Stratená voda je druhou knihou Erika Baláža. Prvou bola Posledná pevnosť z roku 2010. Z optického hľadiska je oproti tejto knihe Stratená voda nenápadná, útla knižočka. Ale tým sa netreba nechať odradiť.

Kniha na 90 stranách obsahuje 22 krátkych úvah o rôznych formách vody v krajine. V prvej časti sa dozvieme, ako príroda zariadila, aby voda z lesnej pôdy okamžite neodtiekla, teda akým spôsobom a aký dlhý čas sa tvorí humus, ktorý ju zadržiava. Tiež ako rýchlo sa dokáže zničiť, prehriať a odplaviť. Koho nezaujímajú pôdne mikroorganizmy, môže začať od strany 27, kde sa dostávame k problematike vyparovania vody. Tu sa môžeme dočítať, akými spôsobmi sa les snaží zabrániť zbytočným stratám vody a vďaka čomu máme v lese aj o desať stupňov Celzia menej, než mimo neho.

Veľmi zaujímavá je kapitola Stará voda. S dažďovou vodou putujeme cestičkami po dážďovkách či hlodavcoch do podzemia až po vrstvu nepriepustnej horniny, aby sme z neho o nejaký čas vyšli v podobe prameňa, možno aj minerálneho či termálneho. O niečo smutnejšia je hneď nasledujúca kapitola Stratená voda, ktorá jasne vysvetľuje, ako človek svojou činnosťou v lese (odplavovanie humusu z rúbanísk, lesné cesty, pôda stlačená strojmi) veľké množstvo vody zvedie okamžite do potokov a riek, a do podzemných zásobární jej príde málo. To má za následok nielen lokálne povodne, ale aj vysychanie prameňov a znižovanie prietokov vodných tokov.

Kapitola o rašeliniskách je tiež zaujímavá, opisuje ich vznik a funkciu ako prirodzených vodných nádrží s vyrovnaným vodným režimom. Horšia je nasledujúca pasáž o ich zničení prakticky na celom území Slovenska. “Minuli sme miliardy na odvedenie vody z krajiny, aby sme investovali ďalšie milióny na budovanie umelých nádrží,” píše Erik Baláž. Rašeliniská slúžia aj ako sonda do minulosti, pretože “spomalený rozklad organických látok a dlhovekosť lokalít zabezpečujú zachovanie častí rastlín počas celých vekov.”

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Nájdeme tu aj kapitolu o bobrovi, ktorý vytváraním prekážok pomáha trochu vody cestujúcej v potoku dostať ešte späť do krajiny. Vytvára bobrie jazierka a vlhké lúky, kde sa darí mnohým formám života. Nežiadúci typ bariér sú priehrady a vodné elektrárne, ktoré bránia rybám vracať sa tokom rieky nahor. Týka sa to nielen gigantickej vyzy, ktorej v tom zabránila priehrada Železné vráta na Dunaji, ale aj ďalších riek a druhov rýb.

Niekoľko kapitol je venovaných nížinným riekam a prospechu, ktorý má krajina z ich pravidelného vylievania do okolia - alebo teda mala by, keby ich toky neboli zregulované. Historické vložky v tejto knihe stoja za to, napríklad pasáž o Dunaji, ktorý vraj kedysi tiekol niekoľko metrov nad okolitým terénom a preto sa doň potoky stekajúce z Malých Karpát nemohli vlievať. Rozlievali sa teda po rovine a vytvárali systém mokradí, ako napríklad Šúr, ktorej zvyšok stále existuje.

Nepríjemným prehupnutím naspäť do súčasnosti je predposledná kapitola o znečisťovaní vody chémiou, hnojivami, liekmi či hormónmi, ktoré sa dostávajú aj do pitnej vody.

V závere knihy Erik Baláž pripomína globálny problém s vodou, ktorý pociťujeme už aj u nás vo forme povodní, sucha a strácania úrodnosti pôdy. Riešenie vidí v lepšej ochrane horských lesov, ktoré zachytia viac zrážok, v spolupráci s bobrami na vytváraní mokradí a v búraní aspoň niektorých priehrad. Je to dobrý záver a rada by som sa dožila toho, aby sa takto uvažovalo aj medzi tými, ktorí majú našu krajinu spravovať.

Knihu vydalo vydavateľstvo Absynt. Kúpiť sa dá tu.