Jedného pekného večera sme sa s kamarátmi v krčme dohodli, že v piatok vyrazíme na vander na sever, do pohraničia a prelezieme Beskydy a okolie, aby sme poznali krásy kraja. Ako si tak nad mapou rozprávame a plánuje, jeden starší kamarát od vedľajšieho stola hovorí: „Chalani, keď prídete do Olšovej, a to máte na trase, pýtajte sa na Frantu Čiháka. To je môj kamarát z vojny a je to riadny ožran. Býva sám v chalupe, pokiaľ sa doteraz neoženil, a páli najzákernejšie pálenky na svete. Tak bacha naňho. Keď mu poviete, že ste moji kamaráti, tak vám určite poskytne nocľah a možno aj kúpeľňu, ak nejakú má, a isto si s vami aj rád čosi vypije. Ale bacha, bude vás chcieť úplne ožrať, tak dajte si veľký pozor na to, čo budete piť.“

Pozreli sme do mapy a naozaj sme narazili na dedinu Olšová, ktorá ležala úplne pod hraničným hrebeňom s Poľskom. Ako sme to tak plánovali, zhodli sme sa, že veru by sme tam asi náš vander aj ukončili. Takže Frantu by sme mohli navštíviť. „Počúvaj,“ pýtame sa, „a je v tej dedine krčma?“
„Chlapci, tam je krčma ako hrad, čapujú Ostravar a otvorené je každý deň. Lebo všetci chlapi z dediny sú „haviři“, makajú na šachte a tí veru potrebujú denno-dennú opateru v krčme.“ Tak tomuto sme naozaj veľmi dobre rozumeli.

Šesť dní vandru cez Beskydy prešlo ako voda a my, poriadne unavení, prepotení, smradľaví, ale šťastní ako blchy, sme sa v jednom horúcom popoludní vynorili z lesa a lúkami zbehli do krásnej a malebnej dediny Olšová, ťahajúcej sa okolo rovnomenného potoka. Mapa nám jasne hovorila, že cesta končí asi 2 km za dedinou, a že ďalej sa už jednoducho „nedá“. Tam bola len poľská hranica a na nej poľské pohraničné komando, ktoré vás kľudne zabaslo aj na dva týždne s perspektívou ísť budovať Varšavu. Kto nezažil, neuverí. Lenže náš cieľ bola Olšová. Keď sme zišli dolu, prechádzali sme dedinou, obzerali sme si pekné domy a úplne ignorovali obchod, až sme napokon prišli k úhľadnej krčme, ktorá naozaj pôsobila ako hrad. Nie žeby tvarom, ale dominantným výzorom. Bolo nám ihneď jasné, že tu sa kujú dejiny a že tu je mozgové centrum celej obce. A tak sme vkročili. Kiež by sme to neboli neurobili...

Krčma to bola na tie časy veru náramná. Umakartový nábytok bol len v časti pri výčape a vo zvyšku „sály“ boli tapacírované stoličky a pekné stoly s obrusmi a vázičkami. Hotový komfort. Len čo nás krčmár, približne 35-ročný svižný chlapík zbadal, už aj bol pri nás a šikoval nás do jedného boxu, kde sme mali naozaj pohodlie a pekný výhľad na celú krčmu a cez okno i na okolie. Bágle sme opreli o radiátor pod oknom a napáskovali sme sa do boxu. To bola pohoda. Konečne niečo poriadne pod zadkom. A aj ďalej to bolo úžasné. Na stole bolo okamžite vynikajúce pivo a na naše prekvapenie aj jedálny lístok, čo bolo v tej dobe veru mimoriadne. Veď to sme ešte nezažili, aby sa v dedinskej krčme varilo. A tak sme s radosťou utrácali posledné prachy, jedli, pili a hodovali, pretože sme vedeli, že zajtra ideme domov a peniaze treba utratiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Teraz sa o nás starala pani krčmárka, pekná, svieža a príťažlivá, a tak už po hodine sme boli do nej úplne všetci teoreticky zamilovaní. Veď to poznáte, šesť dní na horách medzi samými zarastenými, smradľavými a vulgárnymi chlapmi vám veru poriadne deformuje vkus. Všetko bolo celkom v poriadku, až do chvíle, keď sa Fredy spýtal krčmárky: „Mladá pani, a neviete, či tu ešte v dedine býva Franta Čihák? Kamarát nás za ním posiela, a tak by sme ho radi navštívili. Že vraj by sme u neho mohli prespať.“

Krčmárka normálne zabrzdila, položila krígle na stôl, pozrela na nás akýmsi divným pohľadom a hovorí: „Vy chcete jít ke Frantovi? A znáte ho, kluci?“ „To nie, ale náš kamarát nám ho doporučil, že spolu čosi prežili a tak...“ „Tož, to muselo být jedině na vojně, anebo na na šachtě, nebo v base. Franta ještě nikde jinde nebyl“. Tak takáto informácia nám trošičku vyrazila dych, ale nevzdávali sme sa. „A čo je to za chlapa, keď ste zostala taká šokovaná? Teploš alebo násilník, či zlodej?“ „Ale to ne,“ hovorí, „jenom strašnej alkoholik, vožrala a prevít jeden setsakramenskej. Kluci, běžte se radeji vyspat na hřiště pod tribunu, než k němu. Bude to bezpečnejší. Ten jeho chlast vás zabije.“

Poviem vám, že sme ešte stále mali možnosť prežiť to v zdraví. Ale dlho to netrvalo. Prišla asi tak 16-ta hodina a v dedina zastavil autobus, ktorý priviezol „haviře“ z Ostravy. No a priamo do krčmy. To teda boli dvojboje. Všetci chlapi pili prvú extraligu a alkohol bol ich najlepší kamoš. Krčmárka si ihneď rozopla vrchné dve gombičky na už aj tak tesnej blúzke, vrtela zadkom ako zlodej so zámkom, stovky si pchala priamo do podprsenky a krčmár nestačil čapovať a nalievať decáky a my sme len valili očiská na ten cirkus. To teda bola tržba. Po hodinke všetko utíchlo, chlapi sa vytratili domov a my všetci sme si vydýchli. Pekná krčmárka sa k nám pritočila a hovorí: „Tak tohle byla jenom předehra. Večer uvidíte hlavní dějství.“ „No, a kde je ten náš obávaný kámoš,“ pýtame sa. „Jen se nebojte, on se jistě ukáže a vy to poznáte i beze mně.“ Dopili sme a dojedli, čo sme mali, vyplatili sme účet a vyšli sme pred krčmu a vyvalili sa do trávy na priľahlom pozemku. Slniečko svietilo a my sme si všetci štyria pekne zdriemli. Zobudil nás večerný chlad. Opäť sme drapli batohy a vtiahli sme sa do krčmy. A hneď sme spoznali, že sa situácia zásadne zmenila.

Náš box bol ešte stále voľný, tak sme sa tam usadili. V inom boxe, ktorý bol označený ako „Pro štamgasty“ sedela trojica starších pánov a mastila karty. Pri pulte stálo indivíduum a la hipík, s podivným žltým psom uviazaným na špagáte a v ručne šitých škrpáloch na nohách a pozeralo na nás. Potom sa chlap odpútal od pultu a vybral sa k nášmu stolu. „No do riti,“ hovorí Milan, „To je asi on.“ A veru že aj bol. Prišiel k nášmu stolu, hodil najzubatejší úsmev a hovorí: „Tož jsem slyšel, že jste se na mně ptali, sokolíci.“ A Fredy na to: „Nesieme pozdrav od Rudu Jaška, vraj ste boli spolu na vojne.“

Chlap sa dramaticky chytil za srdce, alebo za vrecko zeleného mantlu a vykríkol: „Jejda, od Rudlu, tož to kurňa snad není možné, Rudla byl jako můj brácha. Kluci moji zlatí.“ No a tým to začalo. Franta Čihák si považoval za správne predstaviť nás všetkým svojim známym a kámošom a na našom stole vznikol alkoholický vír, ktorého obeťou sme boli my. Držali sme sa, ako sa dalo. Ale s pribúdajúcim večerom sa krčma plnila a Franta nás vodil po krčme ako cvičených medveďov. Najväčšou atrakciou bol stôl pre štamgastov: „Tak kluci,“ hovoril, „tohle je náš stul prominentu,“ krátil slova ostravským dialektom.

„Pán starosta, ten pije jenom zubrovku, bo je silny nacionalista. Tenhle pán je předsedu strany, ten pije jenom vodku, bo se chce stotožnit ze stranu svych nejmilovanejšich komunistu. Tu sedivaju naš pan farař, ten pije jen benediktínku z čajoveho šalku a ten čtvrty su pan učitel a ten pije rum. To pry proto, že je demokrat. Bo rum služi všem bez rozdilu. Pěkna parta, co povíte?“ No a potom sme putovali lokálom, hrali na gitare, spievali a pili a potom - veľká zmena – pili a spievali a až už toho bolo ajajáj, vypadli sme z krčmy a Franta nás ťahal kamsi k sebe, kde by sme ešte priateľsky posedeli a „pokecali a, tož kurňa, konečně také něco pořádného popili“. Prebral som sa, keď sme sedeli pred akousi chajdou desu a hrôzy, o ktorej Franta prehlasoval, že je to jeho „milované hnizdo, kere by ani za svět za nic nevyměnil“. Nuž veru neviem, či by sa našiel záujemca na výmenu. Ale ľudia sú divní.

Franta vytiahol slaninu, klobásy, salámu, uhorky, feferónky a podobné veci a my sme zahájili tretí chod pijatiky. „Tož všecko totok su moje domaci produkty a ja vam garantuju, že je to ta nejvyšší kvalita, bez chemie a bez přidavku. Ja vam kluci musím ukazat, co jsem si sam napalil. Cizimu bych to nedal, bo je to fakt dobrota, speciál jak dělanej. Schvalně, jestli uhodnětě, z čeho je to vypálene.“ No a v tomto duchu pokračoval celý večer, či skôr noc. Pili sme borúvkovicu (z čučoriedok), brusnicovicu, šípkovicu, trnkovicu, ale i mrkvovicu, cibuľovicu, pelendrekovicu, repák, "vězeňské chlebové martiny" a množstvo iných omamných nápojov, ktoré mal Franta vo svojej chatrči a ktorými nás hostil. Koniec si samozrejme nikto z nás nepamätá...

Ten deň sa ráno nekonalo. Jednoducho neprišlo, nebolo. Niektorí síce tvrdili, že boli už pred 11-tou hodinou hore, ale bol to len kec. Prvý dokumentovaný pohyb bol až o 14.30 h a bol to pohyb k studni s vodou. Ten nás prebral všetkých. Alebo takmer všetkých. Niektorí sme potupne niekoľkonásobne vrhli, iní sa kŕmili sódou bikarbónou a len Franta ležal krížom cez hajzlové dvere preložené cez dve kozy, na ktorých bol starý koberec, hlava až na zemi a chrápal, až sa hory triasli. A na nič nereagoval. „Rýchle vypadnime, lebo ten chlap nás zabije,“ vyšlo z kohosi. Drapli sme si svoje nerozbalené batohy a trasúc sa na celom tele, trielili sme dolu dedinou až ku krčme a snažili sme sa tváriť, že žiadna "tretia svetová vojna" sa nekonala. A to i napriek tomu, že sme ňou boli veľmi viditeľne poznamenaní. Pred dverami hostinca stála pani krčmárka, ktorá sa už takmer vôbec nezdala taká švárna ako včera, smiala sa a hovorila: „Kluci, já vás varovala. Ale jsem ráda, že jste neumřeli! Tak to jste asi stejné ochmelky jako Franta. Pojďte na jedno nebo dvě na popravky a za hodinku vám jede autobus do Ostravy.“

Prvé pivko sme pili 20 minút, krútilo nám žalúdky a i charakter, ale potom nám odľahlo a pri druhom sa to už dalo. Našťastie, autobus naozaj išiel o hodinu, a tak sa nám podarilo dostať sa z vplyvu Franty Čiháka. Nakoniec sme sa vychrápali v rýchliku z Ostravy do Břeclavi ako batoliatka. Veď v skutočnosti sme aj boli ako nevinné batoliatka, len sme trošičku inak smrdeli.

Nuž, nie vždy sa všetko zdarí tak, akoby sme chceli. A nie všetky akcie končia svetoslávou. Ale ak to nie je vyslovene prúser, tak sa dá celkom dobre prežiť.

Poznámka: osoby a miesta v príbehu sú vymyslené a podobnosť so skutočnosťou je čisto náhodná.