Keď sme s manželkou pred koncom prázdnin rozmýšľali, kde by sme ešte strávili zopár dní, voľba padla na južnú Moravu. Bolo umenie na poslednú chvíľu nájsť voľné ubytovanie, keďže leto bolo v plnom prúde a okolité penzióny boli obsadené cyklistami, ktorým tunajší terén praje. Nakoniec sa podarili tri noci na okraji Mikulova. Okrem cyklookruhu cez Lednice a večerných prechádzok mestom sme jeden deň venovali turistike.

Trasa

Mikulov – Kozí hrádek – Turold, lom – Stolová hora – Sirotčí hrad – Klentnice – Soutěska, prm. – Děvín, vyhl. – Dívčí hrad, zříc. (Děvičky) – Pavlov – Dolní Věstonice

Po raňajkách sa balíme len do neveľkej ľadvinky, veď budeme skoro stále v civilizácii. Prechádzame do centra, kde si z rázcestníka čítame, čo nás asi čaká. Väčšinu trasy nás povedie červená značka prichádzajúca z Rakúska, ktorá je v tejto časti zároveň vetvou Svätojakubskej cesty. Prechádzame v tejto hodine ešte ľudoprázdnym námestím a kľukatými uličkami sa šplháme na Kozí hrádek. Cez deň sa dá dostať až hore na vežu, teraz je vchod zamknutý, ale aj z okraja skál je pekný pohľad na mesto a zámok. Popod vinohrady pokračujeme na okraj mesta a pod Turoldom vchádzame do terénu.

Chodník len mierne stúpa lesom popod Turold, naľavo sú vinohrady, ponad ktoré vidno nekonečnú rovinu v Rakúsku. Po chvíli sa dostávame k ceste, značka vedie okrajom priľahlej vinice. Spoza cesty na nás vykukne neveľká skalka PP Kočičí skála, zanedlho sa odpájame od cesty a stúpame na Stolovú horu (459 m). Celý kopec je súčasťou NPR Tabulová, okolo sú len nízke kríky, navrchu len tráva, sem-tam terén spestrený vápencovou skalkou. Slnko sa už riadne opiera, našťastie pofukuje čerstvý vetrík. Z vrchu vidno doďaleka, akurát blízke okolie je skryté vzhľadom na tvar kopca. Zdá sa, že na severnom okraji sa týči ruina Sirotčího hradu. Ale nepôjdeme po rovine, klesáme do sedielka a až odtiaľ sa dá vyliezť k zrúcanine. Z okrajov múrov sú opäť pekné výhľady.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Odtiaľ mierne klesáme na okraj obce Klentnice, chvíľu ňou pokračujeme a za odbočkou na Pernú popri vinici vchádzame do lesa. Stúpame na druhý výrazný kopec Pavlovských vrchov – Děvín. Na rázcestí Soutěska, prm. je lúka s prístreškom a poniže búdka s prameňom. Ten je však v toto leto vyschnutý. Ľubke sa nechce štverať až hore, tak si berie pollitrovku a vyberá sa zelenou, ktorá traverzuje juhovýchodné úbočie kopca.

Stúpam najprv lesom, po chvíli otvoreným terénom popod vápencové bralá. Z vyhliadky Nad Soutěskou je pekný polkruhový výhľad. Červená pokračuje okrajom lesa a míňa samotný vrchol. Je však naň vyznačená krátka zelená odbočka, ktorá sa napája späť o nejakých 150 metrov ďalej. Hore je budova s vysielačom a betónový pylón so smerovkami. A samozrejme nerušený výhľad, najmä vodná nádrž Nové Mlýny je ako na dlani. Lesíkom zbieham späť na červenú a lúčnato – krovinatým terénom postupne klesám k smerovníku Dívčí hrad, rozc. Ľubka už pár minút sedí v tieni stromu.

Odbočkou vyjdeme k ruinám hradu Děvičky (tiež Dívčí hrady). Tu je už naozaj pomerne husto, vidím dokonca poopierané aj bicykle. Po prehliadke a prečítaní histórie a legiend z náučnej tabule sme si to nasmerovali do najbližšej obce – voda sa už minula a smäd v horúcom dni narastá. Priamo pod hradným kopcom leží Pavlov, ktorý dal meno celému minipohoriu. Zelenou sa stáčame popod vrch, obdivujeme zrúcaninu zdola, míňame stĺp so sv. Urbanom, patrónom vinohradníkov a po necelej polhodinke sme v obci. Trochu zmätkujem, keď sa vydávam hľadať najbližšie pohostinstvo smerom ku kostolu. Tu to tak nefunguje, ale nakoniec hasíme smäd chladenými nápojmi.

Hneď sa nám kráča dolu dedinou veselšie, smerujeme k vodnej nádrži Nové mlýny. Trochu rozpačito na nás pôsobí architektúra archeoparku na dolnom konci. Poza lodenicu sa dostávame k vodnej hladine, ktorá je viditeľne hlboko pod normálom. Zápach a niekoľko „leklých“ rýb nás odrádzajú aj od plánovaného ovlaženia nôh. Sledujeme chodník vinúci sa popri brehu. Najprv ho lemujú rekreačné chalupy, neskôr prechádzame hotovým skanzenom československého karavaningu posledných desaťročí.

Za kempom vychádzame na štátnu cestu, ktorá vedie povyše a sme na okraji Dolních Věstonic. Odkiaľže nám je názov povedomý? Pripomenie nám to modelka s bujným poprsím, vítajúca nás na okraji obce. Viac nás však opäť zaujíma, kde uhasíme smäd. Tento krát pohostinstvo nachádzame hneď… vedľa kostola. Pravidelná autobusová linka nás vezie do Mikulova a spoza okien si prezeráme celú prejdenú trasu z iného uhla.