Súdruhovia si v roku 1949 povedali, že v snahe o sebestačnosť socialistického hospodárstva práve tu vysadia rozsiahle sady mandľovníkov. V 60-tych rokoch mali sady rozlohu viac ako 180 hektárov a rástlo tu asi 50 000 stromov, ktoré postupne museli ustúpiť perspektívnejším marhuliam a na konci 80-tych rokov tu ostali už len dva sady s necelou tisíckou stromov na rozlohe 4,5 ha. Po 89-tom bolo treba všetko socialistické nahradiť tovarom zo západu, o sady prestal byť záujem a ostali nevyužívané. V niektorých rokoch dokonca ani nezakvitli.

Až v roku 2007 boli z iniciatívy mesta Hustopeče vykonané prvé kroky pre záchranu vzácnych stromov. Ostali dva sady - Kamenec s rozlohou 1,7 ha, v ktorom rastie asi 400 stromov a Starý vrch, kde na ploche 2,7 ha rastie cca 530 stromov. V roku 2012 bol otvorený náučný chodník a na Starom vrchu rozhľadňa s výškou 17,4 m. Dĺžka celej trasy je 9 km, skrátená trasa má 5 km.

O mieste som sa dozvedel vlani z nejakého časopisu. Bolo to v lete a najkrajšie sú sady (ako všetky ovocné sady) práve na jar, keď sú stromy obsypané kvetmi. Mandľovníky na jar kvitnú dokonca ako prvé stromy. Vlani po slabej zime zakvitli už 8. 3., v roku 2013 si dali na čas a zakvitli až 19. 4. Dátum, kedy sady rozkvitnú (do úvahy sa berie aspoň 1/3 zakvitnutých stromov) si dokonca môžete tipnúť a svoj tip zaslať na e-mailovú adresu informačného centra mesta. Každý rok na prelome marca a apríla sa dole v meste konajú „Slavnosti mandloní a vína“, kde je vyhlásenie víťaza tipovacej súťaže a odovzdanie cien. Tento rok slávnosti vyšli na sobotu 28. 3. 2015. Povedali sme si, že sa sem vyberieme práve v tento deň aj s krpcom a užijeme si krásny jarný deň, potešíme ducha aj telo... Lenže človek mieni a pánbožko mení. Krpec si opäť z jaslí doniesol chorobu a navyše mu vypršala platnosť pasu, nový je ešte v tlačiarni, tak sme nechceli ťahať čerta za nohu. Po veternom piatku českí meteorológovia sľubujú pre Hustopeče síce chladnú a veternú, no prevažne slnečnú sobotu.

Vyberám si priepustku a ráno sadám sám do auta a vyrážam k našim západným bratom. Obloha v Modre je zatiahnutá, slnko sa hrá na schovávačku, no už pred Malackami sa situácia mení a nad sebou mám modré nebo. Krátko po ôsmej parkujem v Hustopečích pri cintoríne (snažil som sa to vyskloňovať po slovensky, no vyznieva to smiešne). Parkovisko je prázdne, teplomer hlási 8 °C, no fúka nepríjemný studený severný vietor. Hovorím si, že je dobre, že som išiel nakoniec sám. Čiapku som si nezobral, z batoha okamžite vyťahujem buffku. Aspoň trošku ochráni plešinu a uši pred zimou. Šípky ma nasmerujú na trasu náučného chodníka, po chvíli ma čaká výživné stúpanie cestičkou pomedzi vinice, za chrbtom počuť hukot áut z blízkej diaľnice. O pár minút sa stúpanie zmierňuje, predo mnou sa ukazuje prvý sad s rozhľadňou. Nikde ani nohy, iba pár psíčkarov. Už dole od rozhľadne sa ponúka výhľad na Pavlovské vrchy (hovorovo Pálava). Keď už som tu, nebudem predsa postávať pod rozhľadňou a stúpam točitým schodiskom na vyhliadkovú plošinu do výšky 12,6 m. Sú tu fotky s výhľadmi a popismi. Počasie však nepraje ďalekým výhľadom, studený vietor ma posiela rýchlo dole, na ruky mi je poriadna zima. Aj slnko sa schovalo za mraky. Pri rozhľadni stoja tri stánky, ktoré veštia, že dnes tu asi bude rušno, no vietor lomcuje ich plachtami a začínam pochybovať o tom, či ich vôbec budú prevádzkovať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pozerám na mapu a vyberám si vlastnú trasu. Vydávam sa priamo za nosom, po poľnej ceste prichádzam k informačnej tabuli, z ktorej sa dozvedám, že by tu mali rásť tiež poniklece a hlaváčiky. Prejdem sa po blízkej lúke, no nenachádzam nič. Pustím sa dole kopcom k asfaltke, ktorá ma dovedie k ovčej farme. Náučný chodník pokračuje buď vľavo okolo rybníkov alebo vpravo do kopca na Kamenný vrch. Vyberám si druhú možnosť. Po krátkom stúpaní sa dostávam nad ovčiu farmu, odkiaľ sa mi ponúka výhľad na miesta, ktorými som pred chvíľou prešiel a v pozadí v opare vidno Pálavu. Vyruším bažanta, chvíľku sa hráme na naháňačku, no nechápe, že si ho chcem len odfotiť, tak pridá do kroku a mne sa nechce za ním utekať. Pri informačnej tabuli sa dozvedám čo-to o histórii mandľových sadov, časť textu z tabule som uviedol v úvode článku.

Asfalt končí a ďalej pokračujem po poľnej ceste vyjazdenej autami. Rozkvitnuté mandle vystriedali marhule, ktoré len začínajú pučať. Prichádzam k rázcestiu, mandľový chodník odbočuje vľavo, ja sa však vydám poľnou cestou opačným smerom, aby som sa neskôr napojil späť na náučný chodník. Po spevnenej ceste sa premávajú cyklisti, mihne sa tu auto s logom mesta, zo všetkých smerov vidno prichádzať turistov. Približujem sa k rozhľadni a už z diaľky počujem hukot generátora, ktorý poskytuje elektriku trom stánkom, o ktorých som myslel, že ich dnes ani neotvoria. V jednom ponúkajú mandľovicu, v ďalšom mandľovú kávu a v treťom stánku stojí slečna, ktorá si odo mňa pýta papier s pečiatkami. Keďže nemám ani šajnu o tom, čo po mne chce, nemám nárok ani na propagačné materiály, po ktorých siaha moja hamižná ruka. Rovnako, ako som sem prišiel, sa vraciam aj späť. Ranný pokoj striedajú zástupy ľudí a čakám, kedy sa ľudský had skončí. Neskôr sa z letáka dozvedám, že z mesta sem robili hromadnú vychádzku. Nevynechám ani slávnosti so stánkami, veď domov musím doniesť nezúčastneným aspoň nejakú drobnosť. A keďže ako šofér nemôžem na mieste ochutnať vychýrenú mandľovicu, ktorú pri stánku všetci ospevujú, beriem si jednu fľaštičku domov. Odporúčam. Sprevádzaný kvapkami dažďa sa vraciam späť na Slovensko.

Záver

Nepodal som dnes žiadne extrémne výkony, no bol som zvedavý na rozkvitnuté mandľovníky. Na fotkách, ktoré som našiel na internete, to vyzerá nádherne. Škoda, že sa ochladilo. Keby predchádzajúce dni svietilo slnko, možno by stromy v sadoch dnes vyzerali ako nevesty. Práve na tieto dni predpovedali vyvrcholenie kvitnutia. Určite sa sem ešte čoskoro vrátim, no skôr na bicykli ako peši. Veď Južná Morava je na cyklistiku priam stvorená.