Z Handlovej do Jedľových Kostolian cez Vtáčnik

1. deň

Handlová – Zbojnícke – Veľký Grič – Dierovce – Biely kameň – Orlí kameň – stará cesta pod Jarabou skalou

Rado:
Hoci opäť nie v najsilnejšej, napriek tomu v silnej a odhodlanej trojčlennej zostave si už pár dní vymeňame e-maily a dohadujeme si súradnice stretnutia. Trasa je jasná: z Handlovej do Jedľových Kostolian s jedinou odbočkou z hrebeňa, na Zdenčim ospevovaný Buchlov a Žarnov. “Deň D” nezačína práve najlepšie. Prichádza SMS od Zdenčiho, že sa zo zdravotných dôvodov odhlasuje z akcie. Nezlomný duch expedície, ktorá započala svoj život a odmieta sa ho len tak vzdať a najmä nasratosť z toho, že mám 36 hodín zbalený ruksak a teraz by som ho mal vybaľovať, prispievajú k tomu, aby pokračovalo podľa scenára. Odpoveď na kontrolnú správu od Petra potvrdzuje, že je naladený rovnako.

Naše stretnutie v Handlovej sa posúva, pretože môj spoj, diaľkový autobus Košice – Praha, polhodinku mešká. Na druhej strane to ale kompenzuje železničná výluka na trase Remata – Handlová, takže Petra vítam podľa plánu v priaznivej konštelácii, s dvomi čapákmi v chládku staničnej krčmičky. Po úvodnej debate, dokumentačnom nafotení stanice a námestia i nákupoch v blízkej Jednote konečne začíname našu púť. Je úžasné, ako po rannom strese, obavách, ako klapnú spoje, či niečo nezamešká, sa ocitáme na začiatku trasy a robíme prvé kroky. Hlava sa pomaly čistí, čas akoby prestáva existovať, zostávajú len nohy, batoh a príroda navôkol.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Červená značka nás spočiatku vedie bočnými uličkami Handlovej, na lúkach za mestom sa nám v blízkosti skládky stráca. Veľa si z toho nerobíme, náš najbližší cieľ Veľký Grič (Kric) je na dohľad, rovnako aj lesík, ktorým sa naň stúpa. Rozšafnosť v narábaní s časom je zjavná, nikam sa neponáhľame, na lúke pod lesom Peter zavelí na neskorý obed. Po ňom o pár minút objavujeme červenú, rázcestník Zbojnícke a pekne upravený prameň, kde plníme fľaše a čistíme nakúpenú zeleninku. Stúpanie lesom spríkrelo, čo v kombinácii s blatom spomaľuje náš postup. Navyše prechádzame lesnými zákutiami, pri ktorých sa oplatí zastaviť a pokochať. Výhľadové momenty prichádzajú až na vrchole Griča (Krica). Pri ohnisku nechávame batohy, zbežne pozeráme smerové tabuľky a ponáhľame sa na bralá na východnej strane. Okrem Handlovej a priľahlých dediniek je pod nami fascinujúci údolný koberček, kde striedajúce sa políčka trávy a stromov vytvárajú obrovskú šachovnicu. Identifikujeme Handlovský rybník či jednu z baní neďaleko neho. V pozadí sa črtá hradba Kremnických vrchov. Ďalšie horstvá sú vďaka oblačnosti skôr tušené než videné.

Najväčšie stúpanie dňa máme za sebou, ruksaky opäť putujú na chrbty a kráčame ďalej hrebeňom. Najbližšia zastávka nás čaká na Bielom kameni (Biela skala). Cestou nachádzame miesto, kde príroda terénnym skokom vytvorila asi 100 metrov dlhú a do 2 metrov vysokú stenu. Ešte väčšie prekvapenie nám prináša odbočka na vyhliadku na Bielom kameni. Až tu si uvedomujeme, že naša cesta dlho bežala paralelne s ostrým zrázom na východnej strane hrebeňa. Pod ním sa v lese váľajú tisíce ton skaly, dôkaz toho, že tu každú chvíľu niečo padá. Neďaleko vyhliadky sme takéhoto čakateľa aj zazreli. Skalný blok pripomínajúci polostrov, ktorý rozširujúca sa ryha pomaly, ale isto mení na ostrov. Vychodená cestička na ňom svedčí o tom, že aj sem sa chodia ľudia fotiť.

S ubúdajúcim svetlom vyzeráme vhodné miesto na prenocovanie. Po tiahlom stúpaní na Orlí kameň ho objavujeme pod Jarabou skalou. Zarastajúca cesta, odbočka z červenej značky, nás po 200 metroch privádza na úboč, kde sa otvára výhľad smerom na východ. Dostatok kameňa a dreva umožňujú vytvoriť ohnisko, Peter narýchlo stavia celtový prístrešok ako prípadnú ochranu proti dažďu. Ten nakoniec ostáva len pre mňa, keďže Peter si ustieľa rovno pri ohni. Večera, debaty a nekonečné pohľady na rozblikotané údolie a búrku nad Štiavnickými vrchmi. Dve dobré správy na záver dňa: 1. nadmerná záťaž ruksakov sa drasticky znižuje konzumom slaniny, klobás a piva, 2. Zdenči zajtra predsa len príde.

2. deň

Jarabá skala – Vtáčnik – Kláštorská skala – Rúbaný vrch – Zadná lúka – Buchlov – Sladná skala – sedlo pod Žarnovom – Malý Buchlov – Zadná lúka

Ráno vstávam po 5-tej, vybieham kúsok vyššie a snažím sa aspoň trošku odchytiť východ slnka. Kvôli oblakom to vychádza len čiastočne, ale sklamaný nie som. Ráno na takomto mieste, s búrkovými mrakmi na horizonte, za zvukového doprovodu kukučky stojí za to. Oficiálny budíček máme o 7.00 h, pozvoľna balíme veci a o 8.00 sme na vrchole Jarabej skaly. Raňajky sme si naplánovali na Kaních studniach. Názov neklame a z rúrky poctivo tečie voda. Nasleduje výstup na Malú Homôľku, ktorá je vstupnou bránou na Vtáčnik zo severu. Vychádzame z lesíka a pred sebou vidíme nevysoké návršie, najvyšší bod nášho putovania. Hore nachádzame čistinku so smerovníkom, infotabuľou a krížom. Výhľady sú obmedzené nielen vplyvom terénu a zalesnenia (smer juh). Husté dažďové mraky neustále halia do tajuplna celé Pohronie. Najviac si užívame pohľad na Ponitrie, nad ktorým stále vládne slniečko. Už po niekoľkýkrát (no ako sa ukázalo, tak aj naposledy) si gratulujeme, že sme si pre túlačku nezvolili Štiavnické vrchy. Z Vtáčnika odchádzam s dobrým pocitom z videného a s polonasrdeným Petrom, ktorého trápia od výroby vadné popruhy na ťažkom ruksaku. Drobný dážď nás neodraďuje ani od návštevy studničky pár minút pod vrcholom Vtáčnika. Zastavujeme sa pri skalnom meste, ktoré nesie názov Kláštorská skala. Pozoruhodné tvary a rozmiestnenie skál nás takmer presvedčili o tom, že ide o stavbu a nie o výtvor prírody.

Zdenči:
Je štvrtok ráno, deň odchodu a pre črevnú virózu a druhý deň trvajúcim hnačkám síce nerád, ale píšem chalanom správu, že ostávam doma. No keď v sebe udržím raňajky, začnú ma svrbieť nohy a zisťujem možnosti, kde by som sa k nim na hrebeni mohol pridať. Keďže predpokladám, že chalani by sa prvý deň mohli dostať na Vtáčnik, za miesto stretnutia vyberám Rúbaný vrch, na ktorý sa dostanem z Ostrého Grúňa. Zisťujem spoje a voľba padá na skorý ranný autobus do Žarnovice. Krásne slnečné ráno sa za Nitrou mení na daždivé a v rádiu meteorológ rozpráva, že v Štiavnických vrchoch prší. V diaľke nad Tribečom takisto z mrakov visí závoj dažďa. Prší aj na „Pr1binovi“ a stierače nestíhajú stierať vodu z čelného skla autobusu. Hovorím si, že kam sa to trepem, že hnačky určite boli znamením, aby som sedel doma.

Vystupujem v Žarnovici. Ešte neprší, no na námestie prichádzam sprevádzaný prvými kvapkami. Schovám sa pod prístreškom a z oblohy sa spustí lejak. Volám chalanom, že ako to vyzerá na hrebeni. Zatiaľ bez dažďa. Večer sa dostali iba pod Jarabú skalu o 12-tej by sme sa mohli stretnúť na Rúbanom vrchu.

Nastupujem do autobusu, ktorý smeruje do Kľaku a vystupujem na konci Ostrého Grúňa. Na moje potešenie po daždi nie je ani stopy. Vyberám sa po ceste, sprevádzaný žltou značkou. Míňam posledné domy, miestni dunčovia ma majú v paži, iba jeden malý chlpáč vybieha z dvora a štekotom ma vyprevádza. Prichádzam k rázcestiu Mackovej a Klenovej doliny. Ostávam verný žltej značke a kráčam asfaltkou Klenovou dolinou. Nikde ani živej duše. Vychutnávam si pokoj sympatickej doliny a zurčiaci potok Klenová. Ticho asi po pol hodine chôdze prerušuje zvuk motorovej píly. Už som sa zľakol, že na túre mi tento zvuk nebude dopriaty.

Prichádzam k ďalšiemu rázcestiu. Mal by som byť v polovici cesty na hrebeň. Asfaltka pokračuje vľavo a žltá značka pokračuje lesom vpravo. Čas mám prekvapujúco dobrý. Na Rúbaný vrch len 1.10 h. Trošku ma pribrzdí prudké stúpanie. S plnou poľnou sa poriadne zapotím. Na jeho konci v diaľke vidím svetlo, že by tam niekde mohol byť môj cieľ? Nechám sa zlákať cestičkou k senníku, mysliac si, že to bude útulňa Míľa. Z omylu ma vyvedie blízky posed a mne dochádza, že som sa nechal zviesť na nesprávny chodník. Značku nevidím, no po chvíli ju znova nachádzam. V diaľke zbadám malý domček a to už je spomínaná útulňa. Musím sa k nej prebrodiť blatovou cestou, začína pršať, preto na chvíľu využijem ponúknuté prístrešie. Útulňa má svoje najlepšie časy za sebou, potrebovala by nejakého "Jančiho", no v prípade núdze poslúži ako úkryt pred nepriazňou počasia. V čase mojej návštevy sa vo vnútri nachádzala na zemi aj na posteliach čečina, ktorú sem niekto z mne neznámeho dôvodu naťahal. V útulni je aj piecka, dve použiteľné postele so starými matracmi, na poschodie som sa pozrieť nešiel, ale vedie tam rebrík.

Po chvíli oddychu pokračujem ďalej. Od Rúbaného vrchu ma delí posledné stúpanie. Z hrebeňa vidím prichádzať dve postavy. Podľa vetrovky by jedna z nich mohla byť Peťo. Už im takmer začínam mávať, keď sa spoza nich objavia ďalší dvaja ľudia. Je to partia Čechov a hľadajú kešky. Na rázcestí ich čakajú ešte ďalší parťáci. Spoločne budú pokračovať smerom na Vtáčnik. Na Rúbanom vrchu som asi o 20 minút skôr, ako by som podľa času na smerovníku mal byť. Keď ani po polhodine chalani neprichádzajú, začína mi byť zima, preto aby som sa trošku zahrial, pripravujem im prekvapenie.

Rado:
Cestou prevažne bukovým lesom a neskôr lokalitou zvanou Kamenné vráta sa tešíme na nadchádzajúce stretnutie. Bavíme sa najmä hláškou, ktorá pred pár mesiacmi zaznela na Hikingu: „Zdenči je všade“. Ideš Fatrou, oproti kráča Zdenči. Vystúpiš na rozhľadňu, zdola ti kýva Zdenči. Niečo podobné nás čaká onedlho na Rúbanom vrchu. Predtým nám ešte cestu skríži divá mačka, ktorá si to šinie priamo po chodníku asi 50 metrov pred nami. A potom to prichádza: na chodníku je z konárikov vyskladaný názov nášho “To muši tímu”, ktorého striešku tvoria dve plechovky piva. Neďaleko vysmiaty Zdenči s nachystanými tromi štamperlami. Dôstojné privítanie hodné dobrého kamaráta. V očiach sa nám zalesknú slzy.

Zdenči:
Po zvítaní sa opúšťame hlavný hrebeň a pokračujeme na Buchlov. Vyčasuje sa a nám sa ponad rúbanisko ukazujú Strážovské vrchy a časť Lúčanskej časti Malej Fatry s Kľakom. Pokračujeme skalnatým hrebeňom Balatomu a pri vyhliadkovej skale stretáme ďalšiu partiu turistov, nevediac, že na najbližšie dva dni to budú poslední ľudia, ktorých stretneme. Kocháme sa výhľadmi na blízky Buchlov, Strážovské vrchy, Malú Fatru, v silnom opare nachádzame Bojnický zámok. Dáme si krátku pauzu a niečo pod zub. Okolo nás sa zlietajú muchy, je dusno, búrka visí vo vzduchu.

Keď som bol na Buchlove v zime, zaujalo ma miesto s názvom Zadná lúka. Hovorím si, že sem musím zobrať mojich parťákov z „To muši tímu“ a tu dáme bivak. Ako vidím, sme naladení na rovnakej vlnovej dĺžke a chalani sami navrhli, že by sme mohli noc stráviť práve tu. Schádzame zo skaly, v pláne máme ešte trasu na Žarnov a späť, preto batohy schovávame pod smreky, ktorých konáre siahajú až po zem a ďalej pokračujeme iba naľahko s fotoaparátmi a vodou, ktorú si načapujeme na lúke zo studničky.

Štrbinu v brale Buchlova tentokrát nachádzame bez problémov a štveráme sa po rebríkoch hore. Sme očarení výhľadom, v zime som šťastie nemal. Muchy sú čoraz dotieravejšie, nad hlavami nám hrmí. Nad Zemianskymi Kostoľanmi prší, ďalšie mraky sa tlačia od Žarnovice. Nad Žarnovom, kam sa chystáme, je bez mrakov, tak sa utešujeme, že by sme tam zmoknúť nemuseli. Schádzame z brala a pokračujeme z kopca k obrovskému zákonom chránenému jaseňu, kde si dáme krátku fotografickú pauzu.

Pokračujeme ďalej na Sladnú skalu. Dnes sa mi stúpanie nezdá až také brutálne ako v zime. Predsa je len človek viac rozchodený. Začiatok Sladnej skaly nás víta minibotanickou záhradou. Skalné ruže, divé sirôtky... Pokračujeme hrebeňom, všetko je krásne zelené. Človek by sa hneď do čerstvej trávy zahryzol. Na konci klesania zo Sladnej skaly k Žarnovu nám nad hlavami zaduní a bez ďalšieho upozorňovania sa z oblohy spúšťa lejak. Porušujeme všetky zásady z príručky mladých svišťov, ako sa treba správať v búrke. Sme len pár metrov pod hrebeňom, všade okolo nás vysoké buky a andezitové skaly. Buky nás chvíľku chránia pred dažďom, ale keď sa k vode pridá aj ľadovec, hlavy máme masírované bukvicami a krúpami. Blesky a hromy len tak lietajú, a keď búrka neustáva ani po pol hodine, hovoríme si, že moknúť môžeme aj za pochodu. Pokračujeme teda ďalej do sedla pod Žarnovom, jeho vrchol oželieme. Zbiehame po zvážnici mimo značky a lesnou cestou pokrytou krúpami pokračujeme späť k Buchlovu. Kráčame bez slova, chodník je plný vody a ľadovca a špliechame okolo seba ako malí chlapci. Už je nám to jedno. Sme do nitky premočení.

Odrazu z lesa vychádzajú dve lane a za nimi ďalšie a ďalšie... Mlčky stojíme a pozeráme na divadlo. Každá na sekundu zastaví, ako keby nás pozdravili a miznú v lese nad cestou. Nepočítal som ich, ale 15 ich bolo určite. Prichádzame ku križovatke ciest. Je tu senník a kamene poukladané na sebe. Rado má dobrý nápad. Vezmime trošku sena, drevo v lese bude určite mokré, senom si rozkúrime. Avšak veľké je naše prekvapenie, keď blížiac sa k Zadnej lúke je suchšie a suchšie. Veď tu takmer vôbec nepršalo. Potešíme sa, založiť oheň teda nebude problém a batohy pod stromami budú takisto suché.

Prezlečieme sa do suchého, rozložíme stan a celtu, prichystáme dobroty na večeru. Dobrú chuť pri opekaní voňavej slaninky a klobásky nám svojím kukaním spestruje kukučka a do toho ešte húka sova. Peťo vyťahuje diktafón a nahráva si ich hlasy do relácie v rádiu o prírode. Dlho do noci sa sušíme a nakoniec zaliezame do spacákov.

Autori fotografií: Radoslav Jučina, Peter Miler a Zdeno Vasilišin

Pokračovanie nabudúce