Už vyše týždňa bolo vonku hnusne. Každú chvíľu pršalo, fúkal silný vietor, po úbočiach sa valila hmla a teplota bola okolo nuly. Škaredý uzimený november. Na chate sa neukázala ani noha a tak sme boli celkom radi, keď mi zavolal riaditeľ.
"Servus chatár, žijete tam hore? Ešte ste nezamrzli?"
"Sme v poriadku, len sa trochu nudíme, ľudia nechodia a robíme poriadky po chate a tak."
"Dobre, chatár, tak aby ste sa nenudili, pošlem vám zajtra hore asi šesť hostí. Ale teraz dávaj dobrý pozor. Budú to dvaja Rusi a štyria chlapi od nás. Tí Rusi sú z nášho družobného závodu a od teba potrebujem, aby si ich strašne opil. Lebo keď sme boli vlani u nich, tak oni nás tak opili, že sme aj odlet lietadla zmeškali."
"Dobre, všetko pripravím, ale čo tí štyria naši?"
"No, to sú najväčší pijani z celého Turca. O tých sa nebojím. Nakoniec, veď ich isto poznáš", povedal a vymenoval štyri mená, ktoré keď som zopakoval, tak som počul, ako sa v bare odkrúcajú vrchnáky na fľašiach s rumom a borovičkou. No to vám bola zostava.
"Nachystaj dve izby. Jednu dvojku pre Rusov a nejakú štvorku pre tých našich ožranov. No a variť nemusíš nič, len na stôl priprav nakrájanej slaniny, salámy, klobásy, uhorky a všetko, čo ťa napadne. Tí Rusi sú navyknutí u vodky stále zajedať. A nešetri. Akékoľvek náklady zaplatím. Len nech sú poriadne dopití."

Takýto služobný príkaz som ešte nikdy nedostal, ale už som sa tešil na to, ako ho splním. Na druhý deň od rána sme pripravovali stôl v jedálni. Nakrájali sme údeniny, otvorili fľaše s uhorkami, čalamádou, nakladané huby, zavárané čučoriedky a maliny, horčicu pikantnú aj kremžskú, cibuľu, chlieb, keksíky, feferónky a všetko ostatné, čo nás napadlo a čo sme mali na chate. Debna vodky, borovičky a rumu bola vonku za kuchyňou, aby sa dobre vychladila a tiež aj zo dve prepravky minerálok. Pre každého účastníka tejto športovej súťaže sme nachystali drevený lopárik, nôž a vidličku a už sme iba čakali.

Psi začali "havúzňať" okolo pol ôsmej a o chvíľu sa zjavili reflektory Ara, ktorý sa dažďom a vetriskom dral k chate aj s našimi hosťami. Šofér zatiahol až ku vchodu a hostia vyskákali von a rovno hore do chaty. Údržbár Milan, ktorý ich vyviezol, na mňa mrkol a hovorí:
"No veru neviem, ako tento súboj dopadne. Veď sa len pozri, oni boli spolu na večeri a tí naši sa mi už teraz zdajú poriadne pripití."
Privítal som sa s hosťami, uviedol som ich do izieb, aby sa trochu zobliekli a zaviedol do jedálne. Milan mal pravdu. Rusi boli ako rybičky, tí naši však už mali pod čapicou.

V jedálni bolo teplučko, príjemne, nápoje boli vychladené a jedlo pripravené. Rusi sa len tak usmievali od spokojnosti, zatiaľ čo naši sa zamračili a pýtajú sa ma:
"A toto je čo, chatár? My sme sem prišli piť a nie jesť. Veď už sme po večeri, tak čo stále s jedlom zavadziate. A potom, veď nás poznáš, keď jeme, tak jeme a keď pijeme, tak pijeme.
"Chlapci, veď nemusíte jesť, to je pozdrav od riaditeľa. To on tak rozkázal. Všetko je dnes zadarmo."
Tak to sa im to už páčilo viac. Jedlo zadarmo, pijatika zadarmo, ubytovanie zadarmo a odvoz tiež. A tak zasadli za stôl a už to začalo. Najprv všetci okoštovali horcovú borovičku a potom Rusi prešli na vodku a naši ako ktorý. Na stole mali poldecáky aj decáky a tak Rusi pili z decákov a naši, pretože sa nechceli nechať zahanbiť, tak tiež. To ale nebolo príliš dobre, lebo gágory mali nastavené na poldeci a teraz sa im to priečilo v krku. Ale bojovali statočne.

Nasledoval jeden prípitok za druhým, fľaše sa len tak vyprázdňovali a nálada prudko stúpala. Lenže Rusi si každý pohárik dobre zajedli, kúsok slaninky, trochu klobásy, lyžicu čučoriedok ,za tým uhorku tu kúsok, tam kúsok a stále mali niečo v ústach. A naši hrdinovia sa statočne držali svojho: Buď jem, alebo pijem. O chvíľu sa začalo už aj spievať. Výsledok pretekov v chlastaní vyzeral veľmi, veľmi zle. Aspoň teda pre našich borcov. Nie že by Rusi boli triezvi, tiež už mali dosť nabrané, ale naši boli už takmer na mol. No, dočerta, takto ten boj nevyhráme, hovoril som si. Ako by som len pomohol k nášmu víťazstvu. Veď keď to pôjde takto ďalej, o chvíľu tu budem mať štyri slovenské mŕtvoly a dvoch rozveselených a prežratých Rusov. A potom mi to napadlo. V pivnici som mal odložených pár fliaš čierneho Senátora. To bolo v tej dobe najsilnejšie čierne pivo u nás a ak sa nemýlim, tak to bola buď 16-ka alebo dokonca 18-ka. Keď ste si za triezva dali jedno od smädu, tak ste mali nohy ako z olova a po dvoch už ste boli celkom pripitý. Zobral som hore štyri fľaše a dve som hneď otvoril a postavil pred Rusov. Zabralo to. Oči sa im rozsvietili a šťastne sa na ten zázrak nášho pivovarníctva usmievali.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

"Vot, čechoslovackoje pivo. Éto óčeň charašó", a už sa im aj nalievali. Len si dajte, hovoril som si a rýchle som priniesol druhé dve fľaše. Treba povedať, že tie už ani nedopili. Pivo účinkovalo ako kurare. Jeden z Rusov chcel povstať k prípitku, chytil motolicu a tresol na zem a už sa nehýbal. Druhý Rus stratil pojem o tom, kde je a tvrdil mi, že tu na Kaukaze hrozí pri takýchto dlhotrvajúcich dažďoch zosuv pôdy. V košeli si urobil túru okolo chaty , aby zistil, či sa nezosúvame. Či pri tom spadol tri alebo päťkrát, nie je dôležité. Dôležité bolo, ako potom vyzeral. S námahou sme obidvoch Rusov dotrepali do postele, zobudili našu slovenskú výpravu spiacu za stolom a vyviedli ju na ich izbu.

Úloha bola splnená. Manželke som musel prisahať, že izby vyčistím ja, a veru bolo čo čistiť. Ráno sa prví zobudili domáci borci a deň zahájili spišskými raňajkami, t.j. borovičkou a pivom. Raz darmo, kto má natrénované, ten sa vyzná. O chvíľu sa objavili aj Rusi. Keď videli fľaše piva v rukách našich borcov, tak ich poriadne naplo. Ale ustáli to.
"Tak ako mládenci, hovorím im, už ste tu všetci, tak môžem chystať raňajky, nie?"
"Chatár, veď sme ti hovorili, že keď pijeme, tak nejeme", a Rusi dodali: "Nenáda."
A tak Milan naštartoval Aro, obidva družstvá nastúpili a ja som sa s nimi rozlúčil. A jeden z našich mi ešte stačil pošepnúť:
"Tak čo, chatár, ale sme ich riadne opili, čó."
"Opili, ako opili", hovorí mu Milan od volantu, "keby im chatár nedal to čierne pivo, tak by ste to prehrali."
"Aké čierne pivo, veď také nikto nepil."
Viete vy riť, čo kto z vás včera pil. Ale nevadí, hlavne že sa podarilo, pomyslel som si.
Tak teda skončila trestná výprava, pri ktorej naše malé, ale udatné Slovensko porazilo ruského obra.

Knižku Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.