V sobotu ráno všetci traja sedíme v Milošovom autíčku a vezieme sa do Drnavy. Cestou preberáme trasu, po ktorej pôjdeme. Rozhodneme sa ísť bočným hrebeňom na Pipitku, a keďže je krásne počasie, tak pridáme ďalší bočný hrebeň na opačnej strane doliny, ktorým zídeme späť do Drnavy. Cestou späť máme v pláne pozrieť výhľadové skaly na Lipovci a Čertovom hrade. Auto nechávame na konci dediny a túra môže začať.

Trasa

Drnava – Tekvičník – Pipitka – Čipkov vrch – Lipovec – Čertov hrad – Drnava

Z Drnavy na Pipitku

Drnava je banícka obec na južnom úpätí Volovských vrchov. Gróf Dionýz Andrássy, majiteľ hradu Krásna Hôrka, tu mal chýrnu zlievareň a vlastnil okolité bane. Z Drnavy pod Pipitku vedie asi 3 km dlhá dolina, ktorou preteká Lepkavý potok. Stúpame hrebeňom po pravej strane doliny, slnko nás pomedzi stromy hreje od chrbta, a tak o chvíľu vyzliekame bundy, veď nás čaká vyše 800-metrové prevýšenie.

Ideme riedkym lesom, snehu je málo a výhľadov tiež. Keď prichádzame pod Tekvičník (863 m), stromy rednú a ukazujú sa prvé výhľady do doliny a na náprotivný hrebeň, ktorým budeme schádzať do dediny. Na Tekvičníku nie sú skoro žiadne výhľady, tak pokračujeme ďalej na zvážnicu pod Pipitkou. Po krátkej kávovej pauze šliapeme hore chodníkom, snehu pribúda a svah je čoraz strmší. Prepadávam sa do snehu a spotený fučím, šomrem, nadávam a moji parťáci, ktorí ma o hodný kus predbehli, sa na mne rehocú. To už sme v mesačnej krajine, stromy zmizli, všade navôkol sú rúbaniská. Je to dôsledok veternej kalamity a následnej ťažby kalamitného dreva na celom hrebeni tejto časti Volovských vrchov. V opare vidno planiny Slovenského krasu a objavujú sa vrcholky Nízkych Tatier. Je okolo poludnia, keď sa dostávame na vrchol Pipitky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pipitka (1225 m)

Pipitka je kopec na hlavnom hrebeni Volovských vrchov, hneď vedľa nej je jej nižšia menovkyňa Malá Pipitka (1087 m). Hrebeňom vedie Cesta hrdinov SNP, no vrchol Pipitky obchádza. Na vrchole sú posledné zvyšky lesa, celý hrebeň je už holý. Nádejou pre budúce generácie sú aspoň mladé smreky a jedle, ktoré sú vysadené na rúbaniskách. Naši vnuci možno raz uvidia krásny hustý les, ako si ho pamätám spred vyše desaťročia.

Stojíme na vrcholovej lúčke medzi poslednými mohykánmi smrekov a dávame si obedňajšiu pauzu. Potom prechádzame na severnú stranu kopca a kocháme sa výhľadom, ktorý umožnili holoruby. Na juhu v opare vidno krasové planiny, na západe Nízke Tatry a pred nami leží veľká časť Slovenského rudohoria. V diaľke krásne vidíme hrebeň Vysokých Tatier. Hlbokým snehom schádzame na červenú značku a pod Malou Pipitkou chodníkom zídeme na zvážnicu. Ide sa nám ťažko, mokrý sneh sa pod nohami prebára a zvážnicou sa nad záverom doliny dostávame k bočnému hrebeňu na opačnej strane doliny.

Čipkov vrch a Lipovec

Chodníčkom po hrebeni začíname stúpať na Čipkov vrch (966 m). Na jeho vrchole sa objavujú prvé skalné útvary, ktoré sú porastené brezami. Odtiaľ až po Lipovec je hrebeň väčšinou úzky, posiaty množstvom väčších či menších skál, na niektorých miestach sú strmé skalné zrázy. Zo skál vidno Pipitku a dolinu Lepkavého potoka. Miernym klesaním prichádzame na vrchol Lipovca (847 m), na ktorom je pekné skalné mestečko. Slnko osvetľuje veľké skaly porastené machom, stromy sú od vetra zvláštne poohýbané. Je tu krásna, ničím nerušená divočina. Podľa domácich znalcov tu v skalách majú svoje brlohy rysy, my však žiadne stopy v snehu nenachádzame. Dávame si pauzu, dojedáme mamin výborný jablkový koláč pri krásnych výhľadoch a zubatom slniečku. Opatrne schádzame zo strmých skál a hrebeňom zídeme na ďalšiu zvážnicu.

Čertov hrad

O niekoľko minút strmým svahom schádzame k poslednému výbežku hrebeňa, zvanému Čertov hrad (677 m). Svoje meno si určite zaslúži. Pred nami sa medzi stromami objavia dva obrovské skalné vrcholy, vzdialené od seba asi 50 m. Rozpadávajúce sa skaly vytvorili veľké skalné bloky, ktoré svojimi bizarnými tvarmi pôsobia na ľudskú fantáziu. Skaly sú porastené machom a krásna zelená farba ostro kontrastuje s bielym snehom naokolo. Stromy na vrchole brál dotvárajú krásnu atmosféru. Štveráme sa na oba vrcholy a užívame si posledné výhľady. Vľavo vidno hrebeň Volovských vrchov a pred nami je Bôrčanská (ľudovo Borčianska) planina a Bôrčanska brádza (údolie Čremošnej) s dominantným Drieňovcom (804 m).

Slnko pomaly zapadá a Miloš po bratsky rozdeľuje posledné jablko pred zostupom. Chodníčkom schádzame z Čertovho hradu až k lúke nad Drnavou. Cestou k autu sa ešte zastavíme pri štôlni Dénes (Dionýz), ktorá nesie meno svojho prvého majiteľa, grófa Dionýza Andrássyho. Baňa na železnú rudu bola zatvorená v 50-tych rokoch minulého storočia a budovy boli zbúrané. Obec Drnava však v roku 2016 portál štôlne vyčistila a okolie upravila na oddychovú zónu s lavičkami a náučnými tabuľami. Od štôlne je to do dediny pár minút, a tak spokojní s dnešnou túrou nasadáme do auta.

Záver

Túry mimo turistických chodníkov majú svoje osobité čaro. Človek objaví aj na miestach, kde zdanlivo nič nie je, množstvo krásnych zákutí. Počas zimnej túry sme mali krásne výhľady z miest, kde kvôli vegetácii človek v inom ročnom období skoro nič neuvidí. Skalnaté hrebene vo Volovských vrchoch preto určite stoja za zimnú túričku.