Dolinou

Auto som odstavil na parkovisku pod Priedhorím. Prezul som sa a vykročil som po ceste, aby som vzápätí letel k zemi. Pod tenkým snehovým popraškom bol čistý ľad. Radšej som išiel okrajom cesty, kde bol starý stvrdnutý sneh.

Minul som sochu sv. Jána Nepomuckého a chvíľu som išiel hore dolinou. Keď sa naľavo zjavila slabo vykrojená dolinka, zahol som do nej. Do doliny vedie lesná cesta, ktorá končí pri krmelcoch. Pri nich už bolo snehu tak veľa, že som si dal snežnice.

Hrádok

Dolu v doline bol ľad a na lesnej ceste veľmi tvrdý zľadovatený sneh. No ako som stúpal vyššie, sneh bol sypkejší a mäkší. Obyčajne to býva naopak. Sneh dolu v doline býva mäkký a hore na hrebeni tvrdý. Lenže posledné dni bol odmäk, sneh sa v nižších polohách topil a teraz sa ochladilo. Keď som vypínal motor, teplomer ukazoval -11 stupňov, tu bude ešte menej.

Na Hrádku je pekné bralo. Obišiel som ho a vyštveral som sa na kopec (780 m). Kúsok za vrcholom sa otvárajú výhľady na Pružinu. Vidno však aj ďalej, dohľadnosť je dobrá.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kóta 945

Dnes malo byť bezvetrie, avšak na Hrádku trochu fúkalo. Začala mi byť zima. Dal som si pod kapucňu čapicu, cez hubu som si uviazal šatku a pod hrubú vetrovku som si dal bundu. Okrem toho mám sveter, košeľu a tielko, naobliekaný som ako cibuľa.

Vyšiel som na vrchol kopca. Som na najvyššom bode dnešnej prechádzky, ale netuším, ako sa kopec volá. A to som sa pozeral na päť máp. Budem ho volať kóta 945. Na vrchole kóty 945 je skala, z ktorej je výhľad na Strážov. Ďalšie bralo s previsom je kúsok ďalej.

Čierny vrch

Prišiel som na veľkú lúku Samostriel. Jej horným okrajom by mala ísť značka, ja som však zahol nadol. Je tu zvážnica, ktorá po vrstevnici obchádza vrchol Hrubej Kečky. Na zvážnici boli celkom slušné záveje. Všimli ste si, ako ťažké je zbadať na nepošliapanom snehu terénne vlny? Jednu som si nevšimol, kročil som do neznáma a rozpleštil som sa do záveja. Zo zvážnice bol pekný výhľad na neprístupný kopec Stráž.

Zo sedla som sa vybral na Čierny vrch (936 m). Aj na tomto kopci sú vápencové bralá. Je z nich výhľad na sever a z cesty na opačnej strane kopca je výhľad na Žilinskú kotlinu. Snažil som sa určiť čo za kopce to vidno v diaľke, no nepodarilo sa mi to.

Vrátil som sa na zvážnicu, po ktorej som obchádzal Hrubú Kečku (Kačku). V týchto miestach bolo na stromoch najviac snehu. Buky mali konáre ohnuté po zem a niekoľko smrekov za zlomilo.

Kortmanka

Prišiel som na zelenú značku, ktorá ma zaviedla k priepasti Kortmanka (medzi Kačkami). Priepasť je uzavretá mrežou, nad ktorou je drevená konštrukcia na zavesenie kladky. Neďaleko je jaskyniarsky domček.

Za priepasťou som chcel zísť do doliny po ceste. Lesná cesta však bola v teréne veľmi zle viditeľná, preto som sa rozhodol, že pôjdem po značke. Tá bola vyznačená dobre a chodník sa dal ľahko sledovať aj keď bol zasypaný snehom. Značkou som zišiel až do sedla pod Priesečnou, z ktorého som pokračoval veľmi mierne klesajúcou dolinkou Rečičky.

Jaskyne

Chvíľu som išiel dolinou a odbočil som doľava. Je tu náučný chodník, ktorý vedie k Pružinskej Dúpnej jaskyni. V zime je jaskyňa zatvorená, otvoria ju až v máji, ale dnu som ani neplánoval ísť. Pozrel som si vstup a nakukol som do diery pod skalnými blokmi vedľa jaskyne.

Cestou k jaskyni možno obdivovať kameň, ktorý sa podobá na hlavu medveďa, a torzo stromu, ktoré sa podobá na hlavu draka. Samozrejme, treba mať veľmi bujnú fantáziu.

Druhýkrát som z doliny Riečice odbočil tesne nad dedinou. V bočnej (Skalnej) dolinke je vchod do Imrichovej jaskyne. Táto jaskyňa nie je uzavretá mrežou, ale keďže som nemal baterku, iba som do nej nakukol. Viac ako jaskyňa ma zaujali skalné vráta pred ňou.

Záver

Dnešná prechádzka nebola dlhá, avšak v snežniciach som ju išiel takmer osem hodín. Za celý deň som nestretol ani nohy a čerstvé stopy som videl iba v doline pod Pružinskou Dúpnou jaskyňou. Nóri na dnes predpovedali oblačno, celý deň však bolo jasno až polojasno.