Pripravení na premočený víkend sme sa vo štvrtok podvečer ubytovali v Zuberci a dumali, čo ďalej. Predpoveď na oba dni bola viac menej rovnaká - celý deň dážď. Niektoré stránky hlásili v sobotu menšiu pravdepodobnosť dažďa, preto sme sa rozhodli, že vtedy skúsime Sivý vrch, a v piatok iba niečo ľahšie, kratšie, aby sme sa vedeli v prípade potreby aj skryť alebo rýchlo vrátiť. Voľba padla na Roháčske plesá.

Trasa

Pod Spálenou – Šindľovec, rázc. – Adamcuľa – Ťatliakova chata – Rázc. v Smutnej doline – Roháčske plesá – Pod Troma kopami – Pod Predným Zeleným – Adamcuľa – Šindľovec, rázc. – Pod Spálenou

K Ťatliakovej chate

Ráno sa budíme do slabého dažďa. Keďže sme nemali na pláne žiadnu celodňovku, trošku vylihujeme, kým sa vyberieme z nášho ubytovania na kratšiu túru okolo Roháčskych plies. O desiatej hodine parkujeme auto na poloplnom parkovisku v Spálenej.

Počasie bolo nakoniec fajn, nepršalo, nefúkalo, nebola veľká zima ani veľmi teplo. Bolo síce zamračené, ale akosi inštinktívne som z týchto mrakov už neočakával ďalší dážď. Z parkoviska vchádzame rovno do lesa, začíname na zelenej značke a po desiatich minútach strmo vystupujeme na asfaltovú cestu vedúcu k Ťatliakovej chate.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Cesta je príjemná, stúpa iba pomaličky, je to doslova prechádzka. Mraky zahaľujú oblohu, opar skrýva vrcholky hrebeňa, my si vykračujeme svojím tempom a kde tu sa zastavíme, aby sme pozorovali vtáčikov v lese.

Míňame niekoľko ľudí, niektorí míňajú nás, nie je tu žiadna plnka. Po hodinke prichádzame k chate, kde sa to aj napriek počasiu hemží ľuďmi. Ideme za chatu k pliesku, zložíme sa, chvíľku pozorujeme kačky a partie ľudí, ktoré sa pri jazierku striedajú pri skupinových fotkách. Dáme si teplý čaj a niečo zahryzneme. Počasie sa nezhoršuje, takže pokračujeme ďalej.

K Roháčskym plesám

Modrou značkou vchádzame do Smutnej doliny. Pekná cesta vedie lesom, začína sa postupne viac a viac dvíhať. Končiare Západných Tatier sú stále skryté v hmle, ale zato sa nám otvárajú pekné výhľady na Ťatliakovo jazero. Chodník je mokrý, miestami blatistý, ale to nám na nálade neuberá.

Po pol hodine sme pri rázcestí v Smutnej doline. Ešte posledný krát sa na seba pozrieme, či nejdeme aj na hrebeň, ale v takomto počasí, a o takomto čase to nemá zmysel. Hrebene sú pre ranostajov, pre nás je už v ten deň neskoro. Partia troch Slovákov, ktorá sa tam práve vyberá má ale evidentne iný názor.

My ideme ďalej zelenou značkou, aby sme sa po chvíľke dostali k prvému Roháčskemu plesu - Veľkému Roháčskemu plesu, resp. Dolnému Roháčskemu plesu, kde nás opäť privíta kŕdeľ kačiek, ktoré sa ľudia snažia nakŕmiť. Kačky sú dosť ostýchavé a z ruky zobať nechcú, aj keď sa o to niektorí turisti snažia. Iba jedna je dosť odvážna na to, aby prišla až k človeku a zobrala si jedlo z ruky. Zrejme to bude tým, že má len jednu nohu, a tak berie každú príležitosť dostať sa jednoducho k potrave.

Pokračujeme ďalej. Roháčske plesá sú umiestnené terasovito nad sebou, takže opäť naberáme nadmorskú výšku, pričom sa nám otvárajú krásne pohľady na prvé pleso. Počasie stále drží, neprší, aj keď je riadne zamračené a vrcholky štítov stále nevidíme. Prichádzame k ďalším dvom menším plesám, ktoré sa nachádzajú pri sebe. Celou cestou sú popri chodníku umiestnené tabule, z ktorých sa čo to dozviete o Tatranskom národnom parku.

Už nás čaká len posledné pleso a po nenáročnom výstupe na 1719 m n. m. sa k nemu dostávame - Horné Roháčske pleso. Nachádzame sa pod Troma kopami, ale počasie nám stále nepraje a vrcholky hôr zakrýva opar. Dnes sa výhľadu asi už nedočkáme. Dlho sa nezdržíme. Aj napriek počasiu nás prekvapuje relatívne veľa ľudí. Pobaví aj hláška hlavy českej rodiny: “To si dělaj prdel ne, tohle teď mám jet dole?” ktorú on ale zrejme myslí vážne. Akoby sa tie výškové metre, ktoré vyšliapal, niekde stratili, a dole to má byť po rovine.

Okolo vodopádu do Spálenej

Modrou značkou schádzame k rázcestiu Pod Troma kopami a ďalej pokračujeme spolu so žltou značkou. Scenérie sú krásne, všetko sa po daždi pekné zelená, prechádzame okolo akejsi kamenej lavíny a tiež okolo posledného plesa na dnešnej trase - Opálového plieska. Je to maličké pliesko s krásnou priezračne čistou vodou. Po chvíľke sme na rázcestí pod Predným Zeleným.

Na chvíľu sa zložíme a občerstvíme. Spoločnosť nám robí myška, ktorá behá pomedzi stoly. Po krátkej prestávke ideme ďalej, začína trošku mrholiť. Zablatená cesta prudko klesá, kamene a korene sú veľmi šmykľavé, a tak postupujeme opatrne, až dôjdeme k Rohačskému vodopádu. Vedie k nemu menšia odbočka zo značky, treba prejsť drevený mostík, trošku dole po skalách a sme tam.

Je obrovský a plný vody. Nádhera. Pokocháme sa, pofotíme a už nás dobieha ďalšia partia, ktorá sa snaží krkolomne po šmykľavých skalách k vodopádu dostať. Po pár minútach sme opäť na pôvodnej ceste a ďalej náš čaká už len pohodová cesta lesom, kým sa po 15 minútach nenapojíme na asfaltovú cestu pri Adamculi.

Cestou dole sa ešte zastavíme v obchode so suvenírmi a po pol hodine sme pri aute. Celý okruh okolo Roháčskych plies nám zabral niečo vyše 5 hodín. Nie je to úplne jednoduchá túra, predsa len, je tam prevýšenie viac ako 700 metrov. Pri mokrých podmienkach, aké sme mali, bol zostup dosť náročný, ale nie je to niečo, čo by priemerný turista nezvládol. Trasu sa určite oplatí prejsť. V prípade dobrého počasia musia byť výhľady na hrebeň Západných Tatier krásne, a aj päť plies pokope spoločne s krásnym vodopádom stojí za to.

Nasledujúci deň nás čaká Sivý vrch...