Výstup

Koncom novembra som absolvoval jednu z najkrajších túr roku 2019. Spočiatku tomu nič nenasvedčovalo. Naopak, zdalo sa, že všetko ide proti mne. Na kruhovej križovatke pred rakúskou diaľnicou som takmer nabúral do rakúskych policajtov. Bola to moja chyba. Nedával som pozor a musel som prudko dupnúť na brzdu, vďaka čomu mi zleteli raňajky zo sedadla spolujazdca. Samozrejme, chleby padli natretou časťou nadol, takže som ich mal dochutené trochu ináč, ako som chcel.

O 7.30 h som prišiel na pekné parkovisko v dedinke Furth an der Triesting (422 m). Všetky kopce boli zahalené v oblakoch. To dnes bude deň… Minul som kostol a našiel som turistický chodník. Značený je dobre. Prešiel som zopár elektrických ohradníkov a na lúčke som zazrel dve srnky. Stáli tam a hľadeli na mňa, čo tam tak skoro robím. Ako keby vedeli, že je nedeľa.

Nad lúkami som vošiel do oblakov. V duchu som si nadával, že som mal predsa len ísť na vyšší kopec. Tú trochu snehu by som snáď zvládol. Keďže som toho veľa nevidel, sledoval som svoju trasu na mape. Táto zákruta je dosť oblá. O chvíľu prejdem cez ostrejšiu a prídem na lúku, na ktorej bude gazdovstvo.

Za hospodárskym dvorom som vošiel do zvernice. Je tu brána na spôsob turniketu. Alebo na spôsob otočných dverí v hoteli. Chvíľu som ešte kráčal po značke, bolo však treba ísť hore. Strmým šotolinovým svahom som sa vydriapal na novú cestu, po ktorej som sa pustil doprava.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Skalnatý hrebienok

Oblaky sa trochu roztrhali a asi na sekundu som zazrel belasé nebo. Vyzerá to, že je inverzia. Obyčajne oblaky ráno stúpajú. Ak sa chcem dostať nad ne, musím pridať. Lenže nová cesta ako na truc mierne klesala.

Prišiel som do sedielka a cesta spravila prudkú zákrutu. Išiel som po nej ešte pár metrov, ale keď sa vedľa mňa zjavila zvislá skalná stena, bolo zrejmé, že som mal ísť vrchom. Kúsok som sa vrátil a vyštveral som sa na hrebeň.

Na hrebienku ma čakala lezecká vložka. Stupy sú tu dobré, za sucha by to bolo za II. Teraz však bolo mokro, pretože hmla kondenzovala úplne na všetkom. Mňa nevynímajúc. Naviac, na každej rovnej plôške ležalo borovicové ihličie. Bolo treba vyliezť iba 10 metrov, ale ku koncu mi nebolo všetko jedno.

Vyšiel som hore a čo teraz? Zdá sa, že treba pokračovať hrebienkom. Na šírku mal pol metra a bol poriadne členitý. Keď udržal borovicu, udrží aj mňa. Poobjímal som zopár skál a prišiel som ku skalnému oknu. To bol dôvod, prečo som túto časť nechcel vynechať. Okno bolo pekné, hoci som cezeň videl iba hmlu.

Vidmo

Mám šťastie, o chvíľu budem nad oblakmi. Nad borovicami už vidno nebo. Ešte pár metrov a môžem zvoľniť. Paráda. Kvôli tomuto sa chodí na jeseň do hôr. Nado mnou je na azúrovom nebi žiarivé slnko a podo mnou je oblačné more. Pod ním zostali obce a mestá spolu so všetkými mojimi problémami. Túto jeseň mám inverziu takmer na každej prechádzke.

Wow, dnes to bude ešte lepšie. Mám svätožiaru! Presnejšie, má ju môj tieň. Vidmo. Vyberám foťák a robím veľa obrázkov, pretože viem, že môj malý kompakt máva s vidmom problémy. Minule som spravil iba tri či štyri fotky, ale nestáli za nič.

Po chvíli sa mi zdá, že je vidmo výraznejšie, tak ho fotím zas. A o ďalších sto metrov opäť. Od prvého obrázku som vystúpal niekoľko desiatok metrov, ale ešte stále je napravo odo mňa vidmo. Je to spôsobené tým, že fúka pomerne slušný južný vietor. Oblačné more na južnej strane hrebeňa je už hlboko podo mnou, ale na severnej strane, v závetrí, je medzi stromami hmla. Stratila sa až keď som vyšiel z lesa medzi skaly. Ale aj z nich som videl vidmo, hoci menej výrazné. Bolo dolu na oblačnom mori na severnej strane hrebeňa. Ešte nikdy som nezažil, žeby ma vidmo sprevádzalo tak dlho. Medzi prvým a posledným obrázkom uplynulo 15 minút. A to som nestál, kráčal som.

Hrebeňom

Na Gaisstein (974 m) nevedie turistický chodník, napriek tomu je na kopci vrcholová kniha. Nachádza sa v priehradke pod lavičkou. Do vrcholových kníh sa nezvyknem zapisovať, ale dnes som spravil výnimku. Nato som pofotil panorámu, za veľa nestála, a začal som zostupovať.

Pozeral som sa pod nohy, preto ma prekvapilo, keď sa za stromom čosi pohlo. Kozorožec. Zjavil sa asi 5 metrov predo mnou. Aby sa nesplašil, prihovoril som sa mu a ďalej som hľadel do zeme. Popri tom som spravil serpentínu a pokračoval som v zostupe. Kozorožec sa pomaly otočil a odkráčal. Neodfotil som ho, ale aspoň viem, čo vo zverníku chovajú.

Prekráčal som lúku a vystúpal som na protiľahlý hrebienok. Aj na ňom sú vápencové bralá, hoci nie tak impozantné ako na Gaissteine. Vyplašil som dva kamzíky. Na hrebienku sa ku mne pripojila turistická značka. Zvyšok prechádzky pôjdem iba po značených chodníkoch.

Na svahu pod skalou bol jeden úsek zaistený lezeckým lanom. Takže okrem vidma som tu fotil skalné okno a išiel som zaistenou trasou. Videl som srnky, kozorožca a kamzíky. Dá sa počas jednej prechádzky zažiť viac?

Veru dá. Na nebi sa zjavili sťahovavé vtáky. Podľa zvukov, ktoré vydávali, som si myslel, že to budú žeriavy. Boli to však nejaké husi. Najprv leteli na západ, neskôr na východ. Zrejme chceli letieť ponad Alpy na juh, lenže od juhu fúkal silný vietor.

Kieneck

Prišiel som na Gaisruck (1074 m). Na kopci je malá skalka, z ktorej je výhľad na sever. Doposiaľ išiel chodník po svahu, teraz ide priamo pekným hrebienkom. Pred tromi rokmi som ním putoval na snežniciach.

Vyšiel som na Kieneck (1107 m). Priamo na vrchole kopca je chata Enzianhütte Kieneck, pred ktorou sú lavičky. Zjedol som na nich obed a porozprával som sa so staršími rakúskymi manželmi. Pán vedel niekoľko slov po česky. Pri chate ma zaujali srdiečka s citátmi. Videl som dve, ale zrejme sú rozvešané na všetkých prístupových trasách. Zaujal ma citát od rakúskej spisovateľky: “Ak existuje viera, ktorá prenáša hory, je to viera vo vlastné sily.”

Z Kienecku som zostupoval strmým hrebienkom. Bolo popoludnie, ale severne od hrebeňa bolo ešte stále oblačné more. Takže čoskoro som bol v hmle. V doline Staffgraben sú pekné samoty. Niektoré sú obnovené a slúžia ako rekreačné chaty, ale mne sa viac páčili nezrekonštruované. Mali v záhradách pareniská so šalátom a pri jednom dvore som videl funkčný starý traktor. Keď som prehrabal internet zistil som, že bude mať toľko rokov, ako ja.

Záver

Vzdušnou čiarou je vzdialenosť z Bratislavy do dedinky Furth an der Triesting asi taká ako z Bratislavy do Nového Mesta nad Váhom. Cesta však trvá dlhšie, pretože okrem diaľnice využijete aj vedľajšie cesty. Napriek tomu Gutensteinské Alpy (Gutensteiner Alpen) nie sú ďaleko a oplatí sa ich navštíviť.