Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Skalná brána Kopanice
Skalná brána Kopanice Zatvoriť

Túra Osečný vrch, Kopanica a Michalov vrch z Brodzian

Objavil sa nám tu nádherný prehľadový článoček o skalných oknách u nás. Jedno z okien je v severnej časti Tribeča, asi 5 kilometrov južne od Partizánskeho. Z oblasti sú na Hikingu štyri článočky, no v ani jednom sa okno nespomína. Je dosť zašité, a to cezeň vedie zaistená cesta! No, ono je to skôr pár metrov reťaze a kúsok lana ako ozajstná via ferrata, ale istenie tam je.

Vzdialenosť
23 km
Prevýšenie
+939 m stúpanie, -939 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 02.12.2017
Pohoria
Slovenské stredohorie: Tribeč
Trasa
Voda
prameň pri chate Ondrej, studnička na Vrchhore
Doprava
Partizánske (vlak, bus) - Brodzany (bus, parkovisko pod kostolom vedľa kaštieľa-múzeum)
SHOCart mapy
» č.1081 Tribeč (1:50.000)

Trasa

Brodzany – chata Ondrej – Osečný vrch – Hlboké – Kopanica – Veľký Cerok – Vrchhora – Michalov vrch – Vrchohora – Klížske Hradište – Plešovica – Ľubin (Lubin) – Brodzany

Osečný vrch

V stredu som okopával stromčeky. Spravil som polovicu záhrady s tým, že to vo štvrtok dorazím, lenže v noci začalo snežiť. Z okopávania nebolo nič, bolo treba odhŕňať sneh. Na rovine ho nakydalo 10 centimetrov, v kopčekoch ho musí byť viac.

V piatok som si kúpil nové topánky a išiel som ich vyskúšať na nenáročnú prechádzku do Tribeča. Do batohu som si hodil snežnice, ktoré som nakoniec nepoužil. V pohorí nebolo o nič viac snehu ako u nás.

Zaparkoval som pri kaštieli v Brodzanoch a o 6.45 h som vyrazil na prechádzku. Až po rázcestie pri chate Ondrej som išiel po asfaltke, ďalej sa ide po lesnej ceste. Nad Hlbokým som zahol na chodník na Osečný vrch, ktorý je vyznačený žltou značkou miestneho značenia. Značky však na dlhých úsekoch chýbajú a chodník pod snehom nebolo vidno. Išiel som odhadom a len som sa čudoval, že z času na čas vidím na strome značku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Z Osečného vrchu (552 m) je výhľad na juh a juhozápad. Na vrchole sú stoly a je tam vrcholová kniha. Od Partizánskeho viedli na kopec stopy turistov, od juhu iba moje.

Skalná brána Kopanice

Vrátil som sa nad Hlboké a vybral som sa cez lúku. Šípka na strome ukazovala neurčitým smerom, tak som si povedal, že pôjdem ku kaplnke. Pekne z nej vidno Osečný vrch, ale značka vedie inokade. Zahol som na juhovýchod. Prešiel som cez lúku a lesom som zbehol na cestu. Na nej som našiel stratenú značku, no nájsť som ju potreboval iba preto, aby som z nej v ostrej zákrute odbočil.

Vybral som sa hore dolinou. Po čase som zabočil do dolinky a po pár metroch som zapol navigáciu. Fíha, mám ísť kusisko na východ. Tak som prístroj vypol a šliapal som východným smerom. Lenže keď som prešiel cez hrebeň, zastavil som sa. Okno má byť na východnej strane hrebeňa, nie na západnej. Opäť som zapol navigáciu a uvedomil som si, že prv som pozeral iné súradnice. Zamieril som udaným smerom a čoskoro som prišiel ku skalám.

Nad dolinou sa ťahá dlhý skalný pás s rôznymi výklenkami, pričom jeden z nich prechádza v skalnú bránu. Je hlboká a dosť členitá, pričom na južnej strane je istenie. To preto, lebo je tam strmo. Zopárkrát som sa šmykol, kým sa mi podarilo chytiť reťaz. Na spadnutom strome je v plechovej krabici “kniha okna”. Keďže sa mi skalná brána páčila, zapísal som sa.

Vrchhora

Bočným hrebienkom som vyšiel na Kopanicu (523 m). Z vrcholu je čiastočný výhľad južným smerom. Ďalej som pokračoval hrebienkom, ktorý nie je príliš výrazný. Aby som nezablúdil, išiel som s kompasom v ruke.

Putujem rozprávkovou krajinou. Sneh sa drží na všetkých konárikoch a na zemi vidno iba kde-tu stopy od zveri. V sedle som minul kaplnku s lavičkami a idem priesekom. Keď som prišiel ku stromu, zvalenému krížom cez cestičku, vrátil som sa na hrebeň. Prebehli cezeň štyri lane.

Snehu môže byť asi 10 centimetrov, ale na snežnice to nie je. Sneh je páperový a pod ním je množstvo konárikov, miestami kamene. Keďže som bol lenivý dať si návleky, mám na rifliach kusy zľadovatelého snehu. Do topánok sa mi však nedostal. Limonáda mi vo fľaši začína zamŕzať, už pijem ľadovú triešť. Zima ako sa patrí.

Prišiel som na Vrchhoru. Je to miesto so zvláštnou atmosférou. Na lúke stojí ruina renesančného kostola z roku 1706, za ktorou je kaplnka svätého Jana Nepomuckého z roku 1740. Na neďalekom ostrohu, ktorý sa volá Michalov vrch, stál v minulosti hrádok a ešte prv tam bolo hradisko. Na jar som to tu obehal a na Michalovom vrchu som fotil poniklece.

Klížske Hradište

Na Vrchhore som zjedol obed a po modrej značke som sa vybral na západ. Na jednom mieste cestičku prehradzuje nový plot. Našťastie, je tam nový rebrík, ktorým sa dá cez plot preliezť. Lenže na strome je okrem modrého pásika aj C-čko. Neviem si predstaviť cyklistov lezúcich cez plot po chatrnom rebríku.

Minul som peknú besiedku a prišiel som do Klížskeho Hradišťa. Na cintoríne tu majú skvost, románsky kostolík z 12-teho storočia. Vyzerá veľmi zvláštne. Okná má ako kostolík v Kostoľanoch pod Tribečom, je však poriadne vysoký. Keďže bol otvorený, nakukol som doň. Kostol je neuveriteľne maličký, zmestilo sa doň iba pár ľudí. Asi bol postavený pre vrchnosť.

Návrat cez Plešovicu

Za Klížskym Hradišťom som sa vybral po zlej ceste. Pri poľnohospodárskom podniku je šípka vyznačujúca odbočku, ale na nej je kopec stromov bez jedinej značky. Tak som sa vrátil a pokračoval som cestou, na ktorej bolo veľa stôp topánok s vibramovou podrážkou. Zle. Omyl som zistil, keď cesta začala zatáčať na východ.

Obišiel som menšiu strž a zbehol som do doliny na značku. Ide vysokým lesom po zvážniciach. Akosi sa mi takéto putovanie nepáčilo, preto som v sedle zahol na Plešovicu. Podľa mojej starej mapy mal byť z Plešovice výhľad, ale nebol. Kopec je neskutočne ploský, výraznejší je iba ostroh na severnej strane.

Najviac ma však sklamalo, že z konárikov opadal sneh. Les už nepôsobil rozprávkovo, ale akosi obyčajne. Navyše, podrast tvorili trnky. Míňal som jedno ležovisko zveri za druhým a vyplašil som jednu srnku.

Zbehol som na Lubín. Na severnom svahu kopca je rúbaň, ponad ktorú je výhľad na Osečný vrch. Vrátil som sa na značku a o 15.45 h som prišiel k autu. Odfotil som si kaštieľ a mohol som ísť domov.

Záver

Bola to pekná prechádzka, ale snežnice zostali v batohu. Nabudúce budem musieť ísť trochu vyššie, keď ich budem chcieť použiť. Pri Klížskom Hradišti boli pri turistickej značke tabule so zákazom vstupu. Dôvodom bolo, že v lese prebieha hromadná poľovačka. Lenže na tabuliach chýbal dátum a čas, preto som ich ignoroval. Pokojne tam môžu byť dni či týždne.

Fotogaléria k článku

Najnovšie