Svet

Dolomity v oblasti Selva di Cadore

01. 05. 2007
Týždenný výlet do talianskych Dolomitov v okolí Selva di Cadore, v blízkosti Cortina d´Ampezzo koncom augusta bol síce trochu mrazivý, ale tie zážitky a výhľady stoja za to, aj keby som primrzol k zemi. Obrovské výškové rozdiely medzi dolinami a vrcholmi kopcov, nezameniteľné tvary vymodelované rukou času a prírody robí z tohto výletu spomienku na celý život.

V lete 2005 na týždňovom výlete vo Vysokých Tatrách som prehodil medzi mojimi kamarátmi Majom a Vladom pár slov o tom, že by som sa rád išiel pozrieť do talianskych Dolomitov. Vtedy sa len tak popod fúzy pousmiali a priveľa váhy tejto myšlienke neprisudzovali. Ale ako sa blížilo leto 2006, dovolenka v tomto krásnom pohorí naberala svoje kontúry, až sa stala na konci augusta a začiatkom septembra skutočnosťou. V piatok sme sa všetci traja stretli u Maja, nakúpili sme potravín pre rotu vojska, dva kartóny piva, výstroj a večer sme sa vybrali slávnostne na pizzu. Veď zajtra ráno vyrážame a ktovie, kedy sa zasa poriadne najeme. Cieľ bol daný, Selva di Cadore...

1. deň

Ráno nás privítalo daždivým počasím, avšak zastrašiť sme sa nenechali. Náš hostiteľ nám pripravil výdatné raňajky (cestoviny s vajcom). Cesta po Rakúsku prebiehala dobre, už sme sa nevedeli dočkať hornatejšej krajiny. Plynulo sme sa presunuli k talianskym hraniciam, kde sme zišli z diaľnice, aby sme sa vyhli poplatkom. Poplatkom sme sa síce vyhli, ale zákrutám a dedinkám nie, takže to nebolo zasa až také rozumné riešenie. Medzi pozeranim do mapy sme sa kochali nádhernými kopcami zahalenými závojom hustých mračien a hmly. Čím viac sme sa približovali ku Cortine d´Ampezzo, tým viac sme mali chaos z talianskych značiek a Maja boleli ruky zo serpentín, ktoré sme niekde medzi 190 až 200 prestali rátať.

Bolo už päť hodín a chytal nás poriadny hlad. Kdesi v podpalubí Majovho kufra Vlado nahmatal keksy, tak sme zjedli aspoň tie. Konečne sa pred nami vynorila Cortina a my sme jasali, avšak predčasne. Chaos, aký vládne v tomto mestečku v dopravnom značení, by im mohli závidieť aj v Saigone. Akýkoľvek nápis na šípke som hľadal márne na mape a akúkoľvek obec z mapy som márne hľadal na tabuľkách v meste. Bezradne sme krúžili, niektoré miesta sme si pre veľký úspech pozreli aj trikrát a nebyť Vladovej podrobnej turistickej mapy okolí Cortiny, krúžime tam dodnes. Jednoducho sme si vyhliadli cestu, po ktorej sme išli a presne podľa zakrivenia, počtu, charakteru a dĺžky zákrut sme z mapy vyčítali, ktorá to je. Stúpali sme na horský prechod Passo Giau, jeden z naujchvátnejších v Dolomitoch, avšak v ten deň sme z neho kvôli počasiu veľa nemali.

Selvu di Cadore sme našli ľahko a keď sa pred nami vynoril podľa môjho názoru najkontroverznejší vrch Dolomitov – Mt. Pelmo, nevedeli sme od úžasu zatvoriť ústa. Kemp bol totiž priamo pod ním. O siedmej podvečer sme dorazili a vošli na recepciu, aby sme sa ubytovali. Po úsmevoch a suverénnej otázke „do you speak english“ sme dostali studenú sprchu v podobe odpovede „No“. Nuž čo, na rad prichádzali ruky, nohy, gestá, pero a papier. Postavené boli iba dva stany, inak bolo miesto prázdne, tak sme dlho sme neváhali a stavali, pretože sme cítili, že dlho bez dažďa nebudeme. Akonáhle sme dostavali a chystali sa zohriať si na plynovom variči aspoň nejaké konzervy, začalo pršať. Neboli sme z toho nadšení, maturovanie nad automatickými sprchami na mince tomu tiež nepridalo. Ku cti však Talianom slúži to, že v oblasti sanity majú naozaj prvotriednu čistotu. Obavy vznikali z toho, aby sprcha nevypla práve vtedy, keď budem namydlený a už nebudem mať mincu. Kemp bol prekvapujúco prázdny, až sa nám to zdalo čudné. Neskôr sme zistili, že tam sezóna končí asi skôr ako u nás. Nadránom totiž mrzlo!

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

2. deň

V nedeľu ráno bolo polooblačno a nám sa krásne ukázala nádhera, ktorá bola v okolí kempu. Na jednej strane masív Cernery, v diaľke Marmolada a na druhej strane priamo pred nami Mt. Pelmo a jeho menší brat Mt. Crot. Ako aklimatizačnú túru sme si vybrali práve posledne menovaný (2158 m.n.m.) a zvolili sme akúsi okružnú túru s výstupom na vrchol, aby sme mali vyplnený celý deň.

Hneď na úvod, snáď po prvých 500 metroch šliapania po asfaltke, sme sa stretli s avizovaným problémom lajdácky značených trás. Po asi 15-minútovom hľadaní sme odbočku z asfaltky predsa len našli a začali sme stúpať, aby sme dosiahli hrebeň. Počasie zatiaľ prialo a nebolo to ani veľmi náročné, takže sme postupovali dosť rýchlo. Priam šokujúcim prekvapením bol natiahnutý koberec v dĺžke asi 20 metrov na skale, ktorá by sa inak za vlhka kĺzala. Konečne sme dostúpali do sedla Pecol a odtiaľ sme dramaticky zmenili smer na hrebeň vedúci ku Crotu. Pred nástupom na vrchol sme zasa blúdili, pretože Taliani sa neunúvali namaľovať jednoduchú červenú značku na jeden zo stovky stromov okolo, ale nakoniec sme aj s prispením oproti idúcich turistov správnu cestu našli.

Na vrchol sa ide trochu strmšou cestou, ktorá je aj v niektorých mapách zaznačená bodkovane (čiže „via per experti“, alebo obtiažna cesta), ale vzhľadom na jej krátku vzdialenosť sa to dalo prežiť. Výhľad bol prekrásny, ako prvé sme zapísali našu výpravu do vrcholovej knihy (visiacej na kríži, ktorý je na každučkom vrchole Dolomitov – toť poznámka pre našich drahocenných ochranárov) a potom sme sa už len popri jedení kochali.
Priamo pod našimi nohami náš kemp v hĺbke 600 metrov, vpravo od nás ešte stále ozrutný Mt. Pelmo a vľavo vzadu Civetta a Marmolada zahalené do mrakov a.... búrka. Dosť nepríjemný pohľad, rútila sa na nás raketovou rýchlosťou, takže sme len všetko pohádzali do vakov, stihli vytiahnuť bundy a vtom sa na nás spustila spŕška ľadovca. Blesky udierali našťastie iba do protiľahlého Pelma, ale aj tak nám nebolo všetko jedno. Vypíname mobily a utekáme z vrcholu dole. Cesta hore nám trvala tri hodiny, dolu sme boli za polhodinu. Avšak kratšou stranou. Zmokli sme do nitky, prestalo pršať práve vo chvíli, keď sme prišli k horskej chate Staulanzza. Čaj na chate bol super aj za cenu 1,5 EUR a po troche konverzácie s miestnymi turistami a presušení vecí sme sa vydali po asfaltke naspäť do kempu.

3. deň

Budíček o pol siedmej. Čakal nás Mt. Pelmo (3168 m.n.m.). Nadránom samozrejme zasa mrzlo, ale bolo krásne bez oblakov. Ranostaj Vlado bol už aj kúpiť žemle, takže o čerstvé pečivo na raňajky sme mali postarané, len kto zariadi, aby v tej zime voda zovrela na takom malom ohni. Preštudovali sme si sprievodcu, informáciu o tom, že na Pelmo je túra minimálne dvojdňová, sme prehliadli a keďže sa nám zdala túra v sprievodcovi príliš nudná, vymysleli sme si vlastnú trasu. Trasu cez suťové pole. Istá časť trasy zaznačenej na mape bola vyznačená krížikmi, čo značí zaistenú cestu a tak sme nechceli riskovať a nabalili si do báglov aj ferratovú výbavu. Túra na Pelmo bola v sprievodcovi vyznačená čiernou farbou, čo znamená najnáročnejšia, takže rešpekt tu bol riadny.

Autom sme sa premiestnili na začiatočný bod pri chate Staulanzza a vydali sme sa s elánom cez krátky lesík na začiatok suťového poľa. To, čo sa vynorilo pred nami, bolo ako zo zlého sna. 900 výškových metrov po drobnej suti, ktorá znamenala dva kroky vpred a jeden vzad. Tri a pol hodiny vkuse sme nerobili nič iné, iba fučali, zabárali palice a nohy do štrku a zúfalo pozerali na stále príliš vzdialené sedlo Val ´d Arcia (2476 m.n.m.).
Nakoniec sme to zdolali, avšak aké prekvapenie nás tam čakalo... To, čo sme si pracne vyšliapali, teraz musíme zliezť ešte strmšou stenou dolu. Na zaplakanie. Schádzanie bolo skôr zlyžovaním, pretože po suti sme sa doslova kĺzali. V priebehu dvadsiatich minút sme klesli o srdcervúcich 500 metrov až ku kratučkému úseku natiahnutých lán, ktoré mali asi značiť onú zaistenú cestu. V duchu sme preklínali, prečo sme so sebou ťahali sedáky, ypsilonky a ešte aj prilby, ale išli sme ďalej. Netrvalo dlho a cez maličké, ale zato krásne sedielko sme sa dostali na dohľad horskej chaty Venezia - A. De Luca. Mne sa však ešte nechcelo schádzať a po tom, čo som objavil odbočku smerujúcu k vrcholu Pelma, som na ňu nenápadne odbočil. Majo dostatočne protestoval, avšak ja som o chvíľu našiel známy nápis „atacco“ na skoro kolmej stene kopca a neodolal som. Vlado na seba dlho nenechal čakať, kdežto Majo to po prvých krokoch a chytoch vzdal a zahlásil, že nás počká na chate pri čaji. Na to, že mi v rámci odľahčovania jeho batohu pred pár hodinami odovzdal celú jeho peňaženku, samozrejme zabudol a spomenul si až dolu, keď bolo neskoro.

Stúpanie po Ballovej lávke bolo vcelku zaujímavé, išlo to rýchlo, ale adrenalín stúpal tým viac, čím bola lávka tenšia a stena kolmejšia. Po prekonaných 100 výškových metroch a pár prehováraniach Vlada, aby išiel ešte kúsok ďalej, som zistil aj ja, že bez skoby v skale toto miesto jednoducho neprejdeme. Museli by sme mať krídla. Lávka sa totiž na pár metrov strácala a pred nami bola iba holá kolmá skala. To, že je aj v sprievodcovi napísané, že treba skoby a že je to kopec iba pre horolezcov, sme si samozrejme všimli až potom. Zliezli sme ku chate, kde už čakal nahnevaný Majo, ktorý si ani čaj nemohol kúpiť. Mňa aspoň to potešilo, že foťák so sebou mal a odfotil nás priamo na skale, takže o pamiatku bude postarané. Aspoň sme si to mysleli.

Chvíľu oddychu na chate a hor sa druhou stranou domov. Cesta bola úplne iného charakteru, väčšinou viedla lesom a bola veľmi blatistá. Taká blatistá a zdĺhavá, až to bolo únavné. Zastávka bola až na mieste, kde sa odbočovalo ku „stopám dinosaurov“, ako informovala značka aj mapa. Keďže cesta viedla do kopca a bola zaznačená bodkovane, bol som vyslaný ako prieskumná jednotka s fotoaparátom zistiť, o čo tam ide. O chvíľu som nadával už aj ja, pretože po krvopotných 150-tich výškových metroch som prišiel k balvanu, po ktorom sa pred miliónom a pol rokmi prebehla nejaká prehistorická jašterica a to bolo všetko. Po tom všetkom sme naozaj s radosťou videli naše auto. Pelmo sme nevyšliapali vertikálne, ale sme zmerali jeho obvod v oblasti pupku. Aj tak to bolo krásne.
Večer, aj kvôli Majovej psychickej rekonvalescencii po tomto výstupe, sme sa rozhodli, že ďalší deň bude oddychový. Odvezieme sa do mesta Aleghe pri rovnomennom jazierku priamo pod Civettou a pokocháme sa tamojšou architektúrou.

4. deň

Budíček bol síce super, keďže sme vstávali, kedy sa nám chcelo, ale trochu bolestivý, čo sa hlavy týkalo, vzhľadom na náš včerajší večer. Sadáme však rýchlo do auta a hor sa do Aleghe. Prekvapuje nás, že žiadne parkovisko nie je platené a preto nám v spoločnej kase ostáva viac peňazí plánovaných práve na tieto výdavky. Mesto, alebo skôr dedinka je úžasná.

Domy s oknami preplnenými rozkvitnutými muškátmi, plno obchodov, dokonca sme natrafili na trhy. Nekúpili sme však nič a tak sme sa rozhodli, že sa pôjdeme najesť do reštaurácie na pravú taliansku pizzu. Neoľutovali sme, pizza stála okolo 5 EUR, takže nebola ani drahá a bola vynikajúca. Po dobrom obede sme si vyšli na prechádzku okolo jazera Aleghe na pár fotomomentov s dedinkou pod kilometrovou kolmou stenou vrchu Civetta. Monumentálne. Vlado má skôr väčší zážitok z lanového mosta cez tamojšiu rieku, keď sme mu s Majom predviedli, ako to vyzerá, keď po ňom ide rota vojakov.

Sadáme do auta a ešte sa zastavíme v Selve di Cadore, aby sme si pozreli dedinku. Tieto osady sú natoľko malé, že nie je čo pozerať ani 20 minút a tak už krátko po tretej poobede sme v kempe. Avšak iba pred rampou. Automatická rampa prestala reagovať na našu kartu. Po tom, ako Majo neúnavne už asi 12 krát prešiel kartou cez čítačku, vybehla správkyňa a ukázala nám na tabuľu, kde bolo uvedené, že rampa od 12.00 do 15.30 nefunguje. Automatická rampa má siestu. Tak sme teda polhodinu stáli pred kempom a čakali, kým sa rampe uráči dosiestovať. Nuž čo. Taliansko. Mali sme však dostatok síl a času a tak sme si spravili kráľovskú večeru. Nevedeli sme to síce identifikovať, pretože sme zmiešali veľa vecí dokopy, ale bolo toho veľa. Na ďalší deň bol na môj asi 415-ty pokus jednohlasne schválený výstup na Marmoladu (3343 m.n.m.). Konečne správny "odvaz"...

5. deň

Budíček znova o pol siedmej a znova do mrazivého rána. Človeku sa veľmi nechce z polovyhriateho spacáka, navliekať studené nohavice a tričká, ale v tento deň ma „hriala“ radosť, že si konečne vyskúšam pravý ľadovec. Na oblohe iba pár mrakov, trochu pofukovalo, tak sme sa snažili zohriať sa čajom, no bezvýsledne. Zohrialo nás až kúrenie v aute. Cesta k priehrade Lago di Fedaia, ktoré leží vo výške 2053 m.n.m. trvala hodinu a tú som strávil presviedčaním Vlada, že zvládneme Marmoladu aj bez toho, aby sme mali mačky. Posledné noci pršalo, čo znamená, že hore snežilo a je tam nový sneh, v ktorom by mačky boli skôr na obtiaž ako k prospechu. Naviac som chcel ísť západnou stenou, na ktorej je slušne dlhá ferrata, takže sme mali (už klasicky) zbalené ferratové sety.

Keď sme o deviatej vystúpili z auta, bola riadna zima a mrakov pribudlo. Po informácii o cene lístku na lanovku (8,- EUR spiatočný) sme sa rozhodli ísť práve lanovkou, keďže bola taká lacná. Hneď sme aj zistili prečo. Obyčajná kovová ohrada zavesená na lane, kde by mi bolo blbé aj kravu nahnať. Ako metre stúpali, tak silnel aj vietor, až sa z neho stávala víchrica. Bolo nám jasné, že už sme s teplotou dávno pod nulou a aj to, že nemáme rukavice. Cesta lanovkou trvala drastických 15 minút bez pohnutia. Po vystúpení sme skrehnutými nohami vyšliapali ku chate a otvoril sa pred nami pohľad na trasu k vrcholu. Z počasia nám bolo jasné, že západná trasa je nerealizovateľná a tak sme museli voliť trasu cez dlhočizný ľadovec. Už pri pohľade na to tuhla krv, ale keď sme sa dali na boj...

Bolo zbytočné stáť a čakať, tak sme sa hneď vydali na cestu. Chvíľa šplhania po malých skalných stenách, kým sme sa dostali na čerstvý sneh. Vzhľadom na silný vietor (niekedy sa proti nemu nedalo ísť) boli polia, kde bol starý zmrznutý sneh, ale dalo sa. Pomaly sme šliapali traverzom a vôbec sa nedalo určiť, kadiaľ máme ísť. Neboli sme tam síce sami, ale kým sme dorazili na miesto, kde sme predtým videli turistu, jeho stopy boli už dávno zaviate. Pridali sme sa k dvom starším lezcom s mačkami, ktorí možno trasu poznali a chvíľu sme šliapali s nimi. Zdárne sme obchádzali trhliny a veľké diery a stúpali sme nahor. Vlado, za ním ja a za mnou... Mal tam byť Majo. Avšak iba maličká bodka kdesi dolu hovorila o tom, že snáď je to on a ide za nami. Počkali sme ho teda, snažil sa, zabáral sa tak ako aj my, po pás do snehu, ale dorazil. Od zimy už veľmi nekomunikoval, iba si dýchal teplý vzduch na prsty. Keď sa ho Vlado spýtal, ako je na tom, odvetil iba „nepýtaj sa“, z čoho sme usúdili, že ešte niečo zvládne.

Takto sme vyšli do výšky 3130 m.n.m., kde by sa mal zmeniť smer trasy na kus zaistenej skalnej steny a potom už ku krížu. Keďže však nikto z nás nemal poriadne rukavice a s prstami sme už nevedeli hýbať, pričom navyše Majo mal už omrzliny a fialové prsty (a nekomunikoval), museli sme to s ťažkým srdcom otočiť.
Vytiahol som lano, zaviazal seba a predo mňa Maja a pomaly sme začali klesať. Pri klesaní nám výdatne pomáhal čerstvý sneh, nebyť jeho, ideme po zadku dolu a vezú nás v cínových truhlách domov. Po tom, ako sme sa jeden či druhý zabárali skoro každý druhý krok až po pás do snehu, som nevenoval zvýšenú pozornosť Majovmu poklesu o meter do snehu. Zakričal na mňa, že má nohu v lufte, čomu som dobre nerozumel. Dnes už viem, že som to podľa správnosti nemal vôbec robiť, ale prišiel som k nemu a vytiahol som ho za ruksak hore. Vtom som zbadal tú dieru po jeho nohe. 50 cm hrubý sneh a potom prázdne nič. Jednoducho tma. Prepadol sa do jaskyne tvorenej čerstvou pokrývkou snehu a mne sa veru nechcelo zisťovať, ako je hlboká. Zoširoka som ju obišiel a pokračovali sme v zostupe. Na skalách nás už čakal uzimený Vlado, boli sme aj hladní, ale kto bude v tomto počasí jesť? Trochu sme sa pokochali akým-takým výhľadom cez roztrhané mraky na Piz boe, či Mt. Cristallo a dorazili sme na chatu.

Čaj nám trochu rozprúdil krvný obeh. Cestu naspäť sme absolvovali znovu na lanovke a pri aute na parkovisku sme sa konečne najedli. Zastavili sme sa v miestnej dedinke, v ktorej sme nakúpili suveníry, vyzeralo to, že tí ľudia tu z ničoho iného nežijú. Čo bolo najhlavnejšie, užívali sme si to nádherné teplo, bolo asi 15 stupňov. Keď sme dorazili do kempu, boli sme vymrznutí a unavení, ale šťastní, že máme krásny zážitok z tohto gigantického vrchu, aj keď sme ho úplne nezdolali. Ale na ďalší deň už musíme vyskúšať zaistené cesty, veď sme to sem predsa netrepali nadarmo! Ešte výdatná večera – cestoviny a Morca della a trochu pokecu pri pive.

6. deň

Vzhľadom na našu zásadu, že nesmieme mať dve čierne (náročné) túry dva dni po sebe, pre tento deň sme vybrali stredne náročnú trať na Mt. Nuvolau (2575 m.n.m.). Lákalo nás najmä to, že jedna z ciest bola tzv. zaistená, čiže trochu lezenia po skalách a železách.
Ráno už tradične žemľa s paštétou a vlažným čajom (keďže voda odmietala vrieť) a potom už len kontrola výstroje a výzbroje a hop do auta na prechod Passo Giau. Človeka išlo až poraziť, keď videl Marmoladu bez mráčika a v absolútnom bezvetrí, všetci sme sa zhodli v tom, že dnes by sme ju zdolali. V každom prípade sa tam ešte vrátime, ale už aj s rukavicami.
Po tom, ako sme dorazili na horský prechod Giau, sme sa nevedeli vynadívať a fotografovali sme ako japonskí turisti. Počasie sa naozaj ukázalo v plnej paráde a my sme sa cítili ako v raji. Vydali sme sa turistickou značkou pod Nuvolau, obišli sme flegmatické kravy a po troche tradičného blúdenia sme našli nástup k ferratám. Ku cti nám slúži to, že aj starší talianski, čiže domáci turisti, blúdili presne rovnako ako my.

Výstup k miestu, kde začína zaistená cesta, bol trochu náročnejší, ale vytúžené sedlo nás prijalo s otvorenou náručou a my sme sa nedočkavo strojili do sedákov, ypsiloniek a prilieb. Zo začiatku sa išlo celkom príjemným žľabom, takže adrenalínu veľa nebolo, ale bolo to pekné lezenie. Trocha problémov vznikalo pri precvakávaní sa cez istiace body, ale aj to sa dalo zvládnuť. Po krátkom výstupe sme sa ocitli na nádhernej náhornej plošine, odkiaľ sme videli už aj na vrcholovú chatu Rif. Nuvolau. Postupne, ako sme sa k nej približovali, zistili sme, že nás čaká ešte jeden úsek zaistenej cesty. Ešte že sme sa už neodstrojili. Tento úsek bol viac exponovaný a ponúkol krásne výhľady na tri svetové strany. Tesne pred dosiahnutím plošiny, na ktorej bola postavená chata, stáli už „diváci“, teda turisti, ktorí dorazili na chatu „normálnou“ cestou. Po odstrojení sme sa najedli a už sme sa chystali na zostup, keď nás vtom oslovil starý taliansky turista, ktorý na náš obdiv išiel celú trasu s nami. Oznámil nám, že hneď vedľa stojí druhý kopec, ktorý má tiež vybudovanú ferratu a tá je vraj ešte krajšia. Zistili sme to neskôr aj z mapy. Bol to Mt. Averau (2647 m.n.m.). Problém bol v tom, že najprv sme museli zliezť z tohto kopca do sedla, aby sme mohli znovu začať stúpať na Averau.

Celý čas zostupu do sedla nám trvalo, kým sme Maja prehovorili, aby sme vyskúšali ďalšiu ferratu, pretože časť cesty k nej viedla cez suť, nám dobre známu z Pelma. Našťastie, nebolo to také hrozné a o chvíľu sme sa ocitli pred nástupom na via ferratu. Tu to bolo o úplne niečom inom. Doslova kolmá stena dávala na známosť, že to nebude také ľahké sústo ako predtým. Pre istotu sme si sľúbili, že akonáhle jeden z nás vyhlási, že to nezvláda, všetci sa vraciame. Tak znovu do výstroje a hor sa!
Hneď začiatok bol doslova zabijácky, niekoľko minút sme prehľadávali stenu, kde by sme mohli objaviť pevný a vhodný chyt na ďalšie pokročenie hore. Najhoršie na tom bolo, že človek sa tak sústredil na správne úchyty a stupy, že sa často zabudol precvaknúť, takže zacítil, že ho zrazu niečo „chytilo“ a ťahalo dolu. To sa potom musel vrátiť, presunúť karabíny a znovu hore.

Keď sme ako tak dofučali na miesto, kde sa dalo oddýchnuť, stretli sme oproti nášho známeho talianskeho uja „ferratu“, ktorý nám povedal, že odtiaľ vedú dve trasy, jedna ľahšia a jedna ťažšia. Vybrali sme sa teda tou ťažšou s tým, že ľahšou pôjdeme smerom dolu. Lezenie nás tak pohltilo, že sme stratili pojem o tom, koľko metrov máme pod sebou, zrazu sme sa iba ocitli na ďalšej plošine. Odtiaľ to trvalo na vrchol asi 30 minút celkom slušnými „schodmi“ a konečne sme boli pri kríži. Zápis do knihy, oddych, obed (alebo neskorý obed, či skorá večera) a zliezanie späť. Zvolili sme si teda ľahšiu trasu, ktorá viedla cez úzky vertikálny tunel, teda komín. Vzhľadom na to, že som sa stal už od Pelma nosičom jedla, mal som aj najväčší ruksak a tak som sa v tuneli zasekol. Nepríjemný pocit, nemohol som sa pohnúť von ani dnu, ale nakoniec som fyzikálne zákony akosi prekonal a tak som sa dostal až dole. Nikto z nás doteraz nevie povedať, v čom mala byť táto trasa ľahšia. Najťažší úsek bol aj tak až tam, kde sa obe trasy spájali.

Po úspešnom dvojvýstupe sme si samozrejme nezabudli dopriať za posledné spoločné peniaze čaj na chate v sedle medzi týmito dvoma nádhernými kopcami. Potom už len trochu zdĺhavá, ale vzhľadom na počasie krásna túra popod Nuvolau k autu a hurá do kempu. Nezastavilo nás ani početné stádo talianskych oviec, ktoré sa rozhodli nám skrížiť cestu.
Na večeru sme si dopriali viac, vzhľadom na to, že sme videli, že polovicu jedla privezieme domov. Problém bol v tom, že nevrela voda a tak sáčkové francúzske polievky pekne chrumkali, čo Vlado nezvládol a vzdal sa svojej porcie v prospech tamojšieho trávnika. Šok však nastal vtedy, keď Majo zistil, že jeho fotoaparát sa rozhodol žiť svojim životom a jednoducho vymazal všetky fotky, čo dovtedy nafotil. Takže aj fotku zo steny z Pelma. Škoda.

7. deň

Na siedmy deň sme sa neponáhľali, vzhľadom na to, že kvôli celkovému vyčerpaniu mi Civetta (3220 m.n.m.) bola zamietnutá. Bol vybraný plán B a to síce Mt. Cernera (2664 m.n.m.) priamo susediaca s dvomi krásavcami, ktorých sme navštívili deň predtým. Myslím, že keby sme to ráno vedeli, čo nás tam čaká, v pokoji sme sa mohli vybrať na Civettu.

Počasie bolo identické s tým včerajším, takže sme sa zasa tešili na krásne výhľady. Ešte v dvoch tisícoch sme bez problémov fungovali v tričkách s krátkymi rukávmi, z prechodu Giau sme sa vybrali presne opačným smerom ako deň predtým a nebyť skupinky turistov, ktorých sme dobehli, boli by sme na celej trase úplne sami. Cesta viedla na úpätí masívu Cernery a bola vcelku rovinatá, až po prvú rampu zaistenú oceľovým lanom. Tam sa zmenil smer kolmo na kopec, stúpanie bolo stredne náročné, ale dalo sa zvládnuť. Stúpaním zdĺhavým chodníkom sme stratili pozornosť a nevšimli sme si drobnej značky, ktorá informovala o odbočke na vrchol Cernera. Chodník bol vyšliapaný až do neďalekého sedla, na ktorom sme si dali raňajky. Avšak keď sme sa pozreli ďalej, ani za svet sme nemohli nájsť červenú značku. Pripisovali sme to celkovému katastrofickému stavu značenia v Dolomitoch a tak sme pokračovali traverzou južnej steny.

Stena však bola čím ďalej kolmejšia, stále častejšie sme museli zapájať ruky a mali sme čo robiť, aby sme sa udržali na traverze, nieto ešte niekam stúpať. Pohľad pod seba bol doslova hororový, takže som sa radšej ani nepozeral. Začali sme pochybovať o tom, že toto by mal byť normálny turistický chodník a preto nastala porada. Boli sme totiž na mieste, kde sa už skoro ani stáť nedalo a nie ešte chodiť. Zhodli sme sa, že skôr, ako sa rozhodneme vrátiť do sedla, zistíme, či sa stenu nedá preklenúť iným spôsobom. Vlado sa vybral po traverze ďalej a ja kolmo hore, obaja sme však natrafili na jednu a tú istú prekážku a to pekne hlboký žľab, ktorý sa bez horolezeckých pomôcok jednoducho zliezť nedal.

S dostatočnou dávkou adrenalínu v krvi sme sa teda vrátili do „základného tábora“, kde nás čakal Majo a už-už sme boli rozhodnutí sa vrátiť, keď tu zrazu v diaľke vľavo nad nami sme zbadali mihnúť sa jedného z turistov, ktorých sme dolu obiehali. Radšej ako potupnú cestu naspäť sme teda zvolili „freestyle“ po stene presne na miesto, kde sme videli toho človeka a po 20 minútkach vzrušenia sme naďabili na úzky hrebeňový chodník vyznačený malými mužíkmi. Červenú značku sme nevideli po celej ceste až na vrchol. Tam sme si dopriali väčší odpočinok, fotoprestávku a aj sme sa najedli.
Samozrejmý bol zápis do knihy zavesenej na kríži a už sme aj klesali dolu. Boli sme veľmi zvedaví, kde sme to vlastne zablúdili. Miesto, kde bola zaznačená odbočka, je naozaj veľmi schované a okrem toho samotné značenie je nešťastné, takže človek aj keď to náhodou nájde, ťažko pochopí, čo mu ten nákres mal povedať.

Cesta späť trvala pomerne krátko, keďže sme nahodili trošku rýchlejšie tempo. Mohli sme si to zo zdravotných dôvodov dovoliť, nebáli sme sa o kolená, pretože Cernera nie je typickým dolomitom, je hôľneho charakteru a tak je porastený trávou a machom. Dopady nôh na zem boli preto ako v perinke. Po zostupe na parkovisko sme ešte Maja týrali tým, že sme si otvorili plechovky s pivom, pričom on si dal iba malinovku, vzhľadom na to, že bol šofér. Takí sme boli naradostení, že nám vyšlo aspoň posledné dva dni nádherné počasie, že sme si dali v Selve di Cadore zmrzlinu a po nej už do kempu na poslednú noc. Ráno sme si pobalili veci a šup domov. Stálo to určite za to a neboli sme tam poslednýkrát. V každom prípade sme sa poučili a budeme viac nabalení zimnými vecami, alebo tam pôjdeme v inom termíne, lebo letného mrazu sme mali naozaj plné zuby. Ešteže sme všetci mali pre každý prípad zbalené aj plavky.

Taliani sú veľmi prívetiví, možno aj vzhľadom na pokročilý termín bolo celkovo v národnom parku veľmi málo turistov a aj to výlučne Talianov. Krajina nie je poznačená čulým turistickým ruchom a tak je tam na každom kroku cítiť nefalšovanú divočinu ako v Kanade, čomu dodáva šmrnc aj ledabolé značenie turistických trás. Krásny zážitok z akejkoľvek oblasti v tomto parku musí mať každý turista či horolezec nadšený pre krásu holých skál.

Fórum 5 príspevkov
Dolomity v oblasti Selva di Cadore 01/07/18 15:16 5 príspevkov
Najnovšie články
 
Správa Aktuálne z hrebeňa Nízkych Tatier – leto 2021 Pokiaľ plánujete prechod hrebeňov Nízkych Tatier, či už v rámci SNP-čky, alebo len v rámci párdňového vypnutia mimo civilizácie, je dobré poznať aktuálne podmienky. Záleží len na vašom tempe, či chcete hrebeňovku prejsť … » celý článok dnes Marek Šurina Správy
Podcast Jelene poškodzujú rezerváciu, keď hľadajú halucinogénnu kôru Premnožené jelene ničia najstaršiu rezerváciu v Národnom parku Veľká Fatra, pretože požierajú vzácny druh tisa. Dovezený alpský poddruh kamzíka zasa spôsobuje škody na vzácnej ... » viac včera Ľubomír Mäkký Rozhovory
Túra Letné podhorie Spišskej Magury Spišské mestečko Podolínec pozná asi len málokto a známe je len asi istou historickou udalosťou, ktorá tiež nie je veľmi známa. Napriek tomu som sa tu ocitol tretíkrát. No nová bola ... » viac včera Henrich Tomáš Spišská Magura
Najnovšie články autora
 
Reportáž Lavaredo ultra trail 2018 Vedel som, že to bude zážitkový vrchol prvej polovice sezóny. Je to udalosť s podtitulom „snažiť sa dokončiť a neriešiť čas v cieli“, no napriek tomu som v poslednom období venoval viac pozornosti kopcom. Na naháňanie mám … » celý článok 01/07/18 Erik Hübner Svet
Reportáž Szentlászló trail - aj v Maďarsku majú krpále V maďarských horách v okolí Vyšehradu sa už po štvrtýkrát konala najväčšia trailová akcia Salomon ultra-trail Hungary®, ktorej súčasťou sú behy o dĺžke 29 km, 54 km, 84 km a 112 ... » viac 25/05/18 Erik Hübner Reportáže
Reportáž Pražská stovka 2017 Nech sa Ti to zdá akokoľvek neuveriteľné – vždy dôveruj olafošípkam! Pre mnohých náročné zakončenie uplynulej sezóny, pre mňa skorý začiatok novej. Pražská stovka organizovaná ... » viac 30/12/17 Erik Hübner Reportáže
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Dolomity v oblasti Selva di Cadore 01/07/18 15:16 5 príspevkov
0.39 (0.19)