Trasa

Nemecká – Ráztoka – Kopcová – Ráztocká hoľa – Košarisko – sedlo pod Skalkou – Liptovská Lúžna

Smutná história

Ráztocká hoľa leží na bočnom hrebeni Nízkych Tatier vybiehajúcom z Košariska smerom na juh. Východiskom putovania sa mi stala Nemecká, pohronská obec s tragickou minulosťou siahajúcou do obdobia 2. svetovej vojny.

Po vystúpení z rýchlika v Banskej Bystrici a presune na autobusovú stanicu som strávil polhodinku do odchodu autobusu zmysluplne, nakŕmil som chlebom seba i partiu holubov a vrabčiakov. Autobus smerujúci do Brezna nezachádzal do obcí, preto som vystúpil na rázcestí pri obci Nemecká a vrátil sa po ceste kúsok späť. Na červenú značku som sa napojil pri pamätníku, pripomínajúcom masové vyvraždenie stoviek obyvateľov nielen Nemeckej v blízkej vápenke. Okrem pamätníka je tu pamätná izba, ktorá cez dobové fotografie zachytáva smutné okamihy posledných rokov vojny z viacerých kútov Slovenska. Po počiatočnom váhaní som vošiel dnu, za symbolickú cenu kúpil lístok i turistickú známku a na chvíľku sa stal súčasťou smutných udalostí. V niekoľkých miestnostiach sú steny pokryté desiatkami fotografií, zábery masových hrobov, pozostalých, ktorí pri nich identifikujú exhumované telá svojich blízkych. Toto ma dostalo. Tisícky násilne ukončených životov, tisícky ďalších, ktorých to navždy poznačilo. Ľuďom dnes chýba pokora, nezaškodilo by každému z nás občas navštíviť takéto miesta a trošku premiešať rebríček hodnôt. Začať si viac vážiť veci, ktoré pokladáme za samozrejmé.

Na Ráztockú hoľu

Vo zvláštnej stiesneno-slávnostnej nálade som opustil Nemeckú a po asfaltke zamieril k dedinke Ráztoka. Nachádza sa v malebnej dolinke Ráztockého potoka, obkolesenej lúkami a lesmi. S obľubou spoznávam dedinky, „zašité“ pred svetom, s úzkou hlavnou ulicou, zachovalými starými stavaniami a malými záhradkami, so svojským charakterom. Čiastočne som si prišiel na svoje, hoci civilizácia bujnie aj tu. Kúsok za dedinou som natrafil na staršieho miestneho pána, ktorý ma klasicky upozorňoval, že v lesoch sú medvede. Nuž ako by to bolo, hory bez medveďov, hovorím mu. Lúka s pasúcimi sa ovečkami ma priviedla nad dedinku. Zopár jarných fotografií v rámci výdychu a popri plote areálu, kde sa ťaží vápenec, som zamieril vyššie. Krátku lesnú pasáž vystriedali rozsiahle lúky Ráztockých lazov, odkiaľ bolo zreteľne vidieť zasnežený hlavný hrebeň. Postupne som dobiehal skupinku mladých cykloturistov, ktorí vo väčšom stúpaní tlačili bicykle do kopca. Mierili na Kopcovú a odtiaľ po žltej dolu do Pohronského Bukovca.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Za Kopcovou čakalo dosť strmé stúpanie smerom na Matúšovú, lesom, ktorý postupne redol, som naberal výšku, v závere sa mi modrá stratila, tak som sa len intuitívne cez lúky Ráztockej hole prepracovával k jej vrcholu. Na značku som natrafil až tesne pred sedlom, odkiaľ hore viedol pohodlný vyšliapaný chodníček. Odmenou za výškové metre bol výhľad späť na Pohronie s Poľanou a Ľubietovským Veprom i vpred na hrebeň Nízkych Tatier od Prašivej po Ďurkovú. Chabenec zahalili tmavé mraky. Búrku na hrebeni som dnes nemal v pláne, a tak som po vrcholovom jabĺčku zamieril na traverz Ondrejskej hole, čo je asi najťažší úsek cesty vzhľadom na hustú kosodrevinu prerastajúcu chodník z oboch strán. (Horšia priechodnosť je minulosťou vďaka dobrovoľníckej práci členov Klubu slovenských turistov Vibrama Malachov). Skoro trojkilometrový úsek predierania sa „spríjemňovalo“ zapadanie do zvyškov snehu. Najkritickejšie miesto predstavoval smrečok padnutý krížom cez cestu. Po chvíľke uvažovania som sa nadýchol, vstúpil doň priamo cez stred, a ako kúzelník (aj keď trošku vyšľahaný vetvičkami), vyšiel na opačnej strane. V tesnej blízkosti chodníka ma pod Ondrejskou hoľou ešte prekvapil posed, ktorý som v tesnom susedstve s hlavným hrebeňom veru nečakal. Kosodrevina ustúpila, prekrižoval som rozsiahle snehové pole a ocitol som sa na vyľudnenom nízkotatranskom hrebeni.

Z hrebeňa do Liptovskej Lúžnej

Úsek medzi Košariskom a sedlom pod Skalkou som prešiel pomerne rýchlo, čľapkajúc sa topiacim sa snehom. Posledné hrebeňové pohľady patrili Ráztockej a Ondrejskej holi, ktoré dostihli búrkové mraky, takže predstavovali exkluzívnu scenériu. Pod sedlom smerom na Liptovskú Lúžnu (žltá trasa je momentálne nepriechodná po víchrici v máji 2014) mi prechod cez snehové pole opäť skryl značku, ale tu bola šanca na zablúdenie minimálna. Obec ležala priamo podo mnou, tak som si to namieril chodníčkom popri žblnkotajúcom potôčiku strmo nadol. Chodník vystriedala zvážnica, ticho zas traktor hrkotajúci oproti. Les postupne vystriedali lúky nad dedinou, kde život a čas pokojne plynuli. V strede obce pri autobusovej zastávke ma zlákala tabuľa Krčma u Hančurky. Vábny názov, veštiaci krásnu dievčinu z podpivníka ako obsluhu, trochu sklamal, za pultom stál nízky chlapík. Ochotne mi do prázdnych fliaš načapoval vodu, do pohára pivo. Čas do odchodu autobusu príjemne plynul.