Výber padol na malú lokalitu neďaleko Vrbového v Piešťanskom okrese, na Veľkú a Malú Pec v Malých Karpatoch. Aj keď pec ako takú na rovnomennom kopci nenájdete, zato vás príjemne prekvapí množstvo skalných skulptúr roztrúsených všade naokolo. Prítomnosť ohnísk svedčí o tom, že lokalita je často navštevovaná za účelom strávenia pekného popoludnia pri pikniku. Nakoniec ani získaná prvá svalovica v nohách vás po zime neprekvapí.

Trasa

Prašník, chatová osada Dúbrava – Veľká Pec – Malá Pec – chatová osada Dúbrava

Podľa mapy je prístup k Malej Peci najlepší od Vrbového, nakoľko vzdušnou čiarou to odhadujeme na 2 až 3 kilometre. Od zámeru pustiť sa touto trasou vás ale odradí obrovská oplotená obora, ktorá sa tiahne od chatovej osady až k vysielaču, pričom ste nútení zvernicu prejsť dookola po celej dĺžke. Neodporúčame skrátiť si cestu prelezením oplotenia, nakoľko ide o súkromný pozemok s chovným stádom a ubytovaním pre milovníkov agroturistiky. No a riskujete údajne prinajmenšom útok strážnych psov, ako sme sa dozvedeli od domácich. Takže ak ste pojazdní autom, presuňte sa do obce Prašník, odtiaľ k chatovej osade Dúbrava, kde svojho tátoša odparkujte a lesnou neznačenou cestou sa k Peci dostanete. Trasy nie sú v oblasti vyznačené, preto sa musíte spoliehať len na svoj orientačný zmysel. Nie je to však nič zložité, pretože ak odbočíte príliš vľavo, zastaví vás oplotenie obory, pozdĺž ktorej sa k Malej Peci dostanete. Vpravo sa neuberajte, držte sa hlavne rovno po lesnej ceste.

Les v tomto období lemujú prvé klíčiace rastliny, nachádzame medvedí cesnak, hluchavku, snežienky, bohato kvitne drienka a peľ púšťajú samčie kvety liesky. Alergikom to veľa na pohode nepridá, ale čo by sme nevydržali. Lesná cesta je dobre schodná a nakoľko dávnejšie tu nepršalo, prechod je suchý, bez výmoľov. V lese je svetlo, vidíme ďaleko medzi stromy, sem-tam niečo okolo nás šuchoce a počuť prvých vtákov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Veľká Pec

Po asi dvoch kilometroch prichádzame k Veľkej Peci. Nebola síce naším cieľom, ale krátkou odbočkou z lesnej cesty vpravo sme sa dostali k jaskyni, ktorá je voľne prístupná po celej svojej dĺžke pre turistov. Aj tu sme našli niekoľko ohnísk, čo svedčí o častej návštevnosti. Jaskyňa je údajne 15 m dlhá, badať tu slabú kvapľovú výzdobu, bohužiaľ polámanú a pošpinenú výtvormi neturistov. Často rozdeľujeme ľudí na turistov a neturistov, pričom pojmom neturista označujeme doslova vandalov v krajine. Na začiatku lesa sme zbadali malú striebornú tabuľku s nápisom – „čo si do lesa donesieš, to si aj zober späť“. No na niektorých to asi neplatí. V jaskyni je dosť miesta na sedenie, je tu udržované ohnisko, takže aj počas dažďa sa tu dá príjemne stráviť popoludnie. V búrke by sme sa tu ale nemali zdržiavať, pretože akokoľvek sa nám zdá byť úkryt bezpečný, nie je vôbec jasné či sa otvor na konci uzatvára. Ak nie, typickým znakom blesku je jeho skĺznutie po vlhkých stenách a zasiahnutie všetkého elektricky vodiace materiálu, teda aj človeka. Odporúča sa v tomto prípade, presunúť sa do stredu jaskyne, čupnúť si, schúliť sa do klbka, spojiť päty na nohách k sebe a špičky nôh od seba. V schúlenej polohe je možné sa blesku vyhnúť. Ale najistejšie je sa do lesa počas búrky vôbec nevybrať.

Malá Pec

Keď sme sa nabažili jaskyne na Veľkej Peci, pofotili sme okolie ako partia japonských turistov, pobrali sme sa k Malej Peci. Po lesnej ceste sa tam dostanete za 10 minút a otvorí sa vám opäť nový, iný priestor. Pred vami sa ukáže horizont krajiny s Piešťanmi a Vrbovým, ktoré máte ako na dlani. Okolie lemujú krásne borovice, borievky plné plodov, kvitnúce sedmokrásky a fialky. Považský Inovec máte odtiaľto ako na dlani. No a za vašim chrbtom, v húštine statných borovíc, je cieľ cesty – Malá Pec. Nadmorskou výškou nijako nevyniká, zato jej prednosťou je vrchol posiaty rozorvanými skalami. Všetky sú olemované chodníkmi, dokonca nedávno veľmi starostlivo vyhrabanými, obraz sa mení pri každom kroku a siluety naberajú nevšedné rozmery. Dážď, vietor a voda vymodelovali do skál rozličné otvory, okná, priechody a ostáva len tušiť, že niečo podobné sa ukrýva aj hlboko v zemi. Po chvíľke hľadania nachádzame malú priechodnú jaskyňu s niekoľkými oknami. Takisto aj tu sa dá skryť proti dažďu, ale pri búrke by sme mali radšej odtiaľ utekať. Bohužiaľ, malebnú atmosféru nám skazil neturista, ktorý tu po sebe zanechal niekoľko plechoviek od piva, rozhádzané noviny a odhodené konzervy. Z nášho pohľadu nemôžeme pochopiť mentalitu človeka, ktorý... Jedno je však isté, kto nemá rád prírodu, nemá rád ani seba, pričom naplniť svoje telo žochom plným piva mohol urobiť aj doma pri pustenej televízii. Zbytočne meral cestu do kopca.

No a z nás sa znova stávajú „japonskí“ turisti. Fotíme všetko čo sa dá. Fotíme z rôznych strán, doma potom zábery delíme, vyraďujeme a niekoľkokrát ešte obzeráme. Skalné útvary sú rôznorodé, iný pohľad poskytujú pri pohľade zhora, zboku alebo zdola. Vtláčame sa do rôznych puklín, hľadáme rôzne zaujímavé zábery. Jeden sa celkom podaril. V jednej skalnej pukline sme našli obyčajné záhradnícke hrable, starostlivo prikryté suchým lístím. Tie si tu schovali asi tí, čo vyhrabali chodníky okolo skál a určite si mysleli, že ich veľmi dobre ukryli pred zrakmi ľudí. Ale nemysleli na „Japoncov“.

Pohodička

Po veľmi precíznej prehliadke okolia zakladáme oheň a púšťame sa do prvej tohtoročnej opekačky. Že v prírode dvojnásobne chutí, svedčil prázdny ruksak. Slanina a klobásy sa akoby sami šmýkali dole hrdlom, dokonca neprekážalo, aj keď kúsok padol na zem. Dym sa z pahreby pomaly rozlieval po okolí a po dobrom obede sme pomaly pozorovali zhasínajúci oheň. Nakoniec sme ho uhasili donesenou vodou, skontrolovali okolie či sme niečo nezabudli a pobrali sa naspäť na parkovisko.

Je isté, že za pekným zážitkom nemusí človek merať dlhú cestu alebo sa škriabať na vysoké vrcholky hôr. Niekedy nám unikajú maličkosti, ktoré dokážu dokonale očariť zmysly. Skúste sa každý poobzerať po svojom okolí, čo pekné alebo zaujímavé vaša-naša krajina ukrýva. Určite budete prekvapení viac, ako ste si mysleli.