Trasa

Sedlo Grajnár – Malá Knola – Veľká Knola – sedlo Grajnár – Pod Javorom – Pálenica – sedlo Grajnár

Veľká Knola a Pálenica ležia v severozápadnej časti Volovských vrchov, v podcelku Knola. Vytvárajú samostatný izolovaný hrebeň v smere východ-západ, so sedlom Grajnár uprostred. Ich južné svahy spadajú strmo do údolia Hnilca, zo severu terén postupne klesá cez kopce a doliny do Hornádskej kotliny, teda do Spiša, v podstate priamo do Spišskej Novej Vsi. Z nej vedie cesta až do sedla Grajnár s veľkou plochou vhodnou na parkovanie, dnes pekne zľadovatenou.

Veľká Knola

Prvým cieľom je Veľká Knola, ležiaca na severozápad od sedla. Kto by sa nevedel rýchlo zorientovať, je to odlesnená strana. Skutočne, miera odlesnenia svahov sa tu nenechá zahanbiť ani najvyrúbanejšími miestami vo Volovských vrchoch, a že ich teda je. Na Veľkú Knolu vedie spočiatku veľmi pozvoľne stúpajúca zvážnica. Prvý znateľnejší výstup začína pod Malou Knolou, čo je predstupeň hlavného cieľa. Značená zvážnica stúpa zboku traverzom a cez torzo lesa, čo tu ostal. Na výstup využívam odbočku, mieriacu najkratšou cestou kolmo hore. Odmenou sú mi prvé pekné výhľady do krajiny, čo konkrétne znamená na okolité Volovské vrchy a Hornádsku kotlinu s drobunkým Spišským hradom, olemovanú Braniskom v celej svojej kráse. Na vyrúbanej Malej Knole sa zvážnica stráca a začínam strácať pôdu pod nohami. Doslovne, nakoľko februárová, opakovane odmäknutá a zamrznutá vrstva snehu sa po každom druhom-treťom kroku podo mnou náhle preborí, čo je veľmi frustrujúce. Kým sa mi podarí dostať sa z rúbaniska späť na značku, užijem si svoje.

Pomerne rovný chrbát Malej Knoly končí pri rovnomennom rázcestníku a začína strmý výstup vyrúbanými svahmi Veľkej Knoly. Pozitívnou stránkou sú stále viac sa otvárajúce výhľady. Strmší výstup končí dosiahnutím okraja vrcholovej časti, k samotnému vrcholu však treba ísť ešte vyše pol kilometra. Vedie tam pohodlný chodníček, schovaný v hustom lese, nakoľko celá vrcholová časť Veľkej Knoly je chránený areál. Chodníčkom sa rýchlo dostávam na vrcholovú lúku, ohradenú dookola smrekmi. Na jej opačnom konci sa ponad ne týči blízka Kráľova hoľa a to je tak zhruba všetko, čo vrchol Veľkej Knoly dnes poskytuje. Konštatovanie sa však týka samozrejme len výhľadov, pretože pokoj a odľahlosť miesta stoja za to samé o sebe.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Najvyšší bod označený tyčou sa nachádza na okraji lúky pár metrov odo mňa. Od neho vedie po južnom okraji lúky chodníček do jej strednej časti, kde sa nachádza pár vrcholových skaliek. Z týchto miest bolo kedysi pekne vidieť Tatry, dnes nepomôže ani vyliezť na skalku. Okolitá smrečina jednoducho podrástla a jej vrcholky výrazne obmedzujú pohľad na tatranské končiare. Zopár výcvakov však urobím a vraciam sa späť. Pri opätovnom vynorení z vrcholového lesa sa ešte raz porozhliadam po okolitej krajine, z tejto výšky je to dnes naposledy. Zvlášť pohľad na druhú stranu údolia Hnilca, kde dominujú naozaj mohutné volovské 1200-vky Babiná a Hoľa, je impozantný. Zostup do sedla Grajnár je rýchly a začína druhá časť dnešného putovania.

Pálenica

Od prvých metrov je to úplne iný zážitok. Žiadne rúbane, ale krásna prechádzka zimným lesom. Široká lesná cesta obchádza okolité kopce, je preto bez výraznejších prevýšení. Z tohto dôvodu je to ideálny terén na bežky. V celom úseku je prejdená nejakým pluhom s perfektnou bežkárskou stopou. Pluh spevnil trasu v celej šírke aj mimo bežkárskej stopy, kráča sa teda pohodlne. Prvá čistinka s odpočívadlom Pod Javorom je po obídení prvého kopca (Nad Javorom, niekde Zelený vrch), druhá, rozľahlejšia lúka je v priehybe Zelená hora pod kopcom Holičky. Tu sa doteraz južný smer mení na východný a nasleduje Ferdinandka, prvý kopec, ktorým vedie značka priamo cez vrch. Prevýšenie asi 50 m, takže v pohode aj pre bežky.

Po zídení zo zalesnenej Ferdinandky prichádza záverečný, najkrajší úsek cesty. Najprv malebné menšie lúky vyzdobené osamotenými ihličnanmi, ktoré vzápätí vystrieda nádherná rozľahlá poľana, na konci ktorej sa dvíha Pálenica, dnešný druhý cieľ. Prejsť takú lúku chvíľu trvá a už v jej polovici si pozorný človek, teda ten, čo sa veľa obzerá, všimne cez plece Tatry. Najkrajšie pohľady sú na opačnom konci poľany, kde sa začína dvíhať Pálenica. Treba upresniť, že ich nevidieť celé, keďže krivánsky koniec zakrýva Muráň. Ten volovský, severný sused Veľkej Knoly.

Dostať sa na vrchol zalesnenej Pálenice znamená prekonať zhruba 100 výškových metrov. Chodník vedie na lúku pod vrcholom, na ktorej stojí rázcestník. Samotný vrchol je trochu bokom a tvorí ho niekoľko metrov vysoká halda žulových balvanov, akoby ich sem navozili obrovskými nákladiakmi priamo z Tatier. Zopár kopcov v širšom okolí som už obehal, ale toto je unikát. Posledných pár krokov na vrchol Pálenice sa v ničom nelíši od posledných metrov mnohých vysokotatranských vrchov. Ako k tomu Pálenica prišla, to netuším, v každom prípade stojím na najvyššom balvane a zisťujem, že rozhľad - teda tatranský, nie je. Všade okolo sú rôzne skupinky stromov, ktoré zakrývajú väčšinu obzoru. Nejaké medzierky našťastie ostali, a tak si trochu príde na svoje aj fotoaparát, len treba viac zoomovať.

V prvom rade, asi ako kompenzácia za vyloženú námahu, sa konečne ukáže západný okraj Tatier s Kriváňom na čele. No pre zmenu nevidieť zvyšok. V inej medzere vidím Kráľovu hoľu a o kúsok vedľa časť hlavného hrebeňa Volovských vrchov v oblasti Hoľa - Čertova hoľa. Vidieť aj dvojičky Babiná - Smečinka či Veľká Knola - Muráň. Všetky volovské scenérie sú poobede a k večeru proti slnku, oveľa lepšie by sa ukázali ráno. Podobne ako na Veľkej Knole, ani pálenické výhľady ma neprinútia stráviť na vrchole dlhé chvíle. Radšej sa vraciam na okraj poľany, kde má človek predsa len otvorenejšiu krajinu pred sebou, navyše prizdobenú Tatrami. Pekné miesto na oddych, vybavujem si, že aj s deťmi v lete sme si piknik urobili práve tu. Zimný pokoj poľany pod Pálenicou je balzamom na nervy a odchádzam, až keď musím. Návrat do sedla Grajnár je komfortne pred západom slnka, zmieniť by som mal ešte roztomilú dvojicu studničiek neďaleko sedla, Janka a Danka sa tuším volali.

Zhodnotenie

Veľká Knola aj Pálenica zo sedla Grajnár sú vďačné ciele nenáročných prechádzok v horskom prostredí v ktoromkoľvek ročnom období. Odlišné svojim charakterom majú tieto volovské hory spoločné to, že na nich nebude tlačenica. Veľká Knola ponúka široké rozhľady takmer počas celého výstupu, avšak za cenu vyrúbaného lesa. Výlet na Pálenicu síce neposkytne výhľady do diaľky, no pre zmenu ponúka malebnú prírodu v blízkom okolí, čo je vo Volovských vrchoch už vzácna kategória. V neposlednom rade ponúkajú obidva vrchy dostatok turistických trás na naplánovanie túr najrozličnejších dĺžok a obtiažností.