Trasa

Štrbské Pleso – Areál snov – Mlynická dolina – Pliesko pod Skokom – vodopád Skok – Pleso nad Skokom a späť

Zmena plánov

Nepríjemný vietor a chlad menia naše plány. Ak fúka dole pri plese, bude fúkať aj hore pod Soliskom a rozhodne to nebude príjemný zážitok. Od lanovky teda radšej pokračujeme po žltej značke k vodopádu Skok. Nie je to ani tak túra ako skôr príjemná a nenáročná prechádzka, ktorú chcem určite v lete absolvovať aj s naším drobcom Janinom.

Zababušená v zimnej bunde, hrubej čiapke a rukaviciach sa po pár minútach začínam celkom intenzívne potiť. Odkladám čiapku a rozopínam bundu. Cesta pokračuje lesom, tam slniečko toľko pripekať nebude... Si myslím. Ale sa mýlim. V lese vyzliekam bundu, uväzujem ju okolo pása a v mikine a teplej veste pokračujem ďalej. Rukavice na rukách nechávam – sú tenké, protišmykové a určené presne na to, čo potrebujem – bezproblémovú manipuláciu s trekingovými palicami, kým ruky sú v relatívnom teple (dobre, skôr mi ide o bezproblémovú manipuláciu s fotoaparátom...).

Ľadový výstup

Stúpame po skalách pohodlnou lesnou cestou. Na množstve popadaných stromov je ešte väčšie množstvo rôznych druhov vtákov, stačí sa na chvíľu zastaviť a zahľadieť do šera. Uplynie niekoľko nudných minút a dostávame sa do pásma kosodreviny. Pred nami sa po pravej strane v plnej svojej kráse týči Kazateľnica. Naľavo nás cestou sprevádza hrebeň Predného a Štrbského Soliska. Pokračujeme ďalej pásmom kosodreviny širokou skalnatou cestičkou, ktorá ide takmer po rovine a takmer kopíruje Mlynický potok. V noci na viacerých miestach primrzol a voda, ktorá obmýva zvyšky rastlín na nich, vytvorila krásne cencúle pripomínajúce zvončeky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Turistov pribúda, slniečko pečie a my po viac ako hodinke prichádzame k malému zamrznutému Pliesku pod Skokom. Je krátko pred obedom, no voda na hladine je stále zamrznutá. Môj pohľad smeruje hore. Nad vodopád Skok. Jankovi sa veľmi nechce, predpokladá (ako sa neskôr ukáže, tak správne), že na úseku, ktorý je istený reťazami, bude ľad. Ukecám ho aspoň po Pleso nad Skokom, hoci pôvodne sme sa bavili, že by sme možno skúsili ísť až pod sedlo Bystrá lávka.

Odkladám paličky a bez väčšieho otáľania pokračujeme okolo vodopádu smerom hore, k úseku, ktorý je tu istený reťazami. Míňame informačnú tabuľu, ktorá nás upozorňuje, že od 1. novembra je chodník nad ňou uzavretý z dôvodu ochrany prírody. Stretávame veľa rodín s deťmi a v duchu si hovorím, že budúce leto by Janík mohol tento úsek ako 7-ročný v pohode zvládnuť.

Prichádzame k prvým reťaziam, ktoré pomáhajú pri prechode skalnými platňami. Tečie po nich voda a na niektorých miestach sa trochu šmýka. Nič strašné, stačí sa dobre držať. Predbieha nás pán v stredných rokoch s dcérou.

Pavúčia žena

Na druhom konci platní zvažujem, ktorou stranou ísť. Predo mnou je prudký výstup a mám dve možnosti – ísť vľavo mokrým úsekom s reťazou alebo ísť vpravo po suchších skalkách, hoci bez reťaze. Skalky sa zdajú ako lepšia možnosť – sú suchšie, nie je na nich ľad a môžem sa pridŕžať steny. Protišmykové rukavice mi tu poslúžia rovnako dobre ako reťaz. Na stene ruka drží akoby sa zo mňa na chvíľu stala pavúčia žena. Postupne sa vyštverám nad úsek a opäť stretávam pána v stredných rokoch s dcérou. Aj keď sme takmer na konci isteného úseku, dievčina odmieta pokračovať a v strachu sa rozplače. Keď vidím tenisky s hladkou podrážkou, ani sa jej nečudujem. Pomáham jej prejsť na platne mimo chodník, kde si môže pred zostupom oddýchnuť, hodnotím svoje ďalšie možnosti a pokračujem v ceste. Zľadovatené úseky pokračujú aj nad reťazami a Jankovi sa opäť nechce pokračovať. Pýtam sa preto zostupujúcich turistov, ako to vyzerá. Žiadny ľad a ani sneh. Dobre, predsa len ideme ďalej.

Konečne sa dostávame k Plesu nad Skokom. Je mi jasné, že k sedlu Bystrá lávka to dnes nedotiahneme, a tak sa prechádzam aspoň tu a žhavím objektív. Satan, Malú Baštu a Patriu vidím z opačnej strany ako pred dvomi týždňami. Za rovnako krásnych svetelných podmienok. Len s rozdielom teploty asi 15 °C. Úplne vzadu, na konci Mlynickej doliny, sa na nás usmieva Štrbský štít.

Návrat

Ešte posledný pohľad do doliny, v hlave plán na túru na budúce leto, a postupne sa vraciame nazad. Ľad a sneh na reťaziach sa stihol za chvíľu úplne roztopiť a ostalo po nich len množstvo vody. Zostupujem rovnakou cestou ako som išla hore a opäť raz testujem svoj chrbát. Ostatne, túra nebola len o krásnom počasí a nádhere našich veľhôr. S dobrým pocitom sa vraciame na Štrbské Pleso. V kolibe pod lanovkami si dávame neskorší obed a opäť vychutnávame teplo a pohodu hotela.