Presun pod južné úbočia

V polovici mája v Rakúsku napadol čerstvý sneh. Veľa snehu. Avšak keď človek sledoval predpovedné mapy, zistil, že na južnom okraji Álp snežiť nemalo. Preto som sa vybral do Korutánska. Nocoval som v kempe neďaleko Nötsch. Čakala ma náročnejšia prechádzka, preto som vstával skoro. Pobalil som sa a presunul do centra mestečka. O 5.30 h som vyrážal na túru.

Prvý úsek cesty mal byť nezaujímavý, pretože sa bolo treba presunúť pod južný svah Dobratschu. Išiel som odhadom, podľa mapy. Najprv cez dedinu, v ktorej sú pekné drevené domy. Lenže dedina skončila a cesta s ňou. Hustým lesom som sa pretlačil k železnici, kde som našiel ďalšiu asfaltku. Táto bola správna. Minul som kaplnku, tabuľu s oznamom, že sa do oblasti Dobratschu občas zatúlajú slovinské a chorvátske medvede, a keď som po 1,5 h šliapania (čiže po asi 6 kilometroch) zbadal naľavo štrkovú cestu s rampou, zahol som na ňu.

Južnými úbočiami Dobratschu

Konečne kráčam po značenom chodníku. Ale po akom! Počas troch kilometrov cesta vystúpala takmer 300 metrov a za ten čas som vedľa nej napočítal iba štyri značky! Po 3 kilometroch z cesty odbočil chodník. Ten bol vyznačený dobre, nebol ale vychodený. Najmä na miestach, kde bol na svah zvalený nejaký starý strom, bola orientácia náročnejšia. Stúpal som borovicovým lesom, ktorý voňal živicou. Postupne borovice začala striedať kosodrevina. Z ostrohov sa otvárali parádne výhľady na juh, na Karavanky (nem. Karawanken / slovinsky Karavanke), Júlske Alpy (Julijske Alpe) a Karnské Alpy (Karnische Alpen / tal. Alpi Carniche). No vrcholy kopcov boli v oblakoch, preto som spoľahlivo rozoznával iba Visoku Poncu.

Od východu vedie na Dobratsch spoplatnená asfaltová cesta, ktorou sa môžete vyviezť do výšky 1700 metrov. Z parkoviska stačí vystúpať 400 metrov a ste na vrchole. Od juhu avšak treba vystúpať 1600 metrov. Aj preto na kopec z tejto strany chodí len veľmi málo turistov. Pritom južné svahy sú najčlenitejšie, čiže najzaujímavejšie. Z kosodreviny bolo vidno mohutné skalné galérie, na ktorých sa v minulosti svah odtrhol. Je to impozantný pohľad, hoci dnes už nevzbudzuje hrôzu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Chodník vystúpa pod skalné galérie a zahne na západ. To znamená, že ide rovnobežne s odtrhom. Prechádza bočné hrebienky a človek si môže utvoriť predstavu o tom, aká obrovská masa skál padala.

Záverečný úsek šotolinou bol zakrytý snehom. Nikto predo mnou nešiel, a tak som sa vybral zle. Zistil som to až keď som na skale vysoko za sebou zazrel značku. Prekráčal som po kosodrevine a snehovou platňou som vyšiel na kopec.

Dobratsch

Nasledovala prechádzka zvlnenou zimnou krajinou. Všade bol sneh. Vošiel som do oblakov a viditeľnosť klesla pod 20 metrov. Zatiaľ som ale kompas nevyťahoval. K televíznemu vysielaču, ktorý som spod skalných galérií videl, to bolo len 1 kilometer. Keď som sa ocitol na okraji obrovského zasneženého závrtu, začali vo mne hlodať pochybnosti, či idem správnym smerom, no nakoniec som k vysielaču trafil. Zbadal som ho až keď som sa ocitol pod ním.

Tesne nad vysielačom je kostolík z roku 1692 a kúsok ďalej, pod vrcholovým krížom (2166 m), kaplnka z roku 1690. Pod vysielačom by mala byť chata, ale tú som kvôli hmle nevidel. Keďže bolo chladno a fúkal poriadny vietor, na vrchole a vlastne počas celého výletu som nestretol jediného turistu.

Schádzanie

Začal som zostupovať. Prvých 150 metrov dolu hrebeňom ušlo, ale potom bolo treba klesať strmým svahom, ktorý bol pokrytý snehom. Bolo čosi nad nulou a sneh sa topil. Hovorí sa, že keď má svah o voľačo viac ako 45 stupňov, človek po ňom letí takmer akoby padal voľným pádom. Tu bol svah trochu menej strmý, no bol pokrytý snehom. Chvíľu som váhal, ale napokon som sa naň odhodlal. Navliekol som si mačky, do rúk som vzal čakan a opatrne som svah zliezol. Trasu som si samozrejme vyberal tak, aby som išiel čo najmenším sklonom.

Strmou snehovou platňou som zišiel asi 100 metrov a o kus ďalej ďalších 50 m. Nižšie sa objavovali iba ojedinelé fľaky snehu a postupne sa zimná krajina začala meniť na jarnú. Hore som mal kvôli vetru na hrubej bunde šušťákovú vetrovku a na nohaviciach šušťákové gate, na hlave čiapku, kapucňu a šatku, no do dediny Nötsch (560 m) som zbehol len v košeli.

Keď som bol hore, vrchol bol zahalený v oblakoch. Kým som zliezol, oblaky sa stratili a zdola som mohol obdivovať nielen Dobratsch, ale aj ďalšie kopce v Gailtalských a Júlskych Alpách. Na túru som vyrážal o 5.30 h a späť k autu som sa vrátil o 17.45 h. Trochu času mi zabralo motanie sa v oblakoch a adrenalínový zostup, no aj bez toho je okruh cez Dobratsch prechádzkou na celý deň.

Via ferraty nad Bad Bleiberg

Ako obyčajne, aj teraz spomeniem zaistené cesty. Iba 3 kilometre severne od vrcholu Dobratschu je cvičná skala Trainingerwand, v ktorej boli v roku 1986 postavené dve istené cesty. BGV Klettersteig je náročnosti B/C a je to pohodlný chodník rímsou zakončený dvojicou rebríkov, z ktorých dolný je mierne previsnutý.

Druhá trasa sa nazýva Extrem Klettersteig a je náročnosti E. Prvý úsek hore hranou ešte ujde. Lenže potom nasleduje traverz zvislou skalnou stenou, na ktorej nie je žiadne železo, ktoré by poslúžilo ako opora na nohy. Keď sa človek zaprie do lana, traverz by mal absolvovať bez problémov. Lenže lano pozostáva z dvojice tenkých laniek, ktoré sú tu podľa všetkého od roku 1986. Na niektorých miestach na lanká padol kameň a zlisoval ich a podozrivo vyzerá aj uchytenie na skoby, ktoré je dosť voľné. Z toho dôvodu som nenabral odvahu na to, aby som sa do lana zaprel plnou váhou.

Naviac, keďže lano nebolo hrubé, neodstávalo od skaly. A tak som tam visel ako salónka na dvoch rukách a snažil som sa chytať skôr skoby ako lana. Keď som si chcel prekliknúť karabíny, tak som najprv musel lanká prstami jednej ruky podobrať a oddialiť ich od skaly a až potom som karabíny druhou rukou prehodil. Bolo to naozaj náročné. Na uvedenú trasu ma pred jej rekonštrukciou už nikto nedostane.

Záver

Dobratsch je bezpochyby zaujímavý kopec. Vidno ho z mnohých štítov Júlskych Álp, čo znamená, že z neho pri dobrej viditeľnosti vidno Júlske Alpy. Na južných svahoch má nádherné skalné galérie, no od zosuvu v roku 1348 uplynulo veľa času a rany sa zacelili. Ak chce človek vidieť čerstvo odtrhnuté zosuvy, musí sa vybrať inam. Napríklad k neďalekej talianskej dedinke Pontebba.