V tom roku sa leto dosť oneskorilo a tak čučoriedky dozrievali ešte v septembri. Jedného večera sa chatár vrátil so zásobami, potmehúdsky sa usmieval a hovorí mi: Boro, zajtra ráno ideš so mnou dolu do dediny. Ideme kúpiť a vyviezť na chatu obecného kanca. Počkaj, až ho uvidíš, ten ti má človeče najmenej tri metráky. A volá sa Mišo, dodal, akoby to zľahčovalo situáciu.

A načože nám bude taký kanec na chate, vravím ja, veď to mäso smrdí tak, že sa nedá upotrebiť.
Ale čoby nie, vraví chatár, necháme ho vymiškovať, zo tri mesiace ho ešte dokŕmime a potom v decembri zabijeme. Za tri mesiace kŕmenia je po smrade a my budeme mať mäsa na klobásy a masti na celú zimu a zakáľačku aspoň pre dva lyžiarske turnusy.
V tom čase sa takmer v každej dedine choval obecný kanec a jeho majiteľ- správca ho po asi troch rokoch, keď už jeho sexuálny apetít klesal, obyčajne vymiškoval, dokŕmil a zabil. Mäso síce nebolo také kvalitné ako z mladého prasaťa, ale na klobásy bolo dobré. Naviac, na chate sme v tom čase už chovali aj zopár oviec, sliepky a pod., skrátka také malé hospodárstvo, ktoré pomáhalo znižovať náklady a aj riešiť nedostatok mäsa v tej dobe.

A tak sme sa ráno vybrali. Z gazika sme zložili plachtu a oblúky a už sme hrkotali po ceste dolu. V dedine nás už čakali. Klietka na prepravu bola nachystaná, ale keď som videl kanca v prítmí chlieva, tak sa mi akosi k nemu nezdala. Ale majiteľ bol optimista.
Tu nachystajte klietku, vraví, takto mu nasypeme chodníček z obilia až do klietky a on do nej sám vlezie. Tak sa aj stalo. Chodníček obilia bol vysypaný až do klietky, chlapi nachystaní zavrieť zadný vchod, až Mišo vlezie dnu a majiteľ pomaly otvoril dvierka na chlieve. Keď som videl čo sa vyvalilo von, stuhla mi krv v žilách a hneď som sa obzeral, že kde asi tak vyleziem, keby sa čosi začalo diať. To nebol kanec, to bolo nukleárne hovädo. Mišo sklonil hlavu k cestičke z obilia a ako gigantický vysávač postupoval vpred až do klietky. Chlapi za ním ihneď spustili vrátka a Mišo bol dnu. Ale iba na chvíľu. Keď zistil, že zrna už niet, ľahučko pohodil hlavou a klietka sa rozletela ako domček z karát a my sme kolektívne vyskočili na traktorovú vlečku ako akrobati z cirkusu Kludský. Mišo len pohŕdavo na nás pozrel a sám sa vrátil do chlieva.

No a čo teraz, vraví chatár? Nič sa nebojte, idem k susedom požičať klietku na býčka, tá už isto vydrží. Scéna sa opakovala s tým rozdielom, že klietka naozaj vydržala a Mišo sa odovzdal osudu a pohodlne sa v nej rozvalil. Teraz nastal problém, ako dostať klietku do gáza. Zobrali sme štyri silné fošne a hupcugom sme pomaly celú klietku vytiahli. Na gaziku sa razom zmenšila svetlá výška o pár centimetrov, ale inak sa to celkom dalo. Ešte sme klietku poriadne priviazali, aby sa nám nezošuchla dolu pri stúpaní, omotali ju pre istotu reťazami a vyrazili pomaličky na chatu. Kto pozná cestu na Chatu pod Suchým okolo potoka, vie si predstaviť, čo nás asi čakalo. Najhoršie bolo, keď si Mišo zmyslel,že sa prevalí na druhý bok. Vtedy sme išli vždy kúsok len na dvoch kolesách a čakali, kedy prevalíme aj my. Ale prežili sme a šťastne dorazili na chatu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Teraz nastal opačný problém, ako dostať Miša dolu z gazika a do chlieva. Chatár vbehol do chaty, kde už sedela partia čučoriedkárov, vybral osem najmocnejších a borovičkou ich zainteresoval na presťahovaní Miša.
Hovorí im: Chlapi, vy tú klietku trošku nadvihnite, ja potiahnem s gazom dopredu a vy ju pomaly spustíte dolu na zem. Tuto nasypeme Mišovi zrno až do chlieva a on po ňom pôjde pekne dnu. Chlapi, keď videli Miša v klietke, tvárili sa, akoby ich rozbolelo brucho, ale borovička bola vypitá, tak aj práca musela byť vykonaná. Na každú stranu sa postavili štyria chlapi, riadne zabrali a trošku nadvihli klietku, chatár pridal plyn a vykĺzol gazikom spod klietky.

A teraz nastala groteska. Na klietke sa vyvalilo dno a milý Mišo tresol rovno medzi chlapov. Dodnes nechápem, ako sme sa dostali všetci na jeden rebrík na povalu za dve sekundy. Boli sme tam deviati ako sliepky na bidielku a dolu pod nami sa Mišo zviechal na nohy. Poobzeral sa po okolí, ihneď objavil cestičku z obilia a už sa po nej aj sunul do chlieva. Chatár vyskočil z gazika, zavrel za ním dvierka, vynadal nám do posratých zbabelcov a nalial po borovičke.

Mišo bol v chlieve ako doma. Horský vzduch mu očividne prospieval. Zistili sme, že má celkom dobrú povahu a že jeho sexuálny apetít je už asi naozaj u konca. Tak sme sa s ním spriatelili, že sme ho dokonca vypustili pred hospodársku budovu a vydrhli kartáčami s vodou. Mišo nás za to miloval. O týždeň prišiel veterinár, aby Miša vymiškoval a my sme ho mohli začať kŕmiť ku prospechu veci. Mišo bol injekciou uspatý, odborne a hygienicky vymiškovaný a zasa zašitý. Bolo nám ho ľúto, veď bol akoby jeden z nás. Zverolekár nás ešte upozornil, aby sme ho násilím nebudili, nech sa pomaličky preberie sám. Samozrejme, že sme ho chodili každú hodinu kontrolovať, veď to bol náš pacient. Mišo statočne odfukoval a chrápal ako starý chlap. A tak sme išli spať.

Ráno, ešte ani poriadne nesvitalo, búchal mi chatár na dvere: Boro, vstávaj rýchlo, s Mišom je zle. Skočil som do nohavíc a sypal do chlieva. V rohu ležal natiahnutý Mišo a bol mŕtvy. Stáli sme tam so slzami v očiach ako nad vlastným deckom a nevedeli, čo robiť. Počkali sme do ôsmej hodiny a potom chatár zatelefonoval zverolekárovi.
Občas sa to stáva, povedal zverolekár, keď sa príliš skoro zobudí a trepe sa na nohy, tak to niekedy srdce nevydrží a porazí ho. No nič, chlapci, ja som pre takýto prípad poistený, tak ho naložte do gáza a zavezte do kafilérie, nech vám ho odvážia a dajú potvrdenku a ja to dám poisťovni.

A bolo po srande. Lebo ako dostať mŕtveho 300 kilového Miša do gazika, to sme naozaj nevedeli. Než sme ho pajsrami a hupcugom dostali z chlieva von pred budovu, boli sme úplne zničení. Chatár napokon zapriahol mŕtveho Miša za gazika a vytiahol ho na stráň nad cestu. Nachystali sme tam dosky, gazik zbehol dolu do úvozu pod stráň a my sme Miša zhodili do gazika. Z gaza vyletelo pár nítov a šrôbov a matiek, ale inak to ustál. Mišo bol odvezený do kafilérky, my sme si na jeho pamiatku vypili, sen o klobásach, masti a zakáľačke zmizol ako dym z kafilérky a nám zostal len tento príbeh o Mišovi.

A poučenie? Ak už nie si žiadny kanec, tak moc nevyskakuj.

Na Chate pod Suchým, okolo roku 1981.

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

Fotogaléria k článku