Ráno nás budí dážď, ktorý ešte zosilnel a bije do plechovej strechy. Našťastie na podsienok neprší a tak v kľude balíme, varíme raňajky a presunujeme sa k miestnemu obchodu. Mraky sa náhle trhajú, prestáva pršať a ukazuje sa modrá obloha. Žeby nás predsa len pánbožko mal rád? Chceme sa ísť pozrieť na „trojmezí“, kde sa stretáva česká, slovenská a poľská hranica. Žltá značka nie je zokruhovaná a preto nechávame batohy v obchode a len naľahko sa púšťame po značke dole dedinou, lúkami cestou z betónových pražcov a potom chodníkom okolo potoka a ďalej cez osadu (pár domov) a lúkou k trojmezí. Je tu žulový trojuhoľníkový pamätník, pri ktorom si samozrejme musíme urobiť foto. Vraciame sa trochu inou cestou, nie už po značke, ale mapa nás spoľahlivo vedie. V obchode sme si vyzdvihli batohy a stúpame dedinou Hrčava okolo pekného dreveného kostolíka, pozdĺž poľskej hranice a turistického prechodu do obce Jaworzynka až na Komorovský Grúň. Tu sa napájame na červenú značku. Slniečko už svieti a len silne zaparené hory nám bránia vo výhľade. Tešíme sa z pekného času a asi za 2 hodiny sme nenáročným terénom na horskej chate Girová (asi 800 m). Samozrejme, že ju neobídeme. Pekný interier, ochotná obsluha. Po hodinke odchádzame a o chvíľu sa začíname spúšťať do obce Mosty u Jablunkova. Tu využívame hotel Beskyd a za neuveritelne nízku cenu sa perfektne najeme. O 12. hodine sme zasa na červenej značke a stúpame na druhú stranu údolia. Dostávame sa na horskú chatu Skalka a pokračujeme hrebeňom. Na tejto českej strane je jedna chata za druhou. Okolo vlekov míňame chatu Severka a asi za 30 minút zatvorenú chatu Tetřev. Hneď vedľa nej je však otvorená Kamenná chata. Dáme si pivko a pokračujeme ďalej. Terén je už veľmi ľahký a nenáročný. Stúpania a klesania sú mierne a väčšinou idú traverzom. Chodník je po predchádzajúcich dažďoch rozmočený a plný vody. Schádzame z červenej a tzv. zimnou trasou ideme traverzom späť na červenú až na odbočku žltej značky do sedielka pod Muřínkovým vrchom. Tu je pekná kaplička či kostolík, bohatá studnička s vodou a aj miesto,kde sme zostali nocovať.

Spať sme išli pomerne skoro a preto sa aj skoro budíme. Varíme, naberáme vodu a už o 7,30 sme na trati. Chodník je stále premočený a situácia sa vylepšuje až za Malým Polomom (1061 m). Krajina sa otvorila a my máme výhľad na masív Lysej hory a celú českú časť Moravsko-Slezských Beskýd, Kysuce a Malú Fatru s Rozsutcom. Je to nezvyčajný pohľad z tejto strany. O 11.hod už schádzame do horského strediska Biely Kríž. Tu je pomerne silná frekvencia turistov a chaty sú naplnené hosťami. Dáme nejaké jedlo a pivko, ale nechce sa nám strácať čas vnútri, keď slniečko svieti a hreje. Stredisko sa nachádza na česko-slovenskej hranici a rovnako sú rozmiestnené na obidvoch stranách aj horské chaty. Preto je aj možné v chatách platiť obidvomi menami. Pokračujeme po červenej značke. Tu už je chodník či cesta lemovaná chalupami a drevenicami, ktoré sú prevážne obývané dovolenkármi. Lúkami a lesom sa dostávame do ďalšieho sedla k chate Doroťanka. Len aby sme neurazili, dáme pivko a ideme ďalej. Kraj je to naozaj prekrásny a vôbec nám ani nevadí pomerne husté pôvodné osídlenie samotami a kopanicami. Dostávame sa za hodinu do obce Konečná, kadiaľ prechádza aj štátna cesta a je tu aj hraničný priechod a krčma. No, povedzte, mohli sme ju vynechať? Z Konečnej prudko, ale krátko vystúpame opäť na hrebeň a začíname sa obzerať po nocľahu. Nakoniec to rozbalíme niekde v okolí Tobolovcov. Vodu nám poskytli miestni chalupári. Je nádherná mesačná noc.

Krásne počasie trvá i ráno a asi 30 minút po štarte sme na kóte Bobek (872 m). Stále ČS hranicou a rovnako pohodovou krajinou prechádzame cez plytké sedielka a miernymi stúpaniami a klesaniami sa dostávame až na peknú chatu Kmínek. Obdivujeme hubárske úlovky ubytovaných hostí, pokecáme s hraničnými policajtami a okolo chaty Snežná sa dostávame až k Masarykovej chate. Dávame si fantastickú držkovú polievku a pivo a teraz už spolu s davom nedeľných turistov schádzame na Bumbálku. Cez kopec prejdeme do Makovského priesmyku. Vo Valašskom šenku si dáme posledné vandrovnícke pivko či dve a cestou schádzame smer Velké Karlovice. Dole na colnici ihneď chytáme autobus a tým náš trojdenný vander končí.

Trasa vedúca prevážne po československej hranici je naozaj velmi pekná a pohodová. Nie je ťažká ani na veľký batoh. Po celej trase je dostatok chát, väčšinou na českej strane a tak sa takmer všade dá najesť a napiť, prípadne aj ubytovať. Ľudia sú milí a ochotní, vždy vám dajú vodu. Nie je problém zo spaním vonku. Pretože sme zo Záhoria, volili sme dopravu cez Českú republiku. Bolo to lacnejšie a rýchlejšie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]