Čo je však horšie, je stúpanie od Zadnej lúky na Rúbaný vrch. Hneď zavčas rána sa nám do kopca veru nechce. Kam asi vedie táto lesná cesta? Pozeráme do mapy a zisťujeme, že má namierené práve tam, kam my a zároveň obchádza skaly, z ktorých sme včera pozerali na okolie. Je rozhodnuté. Ideme po zvážnici, ktorá plynulo stúpa a aspoň sa rozchodíme.

3. deň

Zadná lúka – Rúbaný vrch – Tatra – Suchá hora – Sedlo pod Rajtokom – Anglet – Penhýbel – Brezov štál – Levašovský štál – Borisko

Zdenči:
Tesne pred Rúbaným vrchom trošku zazmätkujeme, opúšťame našu zvážnicu a vydávame sa po druhej, ktorá nás dovedie krátkym, ale o to intenzívnejším stúpaním na žltú značku a z nej sme o chvíľu na červenej Ponitrianskej magistrále. Kúsok za Rúbaným vrchom sa nám ponúka pohľad na Štiavnické vrchy a Sitno. Odtiaľto budeme pokračovať lesom ako na hojdačke – hore a dole. Ticho lesa, resp. spev vtákov preruší dvojica mladíkov na štvorkolkách a krátko pred Veľkým Poľom pred usadlosťou Anglet traktor s vlečkou, naloženou do prasknutia drevom. Zaskočia nás obrovské hromady spíleného dreva, ktoré ešte kľudne mohlo stáť v lese. Stromčeky majú priemer iba niekoľko centimetrov a museli padnúť pod pílami drevoštiepkovej mafie, ktorá vyčíňa aj tu. Kto toto zastaví?

Prichádzame k prvým veľkopoľským domom. Pán domáci kosí trávnik, kývneme hlavou na pozdrav a keď zbadáme altánok s lavičkami, pýtame sa, či sa môžeme pod ním najesť. Žiaden problém, dokonca nám príjemný gazda donesie pivá a okrem neho dostaneme aj niekoľko dobrých rád. Krčma vo Veľkom Poli je otvorená až od 15-tej, čo je za viac ako dve hodiny a preto pôjdeme zbytočne až do dediny, môžeme ju obísť cez lúku pod Angletom a napojíme sa na poľnú cestu, ktorá nás dovedie takmer na Penhýbel. S pivom nemáme počítať ani v miestnom penzióne, ktorý je zatvorený, odkedy si ľudia pamätajú. Naobedujeme sa a od pána domáceho by sme kúpili ešte ďalšie pivá na cestu, no o peniazoch nechce ani počuť. Tiež sa kedysi podobne ako my túlal po horách a pivá máme od neho ako darček. Touto cestou ešte raz srdečne ďakujeme.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Poľná cesta nás naozaj dovedie na miesto zvané Penhýbel, fotíme si obrovské stádo koní a čudujeme sa, ako môže byť nový penzión zatvorený. Má strategickú polohu, leží pri ceste zo Žarnovice do Oslian, každý deň sa tu premelie veľa kamiónov. Na dvore je živo, preto skúsime šťastie a ideme k vstupným dverám. Nájdeme iba oznam, že od 1. 1. 2014 je penzión k dispozícii iba pre vopred ohlásené skupiny a slečna, ktorá sa objaví, nám oznámi, že nám nevedia predať nič na občerstvenie. Škoda. Podnikanie na slovenský spôsob. Na webovej stránke penziónu sa neskôr dozvedám, že tu chovajú kone plemena „slovenský športový pony“, ktorých chov je široko - ďaleko veľkou raritou. Na stránke je cenník ubytovania a nikde ani zmienka o tom, čo je napísané na dverách penziónu. Interiér penziónu je podľa fotiek krásne zariadený. Určite by som tu podľa fotiek zo stránky strávil noc, no keby som išiel ako turista naslepo, bez predchádzajúceho ohlásenia sa spoliehal na to, že penzión stojí, veľké by bolo moje sklamanie.

Nadobro sme opustili pohorie Vtáčnik a presúvame sa plynulo do pohoria Tribeč. Naším ďalším cieľom je chalupa kamaráta Jura na Borisku nad Jedľovými Kostoľanmi, kde strávime noc. Putujeme po červenej značke, vedenej najskôr lesom. Paralelne s ňou ide po pár kilometroch asfaltová cesta, ktorej kvalitu a povrch by jej závidelo veľa ciest I. triedy. Turisti asi viac využívajú cestu ako chodník s červenou značkou a podľa toho aj tak chodník vyzerá. Opúšťame krkaháje a ďalej pokračujeme po asfaltke. Neskôr je červená značka aj tak vedená po nej. Traverzujeme kopec Lámaniny a opúšťame asfaltku. Ďalej pokračujeme lesnou cestou a z jedného miesta pomedzi staré pagaštany vidíme osadu Brezov štál. Peťo nám rozpráva o jeho márnych pokusoch dostať sa sem z chaty od Boriska. Vždy ho späť vrátila búrka, no dnes sa jeho sen splní. Ešte nás čaká posledné stúpanie dnešného dňa a vychádzame na sympatickom „námestíčku“ s krížom a lavičkami. Doprajeme si sladkú odmenu v podobe niekoľkých keksíkov a pokračujeme ďalej na Borisko. Tesne pred osadou si to strihneme krížom cez lúky a po chvíli stojíme pred Jurovou chalupou. Deň pred nami tu mala spať ďalšia partia chalanov z Budmeríc (fanúšikovia trnavského futbalového klubu), ktorí sú na futbale v Zlatých Moravciach, no nedopité poháre a plechovky s pivom na stole pred chatou svedčia o tom, že asi tu dnes nebudeme sami. Nestačíme sa ani poriadne rozkukať a pred chatou parkuje auto s chalanmi. Ale veď týchto poznám. Okrem zlatého moku sa nám ujde aj teplá večera. Oproti tomu, ako pesimisticky dnešné ráno vyzeralo, máme krásny večer. Rado s Petrom si ešte odskočia na rozhľadňu Drieňová a do miestnej krčmy, no mne sa do mokrých topánok liezť nechce, preto ostávam na chate.

Sumárizmus

Peter:
Tri dni, tri nerozlučné a spriaznené duše sťa kolektívne vedomie, hromady tu nepublikovaných zážitkov, úžasné chrámy lesov a hôr. Prírodné botanické záhrady, dych vyrážajúce výhľady, nádherné lesné spoločenstvá, koberce kvetov, do najhlbšieho vnútra človeka prenikajúce vône, palety farieb, majestáty vysokých skalných hradieb, nekonečné a lákavé romantické lesné chodníčky, silný duch miesta, lúčky a množstvo lesných bytostí. Sviežosť jari a kvietkov, žblnkotavé studničky, neutíchajúci spev vtáčikov, kukanie kukučiek, húkanie sov v závoji večerov, ktoré prevoniavala jarná sviežosť z miestneho rastlinstva s vôňou dymu z ohňa a slaninky. Voňavé jarné noci plné hviezd, ale aj mrakov s neustálym vzdialeným hrmením. Skvelí ľudia, ktorých sme stretli, šťastný úsmev kamarátov, rozčvachtané topánky, do nitky premočené veci, ťažké ruksaky, obrovská radosť a zablatené úsmevy plné úprimnej radosti zo života a z toho, že sa opäť vidíme a toto spolu zažívame. Aj o tomto to bolo... Vďaka!

„To muši tím“

Rado Jurčina: autor textu a fotografií, stále vysmiaty človek, nasávač krás, nezmar.
Zdeno "Zdenči" Vasilišin: nezlomný víťaz nad telesnými neduhmi, autor textu a fotografií, ale hlavne ten, kto je schopný vám na turistický chodník naservírovať pivo a štamperle a dojať vás k slzám.
Peter Miler: vychutnávač, autor sumárizmu, fotiek a nahrávač zvukov prírody (aj do rádia, aj do seba).
Miroslav Svítek: tradičný pedagogický dozor, ktorý nás istil na diaľku, preto sa nič nezvrhlo. Vďaka Miro, no do knihy dochádzok tentoraz píšeme neprítomný.
Roman „Bazin“ Matkovčík: rovnako, ako aj Miro neprítomný telom, no duchom neustále prítomný a doma neustále čakajúci a na výpravu z diaľky v dobrom dozerajúci.

Predchádzajúca časť putovania

Autori fotografií: Radoslav Jučina, Peter Miler a Zdeno Vasilišin