Trasa

Krajné – Dobrá Mera – Drieňovica – Salašky – Veľký Plešivec – Bakalár – Čachtice – Drapliak – Skalka – Pod Drapliakom – Nezo – Vaďovský vrch – Vaďovce – Višňové

Ráno je celkom čerstvo a som rád, že mám softshelovú bundu. Vystupujem na začiatku Krajného a pomocou Locusu sa orientujem, kadiaľ vykročiť. Idem kúsok po ceste na Hrachovište, ale za zákrutou odbáčam doľava. Prejdem po moste ponad Jablonkou, miniem nejaký podnikový areál a opäť odbáčam doľava a začínam celkom slušne stúpať asfaltkou hore. Vyjdem na lúky, z ktorých je pekný spätný výhľad na Krajné a Javorníky na obzore. Definitívne opúšťam asfaltku a lesnou cestičkou sa pomaly štverám do kopca. Napokon opúšťam aj ju a kolmo hore lesom stúpam na Drieňovicu. Od čoho má názov, pochopím hneď. Je tu hodne drienok aj s plodmi. Tyč označujúcu geodetický bod a kameň pri nej nachádzam rýchlo. Nie je žiaľ odtiaľ žiaden výhľad, a tak si ju len odfotím a nasmerujem sa doľava dolu k modrej z Ošmeku.

Zídem na lesnú cestu a naľavo zbadám pekný nový drevený krmelec. V prípade núdze by sa tu pred dažďom skrylo pri nocovaní aj päť ľudí. Pokračujem doprava a čoskoro som na modrej. Stúpam do mierneho kopca a čakajú ma Salašky. Je zaujímavé, že v tomto kúsku Malých Karpát sú dvoje. Ja idem k tým pred Veľkým Plešivcom. Keď skončí stúpanie, vyberiem sa doľava a o chvíľu stojím pred stromom s bielym trojuholníkom s červeným ohraničením. Predpokladám, že to je označenie vrcholu, lebo geodetickú tyč nenachádzam a stojím evidentne na najvyššom bode v okolí. Vraciam sa na modrú. Naľavo nado mnou začínajú skalnaté vrcholky, trávnaté svahy sú osviežené kvitnúcimi kvetmi. Vybehnem na jeden, no nemá to zmysel ísť po hrebeni, a tak sa vraciam na modrú, ktorá ma doviedla k vrcholovému krížu a slovenskej vlajke na Veľkom Plešivci. Vietor tu tak fičí, že ťažko rozumiem bicyklistovi, ktorého tu stretám. Napokon pochopím, že chce, aby som ho odfotil s krížom, lebo plní nejakú zápočtovú cestu. Zapisujem sa do vrcholovej knihy, a potom sa už len kochám nádherným výhľadom na Považský Inovec a krajinu podo mnou. Skaly a borovice človeka mätú, ani keby bol v inom a oveľa vyššom pohorí.

Napokon pokračujem po modrej. Ide popod vrcholy a opäť chvíľu uvažujem, či nevybehnem na hrebeň a nepôjdem po ňom. Ale je to tu prírodná rezervácia, kopce sú bezmenné a ja idem na Bakalár. Stretám staršiu manželskú dvojicu, ktorá s potešením konštatuje, že sa mýlila. Mysleli si, že dnes nikoho nestretnú. Chvíľu debatujeme a potom ideme každý svojím smerom. Ja sa blížim k Čachtickému hradu, a tak sa venujem tabletu, lebo chcem zbehnúť z modrej neznačene na zelenú a z nej zase odbočiť neznačene na Bakalár, čo je kopec oproti hradu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zvládam to bez problému a z lúk si fotím hrad z netradičného pohľadu. Potom sa už len ponorím do lesa a pomaly ním stúpajúc sa predieram pomedzi stromy a kriaky. Dostal som sa k bahnisku divých svíň a snáď len tri metre odtiaľ je posed. Určite sa krásne z neho pozoruje zver a ešte krajšie strieľa.

Dopredieral som sa k vrcholovej geodetickej tyči. Opäť nulový výhľad, a tak sa len napijem a po pohľade do tabletu korigujem svoj plán túry. Zbadám na stromoch biele fáborky, ktorými niekto vyznačil cestu na vrchol. Ja podľa nich zostupujem do redšieho lesa a napokon zostúpim na chodník, ktorý ma ponad železnicu, cestu a riečku dovedie k záhradám nad Čachticami. Je odtiaľ pekný pohľad na Považský Inovec. Zídem k čachtickému kaštieľu, pamätnej tabuli pripomínajúcej založenie Tatrína a opevnenému kostolu. Práve v jeho bráne fotia nevestu.

Prejdem ponad Jablonku a zabočím do záhrad. Ďaleko sa však nedostanem, lebo cesta je prehradená plotom a brána je zamknutá. Musím sa vrátiť k železnici a keď cesta ide ponad ňu, znovu odbáčam doľava a stúpam smerom k čachtickému kameňolomu. Všade naokolo je kopa borievok obsypaná plodmi. Asfaltka prešla do kamennej lesnej cesty, tá do chodníčka, keď ma zastavila tabuľka – Vstup zakázaný, územie lomu. Hoci chodník šiel evidentne ďalej, prekonám malý val doľava a stúpam lesom na Drapliak. Že si meno zaslúži, sa presvedčím, keď mi krík rozdrapí pravú nohavicu nad kolenom snáď 20 x 20 cm. Vychádzam na vrcholovú skalnatú lúku s perfektným výhľadom na Považský Inovec a rovinu naokolo. Sadám si pri kamennej vrcholovej pyramíde a obedujem. Vietor opäť nepríjemne fičí, a tak tu dlho nevydržím. Keď dumám, kade dolu, objavím chodníček, ktorý ma dovedie k chate. Za ňou je súkromná strelnica a znejú odtiaľ salvy zo samopalov. Plot mi bráni pokračovať priamo na Skalku, a tak ho musím obchádzať a napokon skončím pri bráne do areálu. Tak, sem nesmiem, takže doprava do kopca. Stúpa sa mi ešte horšie ako na Drapliak.

Predieram sa pomedzi stromy, ruksak musím niesť v ruke, lebo paličkami sa stále zachytávam. Opäť nachádzam posed a bahnište. Napokon stojím pri vrcholovej geodetickej tyči a opäť žiaden výhľad. Nuž čo, aspoň som to zistil. Schádzam lesom smerom na žltú z Nového Mesta nad Váhom. Keď ju dosiahnem, idem doľava až k smerovníku pod Drapliakom. Tu začína aj miestny chodník do Višňového. Dlho však po ňom nejdem a vydávam sa po lesnej ceste doprava. Napokon nachádzam cesty, ktoré nie sú v Locuse a nakoniec stúpam len tak lesom na hrebeň označený Nezo. Má cezeň prechádzať lesná cesta, ktorá ma má doviesť na zelenú do Višňového. Teoreticky je to hlúposť, lebo svah je strmý a žiadna cesta tu ani nie. Nuž len tak podľa nosa klesám strmým svahom, až sa ocitnem na zelenej.

Chcem ísť na Vaďovský vrch, ale nejako som zmätený, a tak opíšem v teréne kolečko, než sa zorientujem a vyberiem správnym smerom. Samozrejme, že Vaďovský vrch je len taká nenápadná vyvýšenina v lese bez označenia. Pôvodne som sa chcel vrátiť do Nového Mesta nad Váhom, no nechce sa mi zase zdolávať ten hrebeň. Pohľad do cestovných poriadkov mi vraví, že o 30 minút mi ide z Vaďoviec vlak. Zbieham na lesnú cestu a upaľujem cez les a polia. Zabrzdí ma pekný pohľad na Čachtický hrad na obzore. Mám len malý zoom, ale aj tak fotím. Cesta ma dovedie k železničnému mostu. Stretám motocrossového amatéra a ten ma nepoteší. Železničná stanica je ďaleko, a tak len smutne pozerám, ako okolo prechádza vláčik. Mám k dobru ďalšie dve hodiny. Prejdem sa Vaďovcami a napokon sa vyberiem po modrej do Višňového. Studnička pri chodníku je vyschnutá. Otvorí sa mi opäť jeden krásny pohľad na Čachtický hrad. Lesom dochádzam k chatke. Je to obstavaný kamiónový kontajner v malom kameňolome. Na terase so sedačkou by sa ukrytí pred dažďom vyspali traja ľudia.

Záver

Napokon som vo Višňovom. Hrad sa na brale vypína priamo nad obcou a svieti na modrej oblohe. Pred krčmou stoja štyri koníky aj s jazdcami. S vďakou odmietam ponuku sa previezť. Pre mňa je sedlo ďaleko od zeme. V krčme si objednávam kofolu, dojedám stravu nabalenú bratrancovou ženou, robím si zápisky a konštatujem, že z 35 kopcov tejto časti Malých Karpát, na ktoré nevedie značka, som navštívil 33. Tie zvyšné dva – Lašteky a Nadkríže, nechám nenavštívené.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek