Po štyroch príjemných dňoch putovania po západnej časti hrebeňa Nízkych Tatier prichádzame do sedla Čertovica (1238). Prostredie Národného parku Nízke Tatry nám natoľko učarovalo, že väčšina z nás sa rozhoduje pokračovať v začatej hrebeňovke ďalej.

Prvá časť nášho putovania (Donovaly – Čertovica) je tu:

5. deň

Ráno vstávame skôr ako obyčajne – čaká nás najdlhšia etapa nášho putovania (približne 25 km ktoré by sme mali podľa značenia zdolať za 8 hodín a 45 minút). Po raňajkách balíme batohy, lúčime sa s kamarátmi, ktorí s nami nepokračujú, nechávame im nadbytočné časti výstroja a vydávame sa na našu púť. Stále sme verní červenej značke, sprvu stúpame po lesnej ceste po úboči Čertovej svadby do sedla pod Lenivou (1378), tu opúšťame lesnú cestu a po turistickom chodníku pokračujeme ďalej po hrebeni.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V Bacúšskom sedle (1319) prekrižujeme modrú značku a po ďašom pochode lesom prichádzame k útulni Ramža. Od rána máme už v nohách približne dve hodinky a tak si doprajeme desiatovú prestávku – pochutnávame si na našich posledných sladkostiach (ešte nevieme, že na dlhú dobu je to naše posledné jedlo) a hodnotíme naše prvé dojmy z tejto časti hrebeňa – po niekoľkých dňoch strávených na holom hrebeni nám chýbajú rozhľady na okolitú krajinu. Za krátko vyrážame ďalej, po poldruha hodinovom pochode lesom sa konečne dostávame do úseku kde les redne, mieša sa s kosodrevinou, miestami sa aj úplne stráca. Naša nálada sa zlepšuje, ale len nakrátko – onedlho začína pršať. Ďalšie dve hodiny pochodu v daždi po úbočí Homôlky, cez vrcholy Zadnej hole, Oravcovej (1544) a Kolesárovej (1508) zdolávame v hustom daždi. Na nálade nám nepridávajú ani naše škvŕkajúce žalúdky, ktoré nemôžeme zaplniť, lebo nie a nie nájsť vhodné miesto na varenie. Úplným klincom do rakvy je zostup do sedla Priehyba (1190). Blatový turistický chodník sa vyplyvom dažďa mení na veľkú šmykľavku a my v snahe zostupovať čo najopatrnejšie volíme pomalé tempo – nakoniec na zostup značený na 40 minút potrebujeme 2 hodiny.

V Priehybe rýchlo zabúdame na väčšinu útrap, dážď ustáva, dokonca cez oblaky sa prediera zubaté slniečko. V turistickom prístrešku (dnes je už žiaľ minulosťou) spokojne syčí benziňák, na ktorom sa varí náš neskorý obed. Po vyše hodinovej prestávke vyrážame na záverečnú časť dnešnej časti túry. Vyše dvojhodinový výstup na Veľkú Vápenicu (1691) nám dáva riadne zabrať. Na vrchole sa zdržíme len krátko, opäť začína pršať, slnko sa blíži k horizontu a útulňa Andrejcová – náš dnešný cieľ – je stále v nedohľadne. Na krátky moment sa zastavujeme ešte v sedle Priehybka (1468) aby sme doplnili vodu. Pri súmraku sa nám konečne ukazuje silueta útulne a o chviľu už stojíme v jej predsieni. Napĺňajú sa naše obavy – útulňa je preplnená.

Varíme si večeru a uvažujeme ako budeme nocovať (naše stany sme už poslali domov). Nakoniec sa nejako natlačíme na podlahu a za moment už tvrdo spíme.

6. deň

Už okolo šiestej ráno nás budí prvý pohyb v útulni. Po chvíli odchádzajú prví turisti a my rýchlo zaberáme uvoľnené miesta na pričniach. Po predchádzajúcom dni sme dosť zničení a vôbec nemáme chuť vyrážať do hmlistého a daždivého počasia, ktoré vonku vládne. Ale keď sa ani do deviatej počasie nezlepšuje padá rozhodnutie vyraziť aj tak a dokončiť hrebeňovku. Po menších problémoch s orientáciou v okolí útulne sa vydávame po červenej značke smerom na Kráľovu hoľu. I keď táto etapa vedie už viac-menej po holom hrebeni, o výhľadoch dnes nemôže byť ani reči – všade okolo nás je hustá hmla. Cestu do Ždiarskeho sedla (1473) zdolávame bez väčších problémov. Avšak po výstupe na Bartkovú (1790) a následným pochodom cez vrcholy Orlovej (1840) a Strednej hole (1875) nám začína náš postup komplikovať počasie. To, že kvapky dažďa ľahko prekonávajú našu výstroj sme si už zvykli, teraz sa k nim ale pridáva aj silný nárazový vietor, ktorý veľmi sťažuje samotný postup ako aj komunikáciu so spolupútnikmi. Hmla znemožňuje akúkoľvek orientáciu, postupujeme od jednej tyči zimného značenia k druhej. Spolu s našimi, nie veľkými, skúsenosťami to spôsobuje úplný rozklad morálky. Uvažujeme aj o návrate a následnom predčasnom zostupe z hrebeňa, ale keďže v tejto časti nie je žiadna úniková cesta volíme možnosť pokračovať ďalej. Cítime sa ako zachránení stroskotanci keď zbadáme v hustej mliečnej hmle siluetu vysielača na Kráľovej holi (1946). Ešte niekoľko krokov a sedíme vo výkurenej miestnosti v budove vysielača. Rozprávame sa o svojich pocitoch, dopĺňame tekutiny, sušíme premočené veci a varíme si jedlo.

Na záver si doprajeme vanilkový puding – jeme ho z jedného ešusu jednou lyžičkou a ja si uvedomujem ako sme sa za uplynulých šesť dní zomkli a vytvorili dobrý team.

Po takmer troch hodinách oddychu na vrchole Kráľovej hole sa vydávame na zostup do Telgártu. Vonku stále zúria živly (hustá hmla, silný nárazový vietor, mrznúci dážď). Keď sa dostávame do pásma lesa, podmienky sa zlepšujú – vietor ustáva a zima sa zmierňuje. Dlhý dážď spôsobil premenu turistického chodníka na koryto horskej bystriny – mi to už ani nepociťujeme ako veľkú prekážku. Keď dorazíme k prvým telgártskym domom, uvedomujeme si, že krásny a pútavý týždeň je za nami.

V Telgárte chvíľu hľadáme správnu železničnú stanicu – v tejto horehronskej dedinke sú totiž dve. Prvá Telgárt-penzión je na východnom konci dediny, tesne pred portálom známeho Telgártskeho tunela. Druhá stanica Telgárt sa nachádza asi 2 km na JZ od dediny – tu dokonca stojí i jediný rýchlikový pár premávajúci cez Horehronie.

Východná časť hrebeňa Nízkych Tatier je podobne ako jeho západná sestra v prípade dobrého počasia nie veľmi náročná a nemala by teda robiť problém priemerne skúseným turistom, narozdiel od západnej časti sa tu nenachádza ani jedna chata s možnosoťu zakúpenia stravy a je teda nutné si zobrať všetku stravu zo sebou. Treba taktiež pamätať na možnonsť náhlej a prudkej zmeny počasia, ktorá môže zdanlivo ľahkú túru premeniť na utrpenie s možným ohrozením zdravia – hory a najmä počasie v nich je jednoducho nevyspytateľné.

Pre mnohých ľudí je niekoľko hodinový pochod v lese v úseku Čertovica – Ramža - Priehyba ubíjajúci a nezaujímavý a považujú východnú časť hrebeňa Nízkych Tatier za menej atraktívnu v porovnaní so západnou časťou. Ja si myslím, že okolie Kráľovej hole sa približuje ba až vyrovnáva krásam západnej časti Nízkych Tatier, pričom v kráľohoľských Tatrách sú návaly dovolenkových turistov (civilistov) oveľa zriedkavejšie ako je tomu v okolí Chopku a Ďumbieru. Určite odporúčam návštevu tejto časti hrebeňa každému, komu učarovali Nízke Tatry a túži ich vidieť bez návalov ľudí a odpadkov.