Jeseň sa už pomaly končila a chata sa pripravovala na zimnú sezónu. Dvanásť týždenných lyžiarskych kurzov bolo už potvrdených a tak všetky skladové miestnosti boli nabité zásobami. Sú však potraviny, ktoré sa nedajú ponavážať do zásoby, ako napr. mäso a údeniny, maslo, chlieb, vajcia, pivo a tiež posteľné bielizeň. Preto musela byť chata zariadená tak, aby dokázala v akomkoľvek počasí doviezť potrebné. Ratraky neexistovali, len tu či tam sme sa dozvedali o českom výrobku Lavína, na ktorý bol poradovník a aj to len pre tzv. lepšie chaty kdesi v Krkonošiach. Do tejto kategórie sme my nepatrili a tak zostávalo po starom- na gaziku s poriadnymi retiazkami vyviezť, až kam to pôjde a potom buď s koníkom na saniach, alebo len v sedlových "brašnách" až na chatu. Koňa chatár vždy prenajímal dolu v dedine a treba povedať, že miestni sedliaci požičiavali ochotne a za slušnú cenu. Vedeli, že sa nemusia o koňa celú zimu starať a tiež to, že na chate je práca len tak 2-3 razy za týždeň a koník bude kŕmený ako kráľovský žrebec. Voňavého sena sme mali plnú povalu, z družstva sme za babku kúpili repu a šrot a už sme sa tešili na nášho koňa.

V tej dobe robil údržbára na chate Pišta. Bol to dobrý chalan, ale v súvislosti s prácou na chate mal predstavu, že musí vyzerať ako silný drsniak. Stále nosil kanady s dýkou za remienkami, kožušinovú vestu, kockovanú flanelovú košelu, rifle s vybíjaným opaskom a cez čelo šatku. Stále zarastený, stále zvýšený hlas a zásadne hovoril len so zaťatými zubami. Študentky ho jednoducho „žrali“. No a tento Pišta mal na starosti aj „koňarinu“.

Jedného večera sa chatár vrátil zo Žiliny a oznámil nám, že ráno ideme do dediny pre koňa. „Pišta, nachystaj si ohlávku a všetko, čo potrebuješ a keď tam prídeme, zdržte sa všetkých komentárov, jasné?“, povedal chatár. A tak sme ráno išli. Gazda, ak sa to tak dá nazvať, býval hneď na kraji dediny. Uprostred dvora bol uviazaný zúrivý pes, ktorému žrádlo pristrkávali hrabľami, pretože sa ho všetci báli. Pišta krotiteľ k nemu pokojne prišiel a začal sa s ním hrať. Na dvore bol hrozný smrad, ktorý sa ešte trochu zvýšil, keď gazda vyšiel z kuchyne. Slušivé zahnojené gumené čižmy a montérky, ktoré neboli ešte prané, veď načo- mali iba štyri roky, navrch doma pletený sveter z roku raz-dva a neidentifikovateľná pokrývka na hlave, premastená ako kožka zo slaniny. „Tak už ste tu“, hovorí, „a načože je vám postroj, veď ja vám požičiam svoj. "Ále", zatiahol chatár, "my sme zvyknutí na náš a tak vám tu ten váš necháme“.

Gazda prekročil asi meter hnojovice, vošiel do stajne a o chvíľu už aj viedol koníka von. „Tak toto je moja Mica“, povedal a priateľsky ju kopol čižmou do brucha, až sa z nej odlúpli asi dva metre štvorcové hnoja. Aspoň sme konečne videli, že je to hnedka. Pišta z nej zvliekol ohlávku pozostávajúcu z remienkov, špagátikov a drôtov, a nasadil jej našu. Kobyla trochu opeknela, ale aj tak stála na dvore s prednými nohami naširoko od seba ako koza na rezanie dreva a s hlavou zvesenou až medzi nohami. Jej gazda ju na jesenných poľných prácach takmer zodral k smrti. „No tak berte, na čo čakáte“, vyzval nás gazda a my sme premýšľali, či kobylka vybehne na chatu sama, alebo či ju máme nejako vyviezť. Pišta vraví: „Nebojte sa, do večera som na chate“, a už aj s kobylkou Micou vychádzal zo dvora. My sme naložili na gazika všetko, čo bolo treba a vyviezli sme sa na chatu. Pišta aj s kobylkou prišli asi o 16.hodine a cesta im trvala neuveriteľných 6 hodín. V stúpaní vraj stáli každých 100 metrov aspoň desať minút a Pišta sa bál, že kobyla cestou zdochne. Bolo jasné, že ak má kobylka slúžiť, musíme ju dostať do kondície.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na druhý deň Pišta vyviedol kobylu zo stajne, vydrhol ju kartáčom s vodou, vytrel slamou a vyhrebelcoval. Počistil a natrel kopytá, skontroloval podkutie, vyčesal chvost a hrivu. Kobyla si myslela, že sa dostala do konského neba. Bolo očividné, ako pookriala a konečne začala javiť záujem o veci, ktoré sa diali okolo nej. V stajni ju čakala vykrmovacia zmes „a la Pišta“, ktorú keby dostal Železník, tak ešte dnes krúži po Veľkej Pardubickej. No a kobyla začala žrať. A žrala a žrala a žrala. Lenže čosi tu nebolo v poriadku. Kobyla totiž začala fungovať ako briketovací stroj. Prakticky všetko, čo zožrala, len prehnala tráviacim ústrojím, vytvarovala z toho kobližky a vôbec nepriberala. Čo bolo večer v žľabe a jasliach, to bola ráno za ňou. Keď to takto išlo už týždeň či dva, chatár zbehol ku zverolekárovi a ten mu dal niečo, aby kobyla začala tráviť. Povedal by som- slivovicu v tabletkách. No a potom sa už diali zázraky. Kobylka sa menila zo dňa na deň. Srsť sa jej leskla, pribrala, hlavu začala nosiť vysoko a dupotať v stajni. Vtedy ju Pišta vyviedol a po prvý raz osedlal, nasadil si starý stetson a tým sa stal najšťastnejším kovbojom na Slovensku nad 1000 m nad morom. V rámci tréningu s ňou jazdil až dolu do Nezbudskej Lúčky a kobylka to chodila ako nič.

A tak prišla zima. Chatár chodil nakupovať a vďaka tomu, že si gazikom odhŕňal cestu, dostal sa s nákupom zvyčajne kúsok nad lesnícku chatu. Tam už nechal nákup v aute a drsniak Pišta zišiel so saňami dolu, preložil tovar a aj na dva razy ho vyviezol hore. Ale z kobylky sa stal beťár. Od dobroty sa v nej ozvali tie babské móresy a tak veľmi skoro zistila, že stačí trochu zamachrovať a jej najväčší ochranca Pišta ihneď odľahčil sane. Inokedy, keď jej naložil čo len trochu ťažšie sedlové "brašny", kobylka sa tvárila, ako by prišla jej posledná hodina. Drsniak Pišta jej odobral zo 10 kíl do svojho batoha, čo kobylka šťastne pozorovala a už aj spokojne funela hore kopcom na chatu. Lenže potom už prišlo na vysoké konské umenie. Raz ju Pišta naložil a milá kobylka sa po asi 20 metroch začala tackať ako účastník borovičkových pretekov, spadla a nechcela vstať. Márne ju Pišta odsedlal, márne ju ťahal, hlavu dvíhal, deku pod ňu podstrkoval, prosil, vyhrážal sa - kobyla nič. Len si tak ležala na snehu a tvárila sa, že sa lúči so životom. Milý Pišta dostal strach. Zotmelo sa, nákup čakal v gaziku nevyvezený a kobyla na snehu. Rýchlo nazbieral dreva a urobil oheň, akože proti medveďom a behom hore kopcom na chatu.

„Chatár, zle je, Mica zdochýňa, leží na snehu a nechce sa hnúť“. Rýchle sme sa obliekli a bežali dolu po ceste k Mici. Len chatár sa ešte zastavil v stajni, ale o chvíľu nás dobehol. Mica stále ležala na snehu a očami robila zomierajúceho a smutného koňa. Chatár podišiel k nej a vytiahol bič. Kobyla okamžite zdvihla hlavu a zbystrila a keď ju chatár pretiahol bičom a zahrešil, až sa hory otriasali, kobyla vyskočila ako čertík na strunke a upaľovala hore cestou, len sa tak za ňou sneh víril. „Tak vidíte, Pišta“, vraví chatár „tá kobyla je navyknutá na takýto režim a nie na -poď moja, ešte kúsok, no oddýchni si, aby si sa nespotila, no poď, nevestička moja. Raz je to kôň a potrebuje takú ruku, aby sa jej bála“. Od tej doby mal Pišta pokoj. To, čo predtým vyviezli na dva razy, teraz vozili naraz, a bolo vidieť ,že kobyla má rešpekt. Až raz bol chatár zasa po zásoby a nechal ich dolu v gaziku. Pišta nahodil "brašny" a vydal sa dolu po tovar. Lenže prešli už vyše dve hodiny a Pištu nikde. Sedeli sme s hosťami v jedálni, keď sa rozleteli dvere a Pišta červený ako konský salám a rozparený ako fínska sauna vletel dnu a reval: „Chatár, ja tú Micu zaplatím, ale ja ju zabijem, zabijéém. Prisámbohu zabijéém. Poďte sa pozrieť von, čo mi tá sviňa vyviedla“. Vybehli sme pred chatu. Mica stála ako baránok pred stajňou a sedlové brašny plné tovaru ležali predo dvermi. A potom nám Pišta vyrozprával čo sa stalo.

„Prišli sme ku gaziku, ja som tej svini zložil brašny a nakladal tovarom. Mica pokojne stála ako vždy a pozerala na mňa. Lenže ako som chytil brašny, že ich naložím, Mica popošla zo desať metrov a zostala stáť. To som bol ešte kľudný. Drapol som brašny a potiahol ich k nej. Nato ale tá beštia zasa popošla desať metrov a zastala akoby nič. Mica, neser ma, zvýšil som hlas a vytiahol bič. Mica stála ako prikovaná a tak som zasa drapol brašny a vyniesol ku nej. A tá beštia zasa popošla a toto mi robila až sem na chatu. Ja ju zaplatím, ale ju zabijééém“. A tak milý Pišta vyniesol namiesto Mice celý 50 kilový náklad mäsa a slečna Mica sa láskavo ráčila presunúť pred svoj obľúbený žľab a jasle so senom.
Samozrejme, že si Pišta už potom dával pozor a nikdy ju nepustil z rúk. Mica mu slúžila aj ako spoľahlivé balidlo na slečny z lyžiarskych kurzov. Vo chvíľach voľna ich vozil v sedle a večer ich na izbe skúšal, ako sa to naučili.

Zima skončila, seno bolo zožraté a Mica bola vykŕmená, ako keby bola na dovolenke na Riviére. Prišiel čas vrátiť ju majiteľovi, lebo čas jarných prác sa blížil. A tak sme zasa milú Micu viedli dolu. Keď sme vošli do dvora, gazda sa na nás pozeral akosi podivne a hovorí: „A toto čo ste mi priviedli, veď to nie je moja Mica“. Mica sa začala trochu triasť a až potom ju gazda spoznal. „Jáj ,ale si sa spravila, ty pľuha jedna“, povedal, „ale veď ja ti tú figúru zasa napravím“, a priateľsky ju zasa kopol do brucha. Pištovi stvrdli čeluste a chatár ho pre istotu rýchle poslal von zo dvora.
Micu sme už potom videli len na poliach, alebo ťahať voz. Hlavu už zasa mala spustenú až medzi nohami, schudla a po tele mala nalepený zaschnutý hnoj. Ale v noci sa jej snívali sny o konskom nebi, ktoré zažila na našej chate. Že ako to viem? Nepýtajte sa, aj tak by ste mi neverili.

Chata po Suchým, cca rok 1980

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.

Fotogaléria k článku