Pred túrou

Predpoveď počasia bola priaznivá, tak som čosi po obede zamieril do Rakúska. Večer som si ešte overil, či predpoveď Nóri nezmenili, a veruže ju zmenili. Doobeda majú spadnúť 3 mm zrážok, poobede 0,5. To nie je veľa. Lenže Rakúšaci v rádiu hlásili na doobedie polooblačno a na poobedie “heftige Gewitter” (silné búrky). Bol som z toho jeleň. Povedal som si, že na túru vyrazím a až ma počasie zaženie späť, odídem s dlhým nosom. Nebude to po prvýkrát.

Pôvodne som chcel nocovať kdesi pri chate Fürstenhütte, ale na začiatku doliny ma zastavila značka zákaz vjazdu. Bolo pred ňou maličké parkovisko, na ktorom stál karavan s nemeckou ŠPZ-kou. Tak som si povedal, že prenocujem tu. Prechádzka sa tým predĺži o dve hodiny šliapania po rovine, čo nie je až tak veľa.

Výstup na halušky

Ráno som sa pobalil a o 6.30 h som vyrážal na túru. Bolo mokro, ale na štrkom vysypanej lesnej ceste mi to neprekážalo. Po hodine som minul chatu a začal som prudšie stúpať. Je tu veľa domov či chát, pri ktorých sa pasú kravy. Sú bez pastierov, strážia ich elektrické ohradníky.

Postupne som vystúpal nad pasienky, prešiel som riedky les a vyšiel som na alpské lúky. Nebo sa začalo zaťahovať a zdvihol sa vetrík. Zatiaľ však nepršalo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Dlhým tiahlym stúpaním som vyšiel na Wintertaler Nock (2394 m). Prvú halušku mám pod sebou. Cestou som míňal peknú skalnú vežičku či skôr skalný ostroh, avšak susedné hrebene sú bralnaté až-až. V závetrí na južnom svahu som zjedol Horalku a pokračoval som ďalej.

Takmer bez klesania som vyšiel na Straßburger Spitz (2404 m), na ktorom je kaplnka venovaná svätému Bernardovi, patrónovi turistov. Z kopca som zamieril na sever. Čakal ma najkrajší úsek túry, ktorým bol mierne zvlnený hrebienok. Sú z neho pekné výhľady, ale okolité kopce nepoznám. Na západe by mali byť Vysoké Taury s Große Hafnerom, najvýchodnejšou trojtisícovkou, ale ktorý vrcholček to je, to veru netuším.

Na hrebienku som míňal zaujímavú trhlinu či roklinu a prekvapil ma provizórny prístrešok. Zrejme bivak, ktorý si pred mnohými rokmi postavili pastieri. Aj tu, v nadmorskej výške nad 2000 metrov, sa totiž pasie. Pri rokline bolo stádo koní a o kus ďalej, v sedle, kravy.

Eisenhut

A máme tu záverečný výšvih. Stúpal som pomaly, vytrvalo, ale keď ma to prestalo baviť, zvalil som sa do trávy. Tváril som sa, že fotím kvietky. Tunajšie očianky sú akosi menej chlpaté ako by sa patrilo, tak snáď budem mať nový úlovok do zbierky. A keď nie, aspoň som si trochu oddýchol.

Posledné výhľady som fotil tesne pod vrcholom Eisenhutu (2441 m), pretože na kopci sa rozvaľovali oblaky. Zahaľovali iba samotný vrchol s Gipfelkreuzom a železným klobúčikom, keďže “Eisenhut” sa dá preložiť ako “železný klobúk”.

Zostup sa mi páčil viac ako výstup, pretože na východnom svahu kopca nie sú pasienky. Odfotil som tam zvončeky bradaté, klinčeky pyšné a zaujímavé mrkvovité rastliny. Chodník sa dosť kľukatí, pretože obchádza skalné galérie.

Návrat okolo Diestling See

Zbehol som k plesu Diestling See. Sú tu lavičky so stolami, tak som sa na nich zložil a zjedol som obed. Pleso je zrejme častým cieľom turistov, ale dnes som za celý deň nestretol ani jedného. Posledných ľudí som míňal dolu pri chate a tí sa na túru veru nechystali.

Za plesom bolo treba vyjsť na nevysoký bočný hrebienok. Začalo pršať. Trochu som pridal a za chvíľu som bol na hrebienku. Opäť som sa ocitol na pasienkoch, hoci kráv som veľa nevidel. Zrejme sa schovávali pred dažďom.

Chodník tu ide po cestičke, ale často ju opúšťa. Využíva skratky a staré úvozy. Dážď ustal, no všade na nebi sa prevaľujú ťažké sivé mraky. Vyzerá to tak, že každú chvíľu môže prísť silný lejak či búrka. Oddych odkladám a už je jasné, že dnes končím. Mám dosť.

Cestou na Eisenhut som vedľa cesty zaregistroval pekný porast pichliačov, tak k nemu teraz zbieham. Hľadám pichliač, ktorý má tmavý zákrov a tento ho tmavý má. Čo ak motyka vystrelí? Tak ho fotím a vtom si spomeniem, že má mať listy na rube bielo plstnaté. Mám šťastie. Našiel som pichliač rôznolistý, takže mi do zbierky “našich” pichliačov chýba iba bezbyľový.

Záver

Po celodennom utekaní pred búrkou som k autu dorazil totálne rozbitý. Prezul som sa, sadol som do vozítka a išiel som domov. Môžem si odfajfknúť ďalší “najvyšší kopec” rakúskeho pohoria, ale nabudúce musím ísť do Nockberge v inom ročnom období. Buď na jar alebo na jeseň. V lete ma “Haluškové hory” nejako neoslovili, hoci prechádzka na Eisenhut bola pekná.