bunda ma ochránila, len som zabudol na paličky a po návrate domov som ich nerozobral a nedal vysušiť. Potom som sa o mesiac v Nepále veľmi čudoval, že sa nedajú rozobrať. Ale čo nejde silou, dá sa vyriešiť ešte väčšou silou!

Lúkami sme vystúpali k vodnej nádrži Březina. Po jej ľavom brehu sme ju obišli, prekročili asfaltku a došli k smerovníku Kobylí doly. Lesná cesta neustále stúpala, pričom naľavo sme mali pekný výhľad do údolia na Vřesovice. Minuli sme jeden altánok a do druhého na križovatke so žltou sme sa museli pred silnejúcim dažďom schovať. Keď sa stal slabším, vykročili sme ku Koryčanskej kaplnke. Stojí kúsok napravo od značky na malom vŕšku. Pred ňou je malé ohnisko s lavicami. Od kaplnky sa dá po 300 m dostať k Rozštípené skále. Na strome je výrazný nápis Stop! Z vlhkej skaly sa dá veľmi ľahko spadnúť. Vrátili sme sa na značku a po stretnutí sa so zelenou sme pokračovali spolu s ňou. Vcelku nás pobavila závora vedľa značky medzi dvomi stromami s nadpisom: "Nevstupovat, oblast klidu pro zveř!" Milan mi v červenom ponču zahral rozhorčenú, vyrušenú zver a v dobrej nálade, napriek dažďu, sme došli k bývalej horárni Zavadilka. Veľmi nás zaujali a potešili postavičky trpaslíkov, ktoré niekto vystrúhal z pňov zoťatých stromov. Cítili sme sa ani v rozprávkovom lese. Pokračovali sme lesom po červenej. Križovala asfaltku a bola tu drevená čakáreň, alebo čo to malo byť. Hlavne, že sa dá v suchu posedieť či nebodaj aj prespať. Keďže dážď prestal úplne, nepotrebovali sme to. Zbalili sme Milanovo mokré pončo a ráznejšie vykročili, lebo nás ešte čakala kopa kilometrov. Ďalšou zaujímavosťou dnešného dňa boli staré pätníky s písmenami HM a rokom 1796. Veď to už bolo pekne dávno.

Deň bez krčmy

Z lesa sme vyšli na okraj polí a došli sme do Bohuslavíc. Márne sme sa tešili na krčmu. Jednoducho ju tu nemajú. Majú tu zato prírodnú pamiatku Bohuslavické stráně, ktorá chráni teplomilné spoločenstvá, ktoré sa vyvinuli na kyslých paleogénnych pieskovcoch a zlepencoch. Popri včelínoch sme vyšli na lúky nad dedinou, kde nás skoro odfúklo. Pomedzi záhrady sme došli do Čeložníc. Vchádzali sme do nich popri pivniciach vyhĺbených do asi ílovitého svahu. Oproti nim bol krásny, bielo-modrý Sklep u hraběnky, zdobený moravskými ornamentami. Pastva pre oči! V strede obce stojí vynovená zvonica so slnečnými hodinami. Krčma žiadna, a tak sme si vyhladovaní sadli na autobusovej zastávke a nasýtili sa obsahom vlastných ruksakov. Dlho sme však nesedeli, vietor nás raz dva podchladil a bolo sa treba hýbať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cez vinice sme pokračovali po zelenej. Pri jednej chatke s obrovskou anténou na hydraulickom podstavci nás zaujalo červené auto. Na bočnej stene malo trasy expedícií miestnych rádioamatérov. Veru pekný kus sveta prešli so svojou záľubou. Až sme im závideli! Kúsok ďalej sa za plotom pásol koník a Milan si zase mohol s ním pokecať. Snáď nieto zvera, ktorého stretneme na turistike, aby si s ním Milan nepokecal v jeho jazyku.

Ja som sa vytešoval z krásnej postavičky pastiera s dvomi ovečkami v novotou voňajúcich božích mukách. Zo záhrad sme vyšli na asfaltku a smerovník nám oznámil, že pred nami je Kameňák. Jasné, že nás to zaujalo, veď kto by nepočul o viacerých dieloch bláznivého filmu. Aj sme si v ňom zaúčinkovali! Teda, ako sa márne dobíjame do zatvorenej Turistickej a výletnej reštaurácie. Nuž sme sa aspoň odfotili, aby nám doma uverili, že sme natáčali v Kameňáku. Inak na jeho zakrytej terase s kopou lavičiek a stolov sa dá parádne prenocovať. Dnes nám krčmy neboli súdené. Miernym stúpaním sme popri dvoch studničkách došli k lúke s chatami. Oproti nim je pomník umučeným piatim spolupracovníkom partizánov. Zomreli 14. 4. 1945, dvadsaťšesť dní pred koncom II. svetovej vojny! Fašisti besneli do poslednej chvíle a na to by sme nikdy nemali zabúdať!

Nad druhou studničkou, Zavadilkou, je tabuľka s rokmi 1888 – 1938 a znakom asi nejakého turistického klubu. Pekne stará studnička! Nad ňou je vynovená chata s nadpisom U Fčeličky. Žijú tu asi veselí ľudia! Narazili sme na ďalšie vyrezávané postavy z pňov. Tentoraz to bol čert a hlava.

Druhé bruško osmičky

To sme sa dostali k bývalej horárni Zavadilka a začali šliapať druhé bruško našej pomyslenej osmičky. Zelenou sme pokračovali lesom. Klesli sme ku Klimentskému potoku, prešli cez asfaltku a dosť strmo stúpali na kopec s kostolíkom sv. Klimenta. Nič sa od našej poslednej návštevy nezmenilo. Stále je to miesto, kde sa oplatí postáť a uvedomiť si, že už pred vyše tisíc rokmi sa tu písala naša história. Ak sa nemýlim, vraj sv. Cyril a sv. Metod doniesli do Ríma ostatky sv. Klimenta a vítalo ich toľko ľudí, ako keď sa vracali cisári po víťazných bitkách.

Po žltej značke sme zišli do Rekreačného areálu Radost, na okraji rybníka. Čakala nás známa cesta spred roka do Osvětiman. Niekto nám ju spestril rozsypanou mrkvou. Možno to bolo pre zver, no rozsypať ju rovno na lesnej ceste mi prišlo trošku zvláštne. Po 8,5 hodinách sme opäť nasadli do Milanovej škodovky a šťastlivo sme dorazili do Skalice. Nemyslel som si, že o rok a deň absolvujeme posledný spoločný vander! Ale nádej umiera posledná, a tak raz možno opäť vyrazíme spolu na Moravu či naše hornaté Slovensko.