Oddychový deň a spestrenie cesty po auto

Po náročnom makadamskom úseku v Zelengore sa nám našťastie podarilo na záverečných asi 20 km asfaltu stopnúť auto, ktoré nás odviezlo do turistického strediska Tjentište v kaňone rieky Sutjeska. Tu sme sa ubytovali v penzióne Sur Makadam '58 u Dobrilovho známeho Slavka. Mäkká posteľ, teplá sprcha a výdatná večera padli vhod. Ďalší deň je oddychový a do obeda sa ideme prejsť k pamätníku bitky na Sutjeske. Dobrilo Jezerinovi sľubuje aj kúpanie v bazéne, lenže ten je už po sezóne vypustený, a tak sa nič nekoná. Pamätník je obrovský a odzrkadľuje hrdosť juhoslovanského národa na víťazstvo nad fašistami. Múzeum je zavreté, a tak sa vraciame do penziónu na obed.

Po ňom ideme ešte preskúmať usadlosť Šadići na opačnej strane doliny. Škoda, že je dnes zamračené, lebo by sa nám otvárali určite zaujímavé pohľady po okolitých horách. Vo dvore posledného domu nám príjemná pani ponúkne tašku paradajok a do ďalšej chatky nás na kus reči zavolá profesor filozofie, ktorý učí v Nemecku. Nečakane u neho strávime dve hodiny príjemným rozhovorom a do penziónu sa vraciame až za úplnej tmy.

Druhý deň sa rozhodujeme pre návrat k autu do Jablanice, pretože ho plánujeme využiť pri výstupe na Maglič. Autobusom cestujeme cez Foču do Sarajeva, hlavného mesta obkoleseného horami. Dobrilo ho pozná ako svoje topánky, a tak nám robí sprievodcu po najzaujímavejších miestach s príslušným výkladom. Všetky chute, vône, zvuky a ruch najorientálnejšieho mesta Európy si vychutnávame až do podvečera, keď nasadáme do vlaku. Tichomír ako železničiar je prekvapený nielen kvalitou súpravy, ale hlavne krásou horskej trate smer Mostar s množstvom tunelov a zaujímavých scenérií. V Jablanici u Omera stručne vyrozprávame zážitky z putovania a následne absolvujeme nočný návrat cez Nevesinje po kľukatých horských cestách do Tjentišta.

Cez hmlu a skalnú stenu na hmlovú horu

Keďže z Tjentišta je to na Maglič a späť za deň prakticky nereálne a my viac času nemáme, rozhodli sme sa skrátiť si výstup autom. Z penziónu sa vyvážame platenou makadamovou cestou hustým lesom až do sedla Prijevor (1688 m). Pri rampe platíme vstupné do NP Sutjeska. Okolo je hmla hustejšia než mlieko a okrem pár áut v sedle Prijevor so zahraničnými ŠPZ-kami nevidíme ani na krok. Maglič je odvodený od slova magla, čiže hmla a dnes hmlová hora nezostáva nič dlžná svojej povesti. Dúfame, že sa to zmení. Dobrilo vymyslel okruh, na ktorom navštívime okrem Bosnianskeho aj Čiernohorský Maglič (Bosanski i Crnogorski Maglić) a Trnovačko jezero.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Začíname stúpať chodníkom a zakrátko sa ocitáme v lese. Tento úsek však netrvá dlho a opäť kráčame vlhkou šmykľavou trávou. Objavuje sa sutina, kde je sledovanie značiek zložité, pretože ich tu nie je veľa a stále sme v hustej hmle. Svah je už veľmi strmý a suť pohyblivá, preto čoraz viac zapájame ruky. Po chvíli sa vo výške asi 2000 m dostávame z hmly a nad sebou vidíme kolmú stenu Magliča a takmer modrú oblohu. Oproti cez dolinu sa čnie hrebeň masívu Volujak, ktorý akoby plával na inverznej oblačnosti. Pri lezení skalnou stenou nám pomáhajú oceľové laná. Z dôvodu možného pádu kamenia sa držíme blízko seba. Posledné metre trávou nás privádzajú na vrchol Bosanski Maglić (2386 m), na ktorom je kovový valec zo srbskou trikolórou.

Sadáme si do trávy a vychutnávame si inverziou obmedzené rozhľady po okolí. Oproti cez dolinu sa ťahá spomínaný skalný masív Volujak, vedľa nás plošina Crnogorskeho Magliča a za ňou viaceré vrcholy masívu Bioč taktiež už v Čiernej Hore. Žiadne iné hory nevidieť, lebo ich zakrýva inverzné more. Fotíme a užívame si absolútny pokoj, keďže sme tu úplne sami. Keď sa však nad horami objavujú podozrivé kopovité oblaky vydávame sa na ďalšiu cestu.

K najkrajšiemu plesu Balkánu

Strmšie zostúpime do sedielka, v ktorom nenápadne prechádzame cez neoznačenú hranicu do Čiernej Hory. Po chvíli dosahujeme plochý trávnatý vrchol Crnogorskeho Magličća, ktorý je o 2 metre vyšší ako jeho sused (2388 m). Je odtiaľto pekný spätný pohľad na špicatý Bosanski Maglić a skalné okno pod ním. Pokračujeme plochým hrebeňom vysokohorským prostredím so skalkami aj kosodrevinou. Po okolitých horách sa začínajú rôzne prevaľovať mraky, čo Tichomír dôkladne fotograficky dokumentuje. Robíme si pauzu v sedielku medzi skalami a Dobrilo hovorí, že odtiaľto je najlepší pohľad na Trnovačko jezero, ktoré je vraj najkrajším plesom Balkánu. My ho však kvôli mrakom pod nohami nevidíme. Po chvíli nás tiež pohlcuje hmla a keď navyše zahrmí, je čas zmiznúť z hrebeňa.

Chodník klesá veľmi strmo popod skalnú stenu a občas ho ešte znepríjemňuje sutina. Výškové metre ubúdajú rýchlo a keď prejdeme cez pásmo hmly a lesa konečne zbadáme pleso v tvare srdca. Popri brehu prichádzame k salašu (katun), kde nám pastier a strážca Prírodného parku Piva (Park prirode Piva) v jednom kontroluje a eviduje pasy. Jezerin využíva poslednú možnosť kúpania a dáva si niekoľko dĺžok v plese. Tichomír a Dobrilo zatiaľ pijú pivko a kochajú sa krásnou scenériou jazera obklopeného vysokými štítmi evokujúcimi Vysoké Tatry. Zakrátko sa však búrka prejavuje naplno, a tak sa pred silným lejakom a bleskami ukrývame v predsieni chatky strážcu pri piecke. Po vyše hodine sa živly ukľudňujú a môžeme vyraziť späť k autu.

Suťoviskami, pralesom i popri vodopáde

Z blatistého lesa vychádzame na malebnej horskej lúčke v závere Suhej doliny. Odtiaľto chodník vedie traverzom oboch Magličov a otvárajú sa nám krásne výhľady na vrcholy Trnovački Durmitor, Volujak i Maglič nad hlavou. Na strome si všímame nenápadnú tabuľku s nápisom Država Crna Gora a tým sa vraciame späť do Bosny a Hercegoviny (časť Republika srpska). Míňame obrovské suťoviská aj salaš s pasúcimi sa kravami a dorážame späť k autu v sedle Prijevor. Okruh sa uzatvoril, Maglič sa však zasa vyfotiť nedá, lebo je opäť v hmle.

Sadáme do auta a makadamkou smerujeme nazad do Tjentišťa. Tichomír je nadšený z okolitého lesa, ktorý je plný obrovských hrubých stromov. Ide o prales Peručica, údajne najväčší v Európe. V sedle Dragoš chceme ísť ešte pozrieť vodopád Skakavac. Lenže na vyhliadke si pre hmlu nevidíme ani na nos, počuť len šum vody. V penzióne celé 2-týždňové dobrodružstvo zajedáme chutnými bosnianskymi špecialitami a zapíjame rakijou. Na druhý deň ráno nás čaká len cesta domov.

Záver

Naším cieľom nebolo prejsť celú trasu Via Dinarica (Slovinsko - Albánsko), ale len jej najkrajšiu časť v rámci Bosny a Hercegoviny. Navyše sme sa magistrály striktne nedržali, ale občas sme si trasu prispôsobili podľa okolností. Celé 2-týždňové putovanie tak bolo pestré a nabité zážitkami rôzneho druhu. Hory boli rozľahlé, pusté a vďaka krasovému reliéfu aj dosť divoké. Výraznými prvkami bolo viacero kaňonov riek napr. Neretvy, Rakitnice či Sutjesky. Zhodli sme sa, že najväčšie dojmy v nás zanechala planina Prenj. Taktiež krása lesov bola vysoká a takmer všetky mali charakter pralesa. Čo bolo až šokujúce, že sme prakticky nikde nevideli rozsiahle holoruby. Dôvodom bol zrejme nielen strmý skalný terén, ale aj odvrátené dedičstvo minulosti v podobe mínových polí. Počasie nám okrem záveru v Zelengore vyšlo v podstate perfektne a slnka a tepla sme si užívali plnými dúškami. Tichomír bol prekvapený aj z toho, že až na pár výnimiek, ktoré sa dali porátať na prstoch dvoch rúk, sme nestretali žiadnych turistov. Hory sme mali prakticky sami pre seba. A keď sme stretli domácich, vždy sme boli konfrontovaní s nesmiernou bosnianskou pohostinnosťou a úprimným záujmom o rozhovor. Pre Tichomíra a Jezerina to bol prvý kontakt s balkánskymi horami a kultúrou, no obaja skonštatovali, že sa sem v budúcnosti zasa niekedy radi vrátia.

Prijatno!

Autori fotografií: Martin Baniari a Tomáš Trstenský

_Na texte spolupracoval: Tomáš Trstenský_

Predchádzajúca časť putovania