1. deň

Heľpa – Nižné dolinky – Krivuľa – sedlo Priehyba – Veľká Vápenica – sedlo Priehybka – Košariská – Andrejcová

Na moje prekvapenie zišli sme sa v celkom slušnom počte. Už pri nastupovaní do vlaku však chýba Maťo, ktorý sa ešte včera dušoval, že ide. Nestihol vlak. Sľubuje, že do Heľpy dôjde za nami. A keďže má za sebou prestopovanú pomaly celú Európu, veríme, že do Heľpy sa určite dostane. Čakáme ho pri miestnom obchodíku na lavičke. Poriadne sme nestihli dopiť ešte ani pivo, keď sa naozaj objaví. Takže sme kompletní a môžeme vyraziť.

Ešte sme ani nezačali a už sme sa zamotali hneď v dedine. Trocha sa bavíme s milou starkou a cesta nás vyvedie nad dedinu do polí. Nechce sa nám vracať späť, a tak ponad dedinu cez rozorané pole pokračujeme smerom do doliny potoka Krivuľa. Odtiaľ nás čaká dlhší úsek po asfaltke, čo vôbec nikoho neteší. Cesta ubieha rýchlo a dolina sa nám míňa za chrbtom. Počasie sa zhoršuje s výškovými metrami. Namierené máme do sedla Priehyba pod Veľkou Vápenicou, kde prichádzame trošku zadýchaní a hlavne hladní (prístrešok). V sedle je poriadne vetrisko, aby sme sa mohli v pokoji najesť zaliezame do závetria za stromy a vyberáme z batohov dobroty.

Takto posilnených nás čaká strmší výstup na Veľkú Vápenicu. Les je už farebný. Voňavý a vlhký. Pomedzi stromy sa prediera hustý biely opar a okolie je naozaj čarovné, až mystické. Veľká Vápenica je v hmle. Nevidíme nič. Vietor a ostrý dážď dovoľujú dívať sa maximálne pod nohy. No ani to nás nezastaví pred zastávkou pri chutných brusniciach. Ľudí stretávame minimum. Až pri vrchole to trošku ožíva. Akosi nemám šťastie na výhľady z vyšších hôr – vyberiem sa do Fatry a dva dni kráčam v hmle, Nízke Tatry – to isté... To som však ešte netušil, aký krásny deň bude zajtra...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zostup do sedla Priehybka je po dlhšom stúpaní príjemným oddychom. Hľadáme prameň, ktorý je vyznačený v mape a máme čas aj na menší oddych skryte za skalou, ktorá chráni pred vetrom. Premýšľam nad prenocovaním, cestou máme niekoľko možností a najradšej by sme spali niekde sami, ale to je vo frekventovanej oblasti, ako hrebeň Nízkych Tatier, málo pravdepodobné. Rozhodujeme sa, že najprv si prezrieme ako vyzerá salaš pod Košariskami a prípadne prenocujeme pod jeho strechou. Salaš je trošku sklamaním, na núdzové prenocovanie dobré miestečko, ale vyúdené steny by z nás spravili pekne smradľavých turistov a ochrana pred vetrom tiež nebola najlepšia. Istotou ostáva útulňa Andrejcová, kam to máme len na skok. Spodok pri piecke je plný, ale vrch zatiaľ zíva prázdnotou, takže rozkladáme všetko potrebné k prenocovaniu.

Noc trávime pri ohni, väčšina obyvateľov zaliezla do tepla útulne, ale my si užívame chladnú, veternú noc pod hviezdami s pečenou klobáskou v žalúdkoch. Po zotmení vyťahujeme proviant, ktorý sme každý smelo so sebou ťahali celý deň, aby sme sa oň mohli v takejto príjemnej atmosfére podeliť. Prichádzajú k nám dvaja turisti, s ktorými sa ponárame do hlbokých debát o prírode a turistike. Na nebi niet ani mráčik, tisíce hviezd a v dolinách drobné svetielka dediniek pôsobia úchvatne a nikomu sa nechce zaliezť do spacákov.

2. deň

Andrejcová – Ždiarske sedlo – Bartková – Orlová – Stredná hoľa – Kráľova hoľa – prameň Zubrovice – Telgárt

Ráno je presným opakom včerajška. Azúrová obloha a ostré ranné slnko ma prebúdza pomerne skoro. Okamžite vykúkam z okna a výhľad mi berie dych. Tatry ako na dlani a viditeľnosť akú na horách nezažívam často. Okamžite vyberám foťák a utekám von, ako keby scéna mala každú chvíľu zmiznúť. Cvakám do zblbnutia. Až keď sa preberajú kamaráti a začínajú chystať raňajky, dávam si pokoj a plním žalúdok zvyškom toho, čo som včera nestihol zjesť.

Veľmi sa teším na hôľnatý úsek, ktorý nás dnes čaká od Bartkovej až po Kráľovu hoľu. Ak vydrží počasie, tak máme o zážitok postarané. Krásne miestečka však sú aj v okolí Andrejcovej a Ždiarskeho sedla – pekná cestička zarezaná do lesa a kosodreviny s občasnými výhľadmi do okolia. Pri výstupe na Bartkovú sa naša skupinka trhá podľa kondície jednotlivých členov. Našťastie, nie som na úplnom konci.

Výhľady na jednotku s hviezdičkou! V diaľke vidím veľmi vzdialené hory, ktoré vlastne ani neviem so stopercentnou istotou pomenovať, len tipujem. Zážitok začína. Šliapanie ani nie je únavné ani namáhavé, keď oči nevedia, kam sa skôr dívať. Nádherný je celý úsek hôľnatej časti hrebeňa. Dojem kazia jedine desiatky alebo skôr stovky turistov na vrchole Kráľovej hole, kde sa kvôli "plnke" ani nezdržujeme. Len prefrčíme okolo a červenou magistrálou klesáme do Telgártu.

Klesanie je troška komplikovanejšie vzhľadom na popadané stromy po veternej kalamite. Miestami treba zo značky zísť a držať sa vyšliapaných chodníkov, ktoré problematické úseky obchádzajú. Ďalší problematický úsek červenej značky je v mieste, kde sa s kalamitou začalo bojovať ťažkou technikou a turistický chodník vyzerá ako tankodrom. V Telgárte ukončujeme príjemnú túru v miestnej krčme pri pivku a s dobrým jedlom. Do príjazdu vlaku máme dosť času, a tak si môžeme celkom príjemne oddýchnuť. Musím uznať, že Nízke Tatry majú stále svoje čaro aj napriek množstvu kalamít a ťažbe, ktorá dotvára, žiaľ, celkom bežný charakter národného parku.