Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Martin Hojsík
Martin Hojsík Zatvoriť

Rozhovor Rastie spoločenská objednávka pre ochranu prírody

Študoval biológiu, v minulosti pôsobil v Greenpeace, ActionAid, Four Paws a aktuálne je na voľnej nohe ako konzultant pre environmentálne kampane. Je spoluzakladateľom strany Progresívne Slovensko a člen jej predsedníctva. Rozprávali sme sa s ním o dôvodoch vstupu do politiky, čo by v nej chcel dokázať v oblasti životného prostredia, čo si myslí o aktuálnom stave ochrany prírody a aké je v nej miesto pre outdoorové aktivity. Martin Hojsík.

prepis rozhovoru nižšie

Novinka: Vypočujte si rozhovor ako podcast

Aké konkrétne témy si v minulosti riešil a čo považuješ za svoj najväčší úspech?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Riešil som veľa rôznych tém, v environmentálnom hnutí som už 25 rokov, teraz v septembri som mal takpovediac výročie. Začal som na Greenpeace okolo energetiky a špeciálne jadrovej energetiky. Neskôr som sa zameral na geneticky modifikované organizmy, toxické látky, staré záťaže, znečisťovanie vôd, takže tých tém bolo veľa rôznorodých. Čo sa týka úspechov, prvá taká veľká vec, čo si pamätám, bolo, keď sa mi podarilo zmeniť pripravovaný zákon o geneticky modifikovaných organizmoch. Prvýkrát v živote som mal možnosť vidieť za sebou konkrétne paragrafy v zákone. Neskôr to boli zmeny európskych noriem, ale aj víťazstvá, takpovediac presvedčenie firiem ako sú Apple, Nike, Adidas k tomu, aby prestali používať vo svojich výrobkoch nebezpečné chemikálie.

Si zakladajúcim členom strany Progresívne Slovensko. Čo Ťa viedlo k vstupu do politiky?

Už dávno som spolu s ďalšími spoluzakladateľmi debatoval, lebo sa s mnohými z nich poznám dlho osobne, o tom, že na Slovensku chýba sila, ktorá by priniesla do politiky niečo nové, ktorá by sa snažila krajinu posunúť ďalej. Nebolo to ľahké rozhodnutie, znamenalo to pre mňa opustenie doterajšej práce. Ale súčasne, keďže sme sa rozhodli zostať na Slovensku a žiť tu, napriek tomu, že som fungoval posledných 13 rokov v zásade mimo Slovenska, tak mi záleží mi na tom, v akej krajine vyrastajú moje deti a akou krajinou, čo sa týka prírody, Slovensko bude. Preto mi prišlo ďalším rozumným krokom sa snažiť to zmeniť zvnútra ako súčasť politiky.

Máš ambíciu stať sa ministrom životného prostredia?

Nehodnotil by som svoje ambície na funkcie. Samozrejme, bolo by veľkou výzvou mať šancu byť ministrom životného prostredia. Skôr mi ide o to, čo zmeniť v rámci životného prostredia na Slovensku, ale aj v Európskej únii (EÚ). Slovensko má veľkú výhodu v tom, že je členom EÚ. Pomohlo nám to zlepšiť mnohé veci v oblasti životného prostredia, ale myslím si, že ako Slovensko, tak Únia nielen môže, ale aj musí urobiť omnoho viac pre to, aby sme si ochránili prírodné dedičstvo, ktoré máme. Ale aby sme aj zabránili zlým dopadom klimatických zmien, aby nás nezaplavili plastové odpady a toxické látky.

Pred 10 rokmi nám v rozhovore povedal bývalý riaditeľ Správy NAPANT-u Marián Jasík, že na Slovensku nie je spoločenská objednávka na ochranu prírody. Myslíš, že sa to zmenilo?

S veľkou radosťou sledujem, že tá zmena tu je. Nesúhlasím s Mariánom Jasíkom v tom, že vtedy nebola, bola, ale menšia. Teraz znova narastá, je to spôsobené podľa mňa aj tým, že na jednej strane je omnoho viditeľnejšie ako ničenie lesov, tak to, že sme zaplavení plastovým odpadom. Tak aj nielen na Slovensku, ale v rámci celej Európy omnoho viac narástlo povedomie o potrebe zlepšiť ochranu prírody.

Čo konkrétne má Progresívne Slovensko vo volebnom programe, čo sa týka životného prostredia? Ja som si pozeral 13 cieľov, ktoré sú zverejnené na webovej stránke, vidím tam energetickú efektívnosť hospodárstva, nepriamo sú tam zlepšenia v indexoch kvality života OECD, miery šťastia OSN, indexe dobrej krajiny, ale to znie voči životnému prostrediu dosť neurčito.

Tých 13 opatrení, to je len časť. My sme ešte pred vznikom politického hnutia s veľkou skupinou odborníkov pripravili víziu Slovenska do roku 2030, ktorú sme potom predstavili na konferencii v septembri minulého roku. To bolo pre nás veľmi dôležité, tam sme sa snažili pozrieť na to, čo sú výzvy, ktorým svet a Slovensko čelí, a ako ich v dlhodobom horizonte, nie jedno volebné obdobie, potrebujeme riešiť. Tam je kapitola životného prostredia, ale životné prostredie sa tiahne všetkými časťami v istej miere.

Ako príklady – samozrejmá vec ako požiadavka na to, aby aspoň 5% územia Slovenska bolo skutočne bezzásahových, pretože potrebujeme nechať časť nášho územia pre prírodu. Ľudia ju majú navštevovať a byť jej súčasťou, ale nechať prírodu, nech si dokáže svoje. Sú tam opatrenia na podporu cirkulárnej ekonomiky, od podľa mňa už samozrejmého zálohovania nápojových obalov, ktoré už malo na Slovensku dávno byť, cez podporu ekoinovácií a podpora bioekonomiky tak, aby sme využili prírodu a prírodné zákony v prospech ľudí v lepšej miere, až po veľmi rapídne zvyšovanie energetickej efektívnosti, úspor, čo sa týka energie v budovách a podpory obnoviteľných zdrojov energie, pretože my potrebujeme znížiť emisie skleníkových plynov. Ale aj adaptácia na klimatickú zmenu, ktorá žiaľbohu v istej miere bude, či chceme alebo nechceme.

V neposlednom rade je to aj otázka elektromobility a tej transformácie, ktorou prejde automobilový priemysel, pretože to bude dôležité nielen z ekologického hľadiska, ale aj toho, že ako krajina veľmi závisíme od automobilového priemyslu.

Budete presadzovať reformu ochrany prírody na Slovensku? Ide mi konkrétne o reformu stavu, keď síce máme Ministerstvo ŽP a ŠOP, no chránené územia vo veľkej miere spravuje Ministerstvo pôdohospodárstva cez Lesy SR, ŠL TANAP-u.

Toto sme už načrtli vo svojej vízii z minulého roka. Jednoznačne, nie je to len o tom, že pozemky, ktoré spravuje štát a vlastní štát v chránených územiach od 3. stupňa ochrany vyššie by mali byť pod správou rezortu životného prostredia. Mal by tu byť aj kvalitný systém výkupu pozemkov od súkromných vlastníkov, ktorí keď chcú hospodáriť, mali by mať možnosť dostať na zámenu lesné pozemky, ktoré nie sú v chránených územiach.

Rovnako funkčný systém kompenzácií, ktorý síce existuje, ale nie je dostatočne funkčný, tak aby súkromní vlastníci mali kompenzáciu za bezzásahovosť. Súčasne bude treba zmeniť klasifikáciu chránených území tak, aby sa zjednodušila a sprehľadnila. Momentálne máme 5 stupňov ochrany a takpovediac milión a pol výnimiek, takže skutočne nechránime nič, ale papierovo toho chránime veľmi veľa. A my potrebujeme funkčnú a jasnú ochranu, ktorá zabezpečí, že to, čo sa má naozaj chrániť, bude naozaj bezzásahové a chránené. Súčasne treba štátnu správu v oblasti ŽP viac pričleniť pod ministerstvo ŽP, aby tam bola jasná zodpovednosť za kroky okresných úradov.

Akou veľkou prioritou budú témy ŽP pre Progresívne Slovensko? Budete si podľa toho vyberať prípadných koaličných partnerov?

Pre nás je životné prostredie súčasťou DNA. Nehovoríme o tom, že to je niečo obrovské, pretože to považujeme za samozrejmé. Veci ako riešenie problémov klímy, ochrana chránených území, riešenie problému plastov sú veľmi podstatnou súčasťou našej politiky a preto budú ovplyvňovať aj prípadný výber koaličných partnerov, to jednoznačne.

Takže budete tlačiť na to, aby tieto veci boli v prípadnom programovom vyhlásení vlády.

Za seba môžem povedať - samozrejme, teraz je veľmi ťažké hodnotiť, aká bude situácia po parlamentných voľbách - že toto v rámci predsedníctva je brané ako samozrejmosť.

Pokiaľ by sa presadzovanie programového vyhlásenia v týchto bodoch zaseklo na mŕtvom bode, rezignoval by si ako minister? Prípadne presadzoval by si odchod Progresívneho Slovenska z koalície?

Je to veľmi zaujímavá a v tomto momente ešte veľmi vzdialená teoretická otázka, ale môj vstup do politiky nebol o nejakej funkcii alebo pozícii, ale o mojom vlastnom presvedčení a o tom, čomu verím. Netrúfam si teraz povedať, že praštil by som dverami, ale sú hranice, za ktoré by som nebol ochotný ísť. Vláda je o tom, že treba spolupracovať a hľadať spoločnú cestu a preto je dôležité si nastaviť vládu a akúkoľvek prípadnú koalíciu tak, aby už od začiatku bolo jasné, kde tieto mantinely sú. Pre mňa by bolo neprijateľné, aby PS bolo súčasťou vládnej koalície, ktorá nebude považovať ochranu prírody za jednu zo svojich priorít. Tomu musia zodpovedať aj kroky pri prijímaní zákonov a konkrétnych politikách. Inak sa to nedá.

Aký máš názor na rozsah chránených území na Slovensku a reálny stav ich ochrany?

Ako som už povedal, na papieri máme veľmi veľa chránených území, máme množstvo národných parkov, chránená krajinná oblasť (CHKO) je veľmi rozšírená takisto. Ale v skutočnosti máme viac papierovej ochrany ako skutočnej ochrany. Potrebujeme naozaj prehodnotiť sústavu chránených území a zjednodušiť systém klasifikácie stupňov ochrany tak, aby bol prehľadnejší, a aby naozaj zabezpečoval ochranu tých najcennejších častí - a nielen lesov a pralesov, ale aj iných typov biotopov - ktoré potrebujeme na Slovensku zachovať. Aby sme takpovediac vrátili divočinu tam, kde je najcennejšia.

Prečo podľa Tvojho názoru nie je prijatá zonácia TANAP-u ani ďalších chránených území okrem NP Slovenský raj, Pieninského národného parku a CHKO Horná Orava?

Toto je tragická vec, ktorá sa v ochrane životného prostredia ťahá už roky-rokúce a som zvedavý, či sa podarí terajšiemu ministerstvu s tým pohnúť podobne ako s plánmi okolo novelizácie zákona o ochrane prírody. Ja za tým osobne vidím žiaľbohu ekonomické záujmy. Je veľmi ťažké poukázať, že tento alebo onen presne je za tým, ale ako vidíme, čo sa týka snáh developerov a tlaku na výstavbu nielen v 3. stupni ochrany, ale aj tlakov na výstavbu do 5. stupňa ochrany, ktorý za už terajších podmienok by mal byť bezzásahový, ale žiaľbohu často nie je, tak tie ekonomické záujmy zatiaľ prevážili nad záujmami ochrany prírody. A aj preto nie je zonácia väčšiny národných parkov.

Naši čitatelia sú ľudia, ktorí trávia voľný čas aktívnym pohybom v prírode. Trápi ich, že zatiaľ čo oni nemôžu od 3. stupňa ochrany ani len vybočiť zo značkovaného chodníka, či ísť bicyklom po zvážnici, ktorá nie je vyznačená ako cyklotrasa, na tých istých miestach sa nešetrne ťaží drevo a premávajú ťažké mechanizmy. Máš nejaké riešenie tejto disproporcie, ak by si bol ministrom životného prostredia?

Ja som jedným z vašich čitateľov a čelím presne rovnakým problémom. Nie som horský cyklista, som skôr turista a skialpinista, na lozenie si už až tak netrúfam. Toto je jedna zo zásadných vecí, ktorú treba zmeniť. Treba ju zmeniť citlivo, nielen voči ochrane prírody, ale napríklad vzájomné prekrývanie sa peších a cyklistických chodníkov je niečo, čo treba brať citlivo tak, aby obe strany boli na tom čo najlepšie. Ale je úplne tragické, keď tam, kde môže LKT-čko, nemôže peší turista alebo bicykel. Toto je situácia úplne absurdná, a potrebujeme ochranu prírody, ktorá je otvorená ľuďom. A myslím si, že citlivý turizmus, kde ľudia chodia aj po chránených územiach, je pre prírodu omnoho prijateľnejší ako snaha o lesný menežment v územiach, ktoré by mali byť nedotknuté.

Čo si myslíš o pešom pohybe turistu po rezerváciách mimo značkovaných chodníkov? Narážam na novelu zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorá sa v roku 2013 pripravovala za vlády Ivety Radičovej, avšak pre pád vlády sa už nestihla prijať. Ten zákon v skratke hovoril o tom, že aj v 5. stupni ochrany by sme my turisti mohli chodiť mimo značkovaných chodníkov.

Ja si nemyslím, že to je nevyhnutne problém, a som rád, pokiaľ sa nemýlim, že aj pripravovaná novela zákona o ochrane prírody, ktorá je v medzirezortnom pripomienkovaní, by takéto niečo nepostihovala. Mali by sme všetci pristupovať k ochrane prírody citlivo, ale naháňať turistov preto, že zišli z chodníka, nie je najlepšia cesta. Myslím, že to je zásterou pre skutočné problémy ochrany chránených území.

Ako vnímaš poľovníctvo v chránených územiach? Konkrétne mi ide jednak o samotné zabíjanie zveri v 3. a vyššom stupni ochrany a jednak o neregulovaný pohyb poľovníkov. Tým vzniká ďalšia privilegovaná skupina a diskriminácia turistov, ktorí vnímajú ako krivdu, že zatiaľ čo oni sa idú pokochať prírodou, bez zbrane, sú limitovaní hodinou po východe a pred západom slnka, tak poľovník môže chodiť kedykoľvek, navyše so zbraňou a úmyslom zabiť zviera v chránenom území.

To je presne ukážka toho, čo som hovoril aj v predchádzajúcej otázke, že turista je menším ohrozením prírody. Myslím si, že by sme mali mať oblasti, a nimi by mohli byť aj národné parky od 3. stupňa ochrany vyššie, kde by sme naozaj nechali tú prírodu tak, a to znamená aj nepoľovať. Na Slovensku máme prakticky všetky územia v extraviláne ako poľovné revíry. Myslím si, že aj pri ponechaní 5 % územia bez zásahov, teda aj bez poľovnej činnosti, by ponechalo stále dostatočné množstvo priestoru pre poľovníkov, a súčasne by sa vytvoril priestor pre faunu aj flóru, aby sa rozvíjala tak, ako má. A bol by to aj úžasný potenciál pre turistický ruch a miestny rozvoj. Vidieť vlka, medveďa je veľmi vzácne, a nielen pre ľudí na Slovensku, ale ešte vzácnejšie pre ľudí v západnej Európe. Napríklad organizácia, pre ktorú som pracoval, Four Paws, teraz dokončila rezerváciu pre zachránené medvede zo zajatia vo Švajčiarsku. A to sú jediné medvede, ktoré tam majú. Švajčiar nemá medveďa v prírode. Pre ľudí, ktorí milujú prírodu a zvieratá, je veľkým zážitkom môcť si prísť do voľnej prírody pozrieť medveďa, vlka, bizóna. A toto je niečo, na čom by sa dal postaviť aj citlivý turistický ruch, v niektorých z tohto pohľadu najmenej rozvinutých regiónoch Slovenska na východe. A na to potrebuje príroda aj tá veľká fauna nechať tak.

Prejdime teraz na reguláciu outdoorových aktivít v prírode. Mal by podľa teba zákon o ochrane prírody a krajiny, prípadne ostatné predpisy vydávané orgánom ochrany prírody riešiť výlučne problémy ochrany prírody alebo by mali riešiť aj otázku bezpečnosti návštevníkov na týchto územiach?

Toto neviem presne, priznám sa, zodpovedať. Je dôležité mať aj do istej miery stanovenú otázku bezpečnosti návštevníkov, ale či to má riešiť zákon o ochrane prírody, k tomu sa v tomto momente neviem vyjadriť.

Pýtam sa to kvôli postaveniu horského vodcu v TANAP-e, ktorý je de-facto vstupenkou do chráneného územia mimo značkované trasy. Zatiaľ čo inde v zahraničí je horský vodca technickou pomocou, pokiaľ si netrúfaš ísť povedzme na Grossglockner alebo Mont Blanc sám.

Hej, na Gerlach musím iba s horským vodcom, sám tam nemôžem. Myslím si, že by bolo dobré, ak by sa ľudia mohli rozhodnúť sami a mali zodpovednosť na sebe. Súčasne je dôležité, aby tu bola aj lepšia vzdelanosť, aby dokázali posúdiť, čo naozaj vedia. Myslím si však, že to nebezpečenstvo, aj čo sa týka zranení, je v tomto prípadne menšie, pretože nie každý si trúfne ísť na Gerlach sám a je menej pravdepodobné, že zranenia, aké vídame v národných parkoch, by mali nejako rapídne stúpajúcu tendenciu, keby sa uvoľnila táto regulácia.

Aký je tvoj názor na budovanie tzv. via ferrát? Sú vhodné do Tatier, či skôr do nižších pohorí? V Alpách ide o bežnú formu sprístupňovania určitých terénov. Sú aj hlasy z ochranárskych kruhov, že ferrata je dobrou metódou sústredenia pohybu osôb do určitej línie obchádzajúcej niektoré veľmi citlivé lokálne miesta.

Podľa mňa to je veľmi zaujímavý prístup, ktorý do istej miery, ako si povedal, usmerní tok ľudí a pomôže aj bezpečnosti. Častokrát ľudia by aj tak, dokonca aj keď je to nelegálne, lozili do niektorých oblastí a takto zabezpečená cesta im umožní sa aj lepšie istiť. Je dobré, ak by stavanie ferrát robili turistické kluby v spolupráci s miestnou ochranou prírody, tak, aby ochránili tie najcennejšie miesta, ale súčasne umožnili návštevníkom ich lepšie vidieť. Podľa mňa tu je možnosť krásne skĺbiť to, aby ľudia obdivovali krásu prírody, ktorú máme, a súčasne ju chránili.

Minulý týždeň začala v Tatranskom národnom parku platiť polsezónna uzávera. Aký je tvoj názor na potrebu celoplošnej uzávery na 7 a pol mesiaca prakticky v celom vysokohorskom prostredí Vysokých a veľkej časti aj Západných Tatier?

Mám na to taký rozporuplný pohľad. Oficiálne je uzávera, ale v skutočnosti sa dostanete na veľa miest, aj veľa ľudí chodí. Chápem na jednej strane tú motiváciu ochrany, najmä čo sa týka populácie kamzíka a svišťov, ale súčasne si myslím, že to ohrozenie prichádza skôr z veľmi neregulovaných aktivít v turistických strediskách vo Vysokých Tatrách. Ja tomu niekedy hovorím, že skialpinista alebo turista vo vysokohorskom prostredí je menším ohrozenie pre kamzíka ako silvestrovské a nielen silvestrovské ohňostroje v Tatranskej Lomnici alebo na Štrbskom Plese.

Nebolo by lepšie robiť uzávery dynamicky podľa potrieb na základe reálnych dát z terénu?

Jednoznačne. Malo by to byť niečo, čo by prispôsobovalo aktuálne pozorovania ochrany prírody. Tuto máme nejaký problém, potrebujeme tam na istú dobu uzavrieť terén, nielen un bloc uzavrieť a tváriť sa, že ľudia ďalej nemôžu. A je to aj zvláštne, lebo na jednej strane je oficiálna uzávera, na druhej strane môžete ísť loziť, môžete v množstve tých oblastí skialpovať. Skôr by to malo byť aj o tom, že kvalitne upozorním návštevníkov, dám im dobré inštrukcie a budem sa snažiť dohliadať na to, aby sa takpovediac slušne správali, a tiež na to, aby aktivity masového turizmu, ktoré sa dejú v horských strediskách, nemali taký hlučný dopad na vysokohorské prostredie.

My turisti negatívne vnímame stav, že sa zatvárajú turistické trasy v čase, kedy je prelom nejakého mesiaca, teraz konkrétne cez Dušičky vyšlo 1.11. na stred prázdninového týždňa a potom sa nemôže ísť ani na Symbolický cintorín. Nemyslíš, že by sa malo prihliadať aj na to, resp. posunúť termín uzávery plus mínus pár dní, aby neboli ľudia v polovičke pobytu na horách zrazu uväznení dole?

Nielen to. To je jeden faktor, prihliadať na to, aké sú časové preferencie návštevníkov, podobne ako cez Dušičky je to so skialpinizmom počas Veľkej noci. Aj mne sa stalo, že som uviazol na krásny Veľkonočný pondelok, slniečko svieti, sniežik sa ligoce, ale oficálne začala uzávera, človeka ide šľak trafiť. Ale malo by sa prihliadať aj na aktuálne podmienky, čo sa týka prírody. Povedzme si rovno, niekedy tie dôvody na uzáveru počas zimného obdobia sú o tom, že v zime je tá veľká fauna zraniteľnejšia, ale to počasie s nastupujúcou klimatickou zmenou sa mení. Teraz je 7. november a vonku je ešte stále 12 stupňov. A to nie je to isté, ako bývalo kedysi, preto by mal byť dynamický systém, ktorý reaguje na aktuálne podmienky a snaží sa urobiť to najlepšie, ako pre prírodu, tak pre návštevníkov.

Poďme na tému skialpinizmu. Čo si myslíš o aktuálnom stave sprístupnenia TANAP-u skialpinistom? Narážam na to, že klasiky ako Mengusovská dolina, Rysy, Zlomisková dolina, Kriváň a pod. sú uzavreté, napriek tomu sa tam vo veľkom chodí. ŠOP personifikovaná správou TANAP-u nerobí v podstate žiadne reštrikcie, otvára to priestor na otázku, či by sa nemalo zosúladiť, čo je na papieri a čo ŠOP od nás reálne ako od skialpinistov chce, lebo potom to vytvára priestor na selektívne vyvodzovanie zodpovednosti vtedy, keď sa to hodí pri konkrétnom človeku.

Súhlasím, to je jeden aspekt, druhý aspekt je celý prístup k reguláciám. Z tých pravidiel je zdrap papiera, tvárime sa, že niečo chránime, ale v skutočnosti to nechránime. Keď sú naozaj vážne dôvody na to, že treba zavrieť Kriváň na skialpinizmus, čo ja osobne si myslím, že nie je, ale rešpektujem, že na to môžu byť aj iné názory, tak by sa malo vyžadovať dodržiavavanie. Ja osobne, aj tým, že som aktívny skialpinista, nevidím skialpinizmus ako také ohrozenie, čo sa týka ochrany prírody, ako masívny tlak na rozširovanie výstavby lyžiarskych areálov aj v 5. stupni ochrany napríklad v oblasti Štrbského Plesa, kde sú developerské projekty, alebo Tatranskej Lomnice, kde sú plány stavať nové lanovky v NATURA a v 5. stupni ochrany, čo je absurdné. Potrebujeme jasné pravidlá, ktoré sa potom budú vymáhať.

Aká je Tvoja obľúbená skialpinistická túra vo Vysokých Tatrách?

Priznám sa, častejšie sme chodili do oblasti Ďumbiera, Štefánička je veľmi príjemné miesto, aj keď odtiaľ vidieť až na juh Chopku. Vo Vysokých – myslím si, že Studené doliny, tie mám najviac zlyžované. Chcel by som si niekedy spraviť zimný prechod Tatier od Brnčalky po Zbojníčku, keď budú dobré podmienky v zime a budem fit.

Ďakujeme za rozhovor.

Najnovšie