Trasa

Čremošné – Čremošnianske lazy – Kôpky – Veľká Skalná, ústie – Malý Rakytov, úbočie – sedlo za Drieňkom – Drieňok – sedlo za Drieňkom – Mača – Rakša – Diviaky

Do Rožkovej doliny

V Čremošnom som začínal pred dvoma rokmi putovanie na Kráľovu studňu a hlavný hrebeň. Tentokrát som namiesto zelenej značky volil modrú, ktorá prechádza dedinou a za ňou súvislým tiahlym stúpaním mieri k pozostatkom lyžiarskeho vleku. Lúky čremošnianskych lazov pokrýval prvý sneh, oblačnosť dovoľovala len obmedzený rozhľad do blízkeho okolia. Chodník viedol lúkou, neskôr traverzom desiatky metrov nad dnom Žarnovickej doliny. Pri jednej "kochacej zastávke" ma odspodu zočila skupinka vysokej zveri a bez rozmyslu sa dala na bezhlavý útek. Na tvári mi pribudol úsmev. Mám rád tieto kontakty s obyvateľmi lesa.

Cestička začala klesať, priviedla ma na dno Žarnovickej doliny, kde si potôčik Teplica tíško húdol tú svoju. Rehabilitácia ľudského organizmu prostriedkom zvaným natura dostala priestor k započatiu. Cítil som sa výborne, pohmkávajúc si dáku melódiu som v chladnom ráne prešiel nedlhý úsek k ústiu Rožkovej doliny (Veľká Skalná). Tu som hmkať prestal, prekvapene hľadiac na ruiny bývalého rekreačného zariadenia Cyklámen. Odbočiac do Rožkovej doliny som minul štvoricu kadibudiek. Ani tu si už zrejme dlho nikto neposedel.

Pokračoval som vo svojej púti netušiac, že ma čaká najkrajšia časť túry. Rožková dolina nezostala nič dlžná svojmu menu. Pečiva tam síce nebolo, zato skál trčiacich dohora sťa rohy až-až. Stáli samostatne i ako súčasť obrovských skalných blokov a stien týčiacich sa vysoko nad vrcholky stromov. Opäť raz ma nadchla expozícia veľkofatranskej prírody v jej prapodstate. O to znesiteľnejšie mi prišlo stúpanie úzkym strmým chodníčkom, ktorý sa v jednom momente odpojil z cesty. Zem pokrytá zmesou snehu a lístia poskytla priestor na pár tanečných krokov, myšlienky mi v tej chvíli často smerovali za paličkami odpočívajúcimi doma v kúte izby. Dekorácia priľahlého okolia bola stále lepšia, tvorcom som poslal hneď niekoľko „lajkov“. V istom momente ma zľava i sprava obkolesili skaly, moju trasu tiesňavou prekrižoval celkom slušne vydupaný chodník. Pátral som na jednu i druhú stranu, či nezazriem hnedý kožúšok, ale márne. Vystúpal som aj posledné desiatky metrov na zalesnené Rakytovské sedlo. Na tabuľku s touto informáciou som natrafil viacmenej náhodou, keď som hľadal modrú značku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na Drieňok a z Drieňka

Počasie pretrvávalo inverzno-hmlisté a pomaly som začal veriť tomu, že toho dnes veľa neuvidím. Zo sedla som kúsok zostúpil a začal traverzovať lesnú úboč Malého Rakytova. Ďalšie pekné zabudnuté miesto, hodné návštevy. Už čoskoro som bol opäť v sedle, tentokrát v sedle za Drieňkom, ktoré je križovatkou ciest a dá sa stadiaľto zostúpiť cez Rakytovskú do Blatnickej doliny. Kúsok nad sedlom sa mi odkryl výhľad na sever na masív Tlstej a Ostrej, poobdivoval som aj vrchné partie Malého Rakytova za mojím chrbtom. Zimno sa stupňovalo s pribúdajúcou výškou, vstupoval som do inverznej hmly, ktorá halila vrchol Drieňka. Pri absentujúcich diaľkových pohľadoch som sa tešil aspoň z blízkeho okolia. Hmla a ticho vytvárali v kombinácii so zasneženými skalami a inovaťou potiahnutými stromami to pravé mystično. Tesne pod vrcholom výstupové skaly pokrýval ľad, s potrebnou dávkou opatrnosti som ich prekonal a bol som hore. Keďže výhľad nehrozil ani náhodou, pofotil som sa aspoň s ochotne pózujúcou vrcholovou tabuľkou, prezliekol som si prepotené tričko a rozbalil som si obed. Bavil som sa pri predstave, ako sa ma niekto spýta: „Tak ako bolo na Drieňku?“ a ja mu odpoviem: „Nič som nevidel, ale tak som sa ti dobre najedol...“

V studenom vetríku som hodnú chvíľu nasával atmosféru miesta a predstavoval som si, čo sa za hmlou asi skrýva. Z príjemného rozpoloženia ma vytrhol až neúprosný čas, ruksak opäť putoval na chrbát. Opatrne našľapujúc som prešiel cez namrznuté úseky Drieňka, a potom už rýchlejšie lesom cez sedlo do doliny s milým názvom Mača. Chodník prekrižovala čierna blatistá cesta, ostro kontrastujúca so zasneženým lesom. Modrá značka sa rozhodla pokračovať po nej. Našťastie bol podklad primrznutý, takže som sa nemusel obávať, že ma za roznášku blata vyhodia zo šenku. Nasledoval dlhý, monotónny pochod dolinou popri potoku Rakša do dedinky Rakša, rodiska Michala Miloslava Hodžu i Jána Ursínyho. Autobus nešiel žiadny, tak som pokračoval ďalej cez Turčiansky Michal do Diviak, kde som si v blízkosti stanice vyhliadol malú sympatickú krčmičku. Čaj z termosky som vďačne vymenil za studené pivko. Ono sa to nezdá, ale aj v zime vie byť riadne teplo.

Záver

O čom bola túra? O objavení Rožkovej doliny a Malého Rakytova, dvoch krásne tajomných miest Veľkej Fatry. O poznaní, že duch miesta je na Drieňku pozoruhodný a silný, a preto sa naň chcem vrátiť. O potvrdení starej pravdy, že keď je cieľom cesta, človek neostane sklamaný, aj keď z vrcholu nič neuvidí.