Großer Proles

Čosi pred štvrtou som vyrážal z domu a o 7.15 h som odstavil tátoša na parkovisku v osade Frein an der Mürz. Od neďalekého vchodu na mňa čosi štekalo, no keď som sa prezul a vyrazil som do lesa, havko od dverí odbehol a na kuse ma sprevádzal. Myslel som, že keď sa vzdialim od domov, tak sa vráti. Ignoroval som ho.

Prišiel som na zvážnicu a začal som stúpať. Havo podchvíľou šibol chvostom a stratil sa v lese, ale zakaždým sa kúsok povyše z hory vynoril a čakal na mňa. Nie otvorene, že by na mňa hľadel psími očami a krútil chvostíkom. Len po mne nenápadne pokukoval očkom, akože my síce k sebe nepatríme, ale keď sme už tu, môžeme sa tolerovať.

Prizrel som sa mu lepšie. Bol to poľovnícky pes, azda durič, ktorý si už odžil svoje. V tvári bol hodne vylysaný. Keďže sme podchvíľou míňali posedy, predpokladal som, že okolo chodieva so svojím pánom.

Keď snehu pribudlo a začali mi podklzovať nohy, nazul som si snežnice. Medzitým sme sa s Dunčom akože spoznali, takže keď sa na rázcestí vybral doprava a ja som chcel ísť vľavo, zavolal som na neho a rukou som mu ukázal, kade pôjdeme. Dunčo pochopil.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po čase bolo treba zo zvážnice odbočiť na rúbaň. V snežniciach som sa do snehu zabáral do 15 centimetrov, no Dunčo zapadal celý. Chvíľu išiel za mnou v stopách od snežníc, ale moje tempo mu nevyhovovalo. Keď si oddýchol, vystrelil spoza mňa a už opäť skákal snehom ako lasica.

Ráno bolo zamračené, ale viditeľnosť bola dobrá. Neskôr sa však na kraj spustili oblaky a zdvihol sa vietor. Počasie sa začalo kaziť. Prekrižovali sme zo dve lúky a strmým briežkom sme vyšli na hrebeň. Tam sa do nás oprel vetrisko. Dunčo si to namieril na južný okraj, pod ktorým je strmý skalný zráz. Okríkol som ho, ale zdalo sa, že priepasť pod sebou trochu cíti.

Konečne vrcholový kríž (1565 m). Pozerám, že je akýsi malý. Doma som na internete zistil, že má na stĺpiku vrcholovú knihu, tá však bola hlboko pod snehom. S plánom vyliezť na Kleines Proles, ktorý je štíhlejší ale vyšší, som sa rozlúčil. V metelici to nemá význam. Vidno sotva na 20 až 30 metrov.

V sedle som zahol na sever a začal som hľadať žľab, ktorým som chcel zostupovať. Dunčo sa kdesi stratil. Keď som žľab po 10 minútach našiel, zrazu sa za mnou prihnal. Obehol ma a trielil dolu hlbokým snehom, iba čo mu uši plieskali o hlavu. Pohľad za všetky drobné.

Dolu na zvážnici som si sadol na peň. Oddych. Dunčo to pochopil a pribehol. Nalámal som mu tretinu keksíka. Žral ho, ako keby mesiac nemal nič v papuli. Nato sme sa zvážnicou vracali do dediny.

Rozmýšľal som, že toto je pes, akého by som chcel. Netreba ho okrikovať. Drží sa pri mne a stráži si, kam ideme. Počas celého výletu ani raz nezaštekal, išiel ticho ako mačka. A takmer 15-kilometrovú prechádzku v hlbokom snehu s prevýšením cez 750 metrov zvládol tak, že ešte aj v závere každú chvíľu odbehol do lesa. Vziať si ho však nemôžem. Možno by som presvedčil jeho majiteľa, aby mi ho predal, no takú voľnosť a slobodu, akú má tu, mu dať nedokážem. A tak sme sa v dedine rozišli. Havko sa vrátil ku dverám, od ktorých na mňa ráno štekal a ja som sadol na štvorkolesového tátoša.

Kaňonom riečky Mürz

Asi dva kilometre južne od Frein an der Mürz ma pred tunelom ráno zaujala tabuľa. Teraz som pri nej odstavil auto a vybral som sa pozrieť, čo to tam je. Je tu zúženie doliny, akýsi kaňon, ktorým ide stará cesta. Vyzerá to celkom atraktívne. Odfotil som si zopár cencúľov, ale najviac ma zaujal vodopád Zum Toten Weib. Voda vyteká z diery v skale a padá rovno do rieky. Veľmi pekné miesto.

Záver

V zlom počasí by túra bez Dunča za veľa nestála. No vďaka havovi som mal zážitok. Som zvedavý, či ho tu ešte stretnem, keď sa po čase do týchto končín vrátim. Z Frein an der Mürz sa totiž dá ísť aj do Schneealpe.