Bralom a jeho okolím sprevádza návštevníka Náučný chodník Janka Miklasa, pomenovaný podľa miestneho skladateľa, hudobníka, novinára a básnika. Prvá tabuľa je v centre obce, ďalej sme trochu blúdili, lebo sme nevideli žiadne značenie. Treba sa vydať priamo hore a v zákrute cesty odbočiť doprava do úzkej uličky. Tá nás pomedzi záhrady privedie k ďalším domom a tu nachádzame drevený smerovník, ktorý nás posiela doľava. Dalo by sa ísť aj rovno, náučný chodník je okruh a na tomto mieste sa pripája aj jeho záver.

Netrvá dlho a drevená šípka nás stiahne zo zvážnice pomedzi kríky k ďalšej tabuli náučného chodníka. Venovaná je významným rodákom a popisu okolitej krajiny. Potom prichádzame na okraj lúky, kde obdivujeme bralo, ktoré odtiaľto vyzerá ako trošku nerovnomerné ženské poprsie. Naša ďalšia trasa vedie rovno až na ľavý okraj masívu. Pomaly naberáme výškové metre, takže sa objavujú aj výhľady na obec.

Nasledujúca náučná tabuľa sa zaoberá ochranou územia, spomína sa tu zastavenie ťažby v kameňolome na pravom okraji brala a tiež ďalšie opatrenia na zabránenie zarastania územia ako pastva kôz a pod. Od roku 2003 je Krasín prírodná rezervácia.

Pomaly sa blížime k ľavému okraju brala. Je tu krásna lúka so starým sadom. Ten som videla na tejto fotografii rozkvitnutý, a tak som vybrala čo najbližší možný termín na návštevu s úmyslom vidieť podobný obrázok, ale dva týždne boli očividne priveľký rozdiel, navyše každá jar je iná. Aspoň jedna jabloň či čerešňa je ešte obsypaná kvetmi. Sad vyzerá pekne aj bez listov, mňa na návštevu navnadil aj tento článok od Táni s melancholickou atmosférou končiacej zimy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prečítame si náučnú tabuľu venovanú faune a flóre a potom nás čaká krátky výstup. Usadíme sa na bralách a vychutnávame si výhľad. Ak by sme cez lúky pokračovali hore, dostali by sme sa do sedla nad Juríkovcami, kadiaľ vedie modrá značka z Hrabovky do Hornej Súče. Na opačnú stranu vidíme obec, svetlo na fotenie teda veľmi nie je, ale naživo je to pekné. O chvíľku prichádzame priamo pod bralo. Dá sa tu sedieť a prečítať si ďalšiu náučnú tabuľu s názvom vyhliadka rytierov Podmanických. Je venovaná bratom Podmanickým, najznámejším majiteľom hradu Súča, a tiež histórii osídlenia v týchto miestach.

Idem si pozrieť aj hrad, skôr sa teda idem prejsť po miestach, kde kedysi stál. Treba poriadnu dávku fantázie na to, aby som si ho tu predstavila. Zbieham dole a zase hore, čím som zrejme prekonala hradnú priekopu, a potom idem úzkym chodníčkom vo vysokej burine na okraj s výhľadom na druhú stranu. Sú tu len nepatrné zvyšky múrov.

Vraciam sa naspäť, zbieham ešte do priľahlého lesíka a skúmam areál hradu zospodu v snahe nájsť geoskrýšu, ktorá je nakoniec úplne inde, ale aspoň som si to tu kvalitne obzrela.

Za vysielačom nás čaká tabuľka s názvom kopca a nadmorskou výškou, 516 m n. m. Je odtiaľto pekný výhľad na obec a druhú časť brala, tam však chodník nevedie. Zbiehame do sedielka a odtiaľ do lesa na opačnú stranu. Lesom, chráneným územiam a kopaničiarskemu osídleniu sa venuje ďalšia náučná tabuľa. Je tu tiež pekný výhľad na CHKO Biele Karpaty oproti.

Asi 10 minút klesáme nenáročným terénom na okraj veľkej lúky. Tu si môžeme preštudovať náučnú tabuľu o miestnych studničkách (žiaľ, žiadna výdatne netečie, takže ani ich tu neuvádzam ako možnosť nabrať vodu) a o chvíľu ďalšiu venovanú geológovi Dionýzovi Štúrovi. Obchádzame opustený kameňolom na tomto okraji brala a dostávame sa opäť na rozľahlé lúky nad obcou.

Ide o naozaj príjemnú vychádzku ani nie na pol dňa. My sme v tento deň stihli ešte Omšenskú Babu blízko Trenčianskych Teplíc. Určite odporúčam návštevu, ak pôjdete okolo.