Öfen

O tretej som vyrážal z domu, no tentokrát som to so skorým vstávaním prehnal. Strašne sa mi driemalo a nepomohol mi ani štvrťhodinový oddych na odpočívadle pri Seebensteine. Oči sa mi zatvárali napriek tomu, že som šoféroval s nosom prilepeným na čelné sklo. Túžobne som očakával ďalšie parkovisko, na ktorom som si polhodinu pospal. Na to som čulejší uháňal ďalej.

Na parkovisko za Gröbmingom (928 m) som prišiel o 8.30 h. Prezul som sa, nabalil som si batoh a vyrazil som po ceste. Derie sa kamsi medzi skaly. V širšom žľabe Öfen robí kratučké serpentíny a šplhá sa do neba. Je to úžasný pohľad.

Na začiatku rokliny Öfen som na skalách objavil ferraty. Wow, bonus navyše. Mal som sto chutí vybrať sa na ne, netušil som však, akej sú náročnosti. Čo ak sa hore zasekám a nebudem vedieť zliezť? Chvíľu som váhal, ale potom som to vzdal.

Za roklinou som kráčal po štrkovej ceste. Spočiatku dolinou popri potoku, neskôr krasovou krajinou. Na Brandalm som minul pekné chaty a začal som vyzerať odbočku na Notgasse.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Notgasse

Ááá, tu je. Pri ceste stojí tabuľa, na ktorej sa píše, že cez Notgasse viedla stará cesta cez hory. Ľudia ju využívali viac ako tisíc rokov a viacerí z nich do skál čosi vytesali. Spočiatku to bol obrázok súvisiaci s ich prácou, neskôr najmä letopočty. Vznikla tak najväčšia zbierka petroglyfov vo východných Alpách. Tak toto je atrakcia, kvôli ktorej tadiaľto pán Paulis chodieva.

Vybral som sa hore dolinkou. Lenže značka zahla na svah, čo sa mi nezdalo. Vrátil som sa do dolinky a pokračoval som prťami od zveri. Vyplašil som dva hlucháne, ktoré preleteli okolo mňa. Odfotiť som ich však nestihol.

Pomaly som bol hore na planine, ale petroglyfy som nevidel. Asi som mal pokračovať pekne po značke. Zahol som doprava a hľadal som výrazný chodník. Po chvíli som ho našiel na dne hlbšej dolinky. Na značku som sa napojil práve pri strome, na ktorom bola tabuľa označujúca začiatok skalných nápisov. O nič som neprišiel.

Dolinka sa zmenila na uzučký, zatiaľ nie veľmi vysoký kaňon. Zahýbal v ostrých uhloch a na vyhladených skalách sa zjavili petroglyfy. Moc ma nenadchli. Spočiatku to boli iba škrabance do skaly, ale ďalej bolo aj zopár maličkých obrázkov. Na Altamiru sa to nechytá, ale miesto má svoje čaro. Páčil sa mi letopočet. Autor napísal 1780 ako M780. I tak sa dá.

Ako som spomínal, roklina bola spočiatku nízka. Lenže za každou zákrutou sa steny trochu zdvihli a po chvíli som išiel slušnou roklinou. Jej najužšie miesto je prírodnou rezerváciou. Kdesi tam bola aj vrcholová kniha, do ktorej som sa zapísal. Aspoň tam, keď sa to teraz na steny neodporúča.

Tiesňava skončila a chodník vyšiel na štrkovú cestu. Avšak čoskoro z nej odbočil a putoval som mierne zvlnenou krasovou krajinou. Lesom. Okrem smrekov tu rastú smrekovce, ktoré začali chytať žlté jesenné odtiene. Stretol som skupinku turistov.

Ferraty

Prišiel som na parkovisko na konci spoplatnenej cesty a zamieril som ku kaplnke Friedenskirchlein. Je nalepená na skale ako orlie hniezdo. Keďže je otočená na východ, pekne z nej vidno Gröbming s okolím.

Kúsok za kaplnkou je trochu väčší balvan, na ktorý vedú štyri kratučké ferraty. David náročnosti A/B, Emil B/C, Karl D a Julius E. Prevýšenie píšu do 100 m, čím sa myslí, že do 100 m majú všetky štyri ferraty dohromady. Sadol som si na podritník, jedol som obed a hodnotil som svoje možnosti. Na D a E na hladkej skale nemám a A/B ma nelákalo. A tak som išiel na Emila. Na temene balvana sa všetky štyri ferraty spájajú a spoločne mieria na nepálsky most. Ten sa mi páčil.

Vrátil som sa ku kaplnke a vybral som sa na poslednú ferratu ktorá tu je, na Franza. Túto cestu vybudovali iba nedávno, takže som o nej nevedel. Avšak na jej začiatku bol plánik, na ktorom sa písalo, že má náročnosť B/C.

Ferrata Franz je nádherná. Nie je na nej veľa železa, ide však poriadne zubatou a pevnou skalou. Umelé atrakcie tu nenájdete, zato prírodných tu zopár je. Najviac sa mi páčil hrebienok ostrý ako žiletka tvorený šikmou skalou.

Vrchol a zostup

Z konca ferraty je to na Stoderzinken (2048 m) iba 15 minút. Keďže bolo nádherné slnečné počasie, z vrcholu som mohol obdivovať všetky okolité horstvá. Na západe bolo vidno Hoher Dachstein s typickým ľadovcom. Na severe mŕtve hory (Totes Gebirge), ktorých najvyššie kopce boli pocukrované. Podobne bol sneh aj na najvyšších vrcholoch Nízkych Táur (Niedere Tauer) na juhu. Nuž a na východe bolo vidno zubaté bralá Gesäuse.

Na ferrate Franz bolo počuť češtinu, na vrchole Stoderzinkena slovenčinu. Pokochal som sa výhľadom a začal som zostupovať. Pôvodne som chcel schádzať chodníkom, ktorý ide čiastočne po spoplatnenej ceste, ale davy výletníkov na vrchole svedčili o tom, že to nebude dobrý nápad. Pôjdem dolu najkratšou možnou trasou.

Zbehol som na lúku k Brünnerhütte a zamieril som k chatičkám. V tráve kvitli horčeky, jedny z posledných jesenných kvetín. Našiel som aj horec ľadový, ale jeho obrázok sa mi nepodaril.

Strmým svahom som zbehol do doliny a zamieril som do rokliny Öfen. Tunajšie ferraty mi nedali pokoja. Prešiel som cez menší tunel a snažil som sa prečítať vyblednutý, sotva viditeľný nápis na plastovej tabuľke. Zdalo sa, že tam píšu čosi o padaní kameňov a o vodičoch. Hmm. Problémy tu nechcem mať. A tak som to vzdal. Vrátil som sa k autu, zjedol som večeru a presunul som sa na miesto, ktoré som si vyhliadol na nocovanie.

Záver

Napriek usilovnému hľadaniu som na internete nenašiel žiadnu zmienku o ferratách v kaňone Öfen. Istenie tam bolo nové, hrubé lano bolo napevno uchytené na masívnych kolíkoch. Aj keby boli tieto ferraty súkromné, mala by sa kdesi nachádzať zmienka o ich obtiažnosti. Našiel som iba zopár obrázkov fotených zdola, od cesty. Avšak aj bez týchto ferrát patrila prechádzka k najkrajším, aké som tohoto roku absolvoval.