Pohľad na Vápeč z hradu Košeca
Túra

Jesenný Vápeč a Košecký hrad z Dolnej Poruby

12. 12. 2020
Východiskom pre výstup na Vápeč je zvyčajne Horná Poruba. Niet sa čo čudovať, 955 m vysoký vrchol s bohatým kruhovým rozhľadom je odtiaľto vzdialený len tri kilometre a výživné, vyše 500-metrové prevýšenie sa podarí prekonať vďaka príťažlivým lesom a skalám v NPR Vápeč. Viackrát som si Vápeč ako „jednohubku“ vychutnala tiež, no v jednom z dokonalých jesenných dní novembra 2020 sa mi podarilo premeniť ju na lahodné viacchodové menu.

Výhľadové predjedlo nad Dolnou Porubou

Malebné okolie Hornej Poruby mám pochodené pomerne slušne. Jednou z trás, ktoré mi v tejto lokalite chýbajú do zbierky, je výstup na Vápeč od chaty Homôľka. Dostať sa k chate verejnou dopravou síce nie je nemožné, ale ani jednoduché. Presúvam preto miesto štartu o niečo nižšie, do Dolnej Poruby. Cestou autobusom sa teším z hmly a mrazu, veštiacich peknú inverznú atmosféru a možno aj nejakú dobrú fotku cesty z mrazivej temnoty na slniečko. Mám však smolu. Inverzná hranica je príliš nízko a prechod sa odohráva, kým sedím v autobuse. Dolná Poruba je celá zaliata zlatistým novembrovým slnkom.

Konečnú máme v strede dediny a na horný koniec si musím odšliapať po svojich. Našťastie asfalt netrvá pridlho a čoskoro sa ocitám na lúkach pocukrovaných nočnou námrazou. Čosi z vytúženej inverznej atmosféry sa predsa len zachovalo. Navyše je nádherná, krištáľovo čistá viditeľnosť a jasne vidno nielen môj dnešný cieľ – Vápeč, ale aj moje domovské Biele Karpaty. Výhľady spestrujú takmer celú cestu k chate Homôľka a osamelé borovice pozlátené ranným slnkom sú čerešničkou na dokonalej jesennej torte. Predĺžiť si trasu o výstup z Dolnej Poruby stálo naozaj za to.

Po výhľadovej hodinke prichádzam pod vleky lyžiarskeho strediska Homôľka. Lyžovať zatiaľ nie je na čom, takže tu samozrejme nikoho niet. Z bohatej ponuky voľného posedenia si vyberám stoly s výhľadom na vrchol Homôľky. Myslela som si, že je celý zalesnený, ale zdola vidno kríž, od ktorého môže byť pekný pohľad na okolie a badateľné sú tiež viaceré cestičky vedúce (predpokladám) na vrchol. Chvíľu váham, či jednu z nich nevyskúšam, ale nakoniec pokračujem po modrej značke na lesnato-skalnatý hrebienok vedúci k Vápču. V sedle za Homôľkou vidno, že som v trase postúpila o métu vyššie – Vápeč úplne zmizol za kopce a na horizonte sa objavili vzdialené Vršatské bradlá.

Blatistá polievka cestou na Vápeč

Od sedla nasleduje prudké, no našťastie nie veľmi dlhé, stúpanie v lístí a blate. Postupujem v štýle dva kroky vpred plus jeden šmyk dozadu. Po daždi by som tadiaľto naozaj ísť nechcela. Je mi trochu ľúto, že fázu farebných listov som v tejto lokalite zmeškala. Všetko je opadané a les je sivý ako v marci. Potešia ma pohľady na staré hrčovité stromy a pomedzi opadané konáre objavujem rôzne výhľady. Najkrajší ponúkajú skaly v závere hrebeňa – pohľad na Dolnú Porubu, plávajúcu v mori strážovských lesov a pomaly miznúcu považskú inverziu je naozaj príjemný a pre mňa osobne jedným z najkrajších na celej trase. Opadané listy však robia z cesty hotové mínové pole. Nevidno, kde je pevná zem, kde bahno, a ako zisťujem na vlastnej koži, niekedy ani to, kde je kaluž. Opäť raz ďakujem zázraku menom impregnácia. Keby sa udeľovala Nobelova cena za outdoorovú výbavu, vynálezca impregnačných prípravkov na topánky by ju mal jednoznačne dostať.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Po krátkom klesaní sa ocitám na lúke s dubmi a smrekovcami. Vápeč odtiaľto vyzerá krásne, ale stále ďaleko. Dnešná trasa sa mi páči, ale už by som celkom uvítala pocit, že sa k vrcholu približujem, a nie od neho vzďaľujem. Nasleduje ihličnatý les, križovatka Srvátková lúka, za ktorou je stále udržiavané táborisko a po ďalšom klesaní sa mi plní želanie. Víta ma tabuľka s nápisom Národná prírodná rezervácia Vápeč. Od hranice rezervácie je síce stúpanie prudšie, no posledné a zároveň veľmi príjemné. Úzka cestička je suchá, vyhriata od slnka a vinie sa medzi bielymi skalkami a ihličím z pekných okolitých borovíc.

Zakrátko vyliezam na skaly nad sedlom Palúch a vrchol je na dosah. Skaliská s kovovým krížom svietia na pozadí azúrovej oblohy a otvárajú sa prvé „veľké“ výhľady. Okolo kríža už pobehujú ľudkovia, dávam si preto pauzu a vychutnávam si posledné chvíle osamote. Snažím sa identifikovať trasu, ktorou som prišla (neúspešne) a spomínam na svoje predošlé výstupy. Som tu štvrtýkrát, no prvý raz s výhľadom. Doteraz ma vždy sprevádzala snová atmosféra hustej hmly, ktorú mám síce rada, no dnes sa teším, že vďaka jesennej viditeľnosti uvidím všetko, čo Vápeč ponúka.

Hlavný chod: Vápeč

Lákadlo kruhového rozhľadu je veľké a po rozlúčke so samotárskou etapou dnešnej túry vyrážam úzkym chodníčkom k vrcholu. Na moje prekvapenie sú tu iba traja chlapíci, a tak sa rovno púšťam do svedomitej fotodokumentácie vytúženého výhľadu. Hotovo. A teraz sa môžem len kochať. Smerom na sever viem bez mapy rozoznať len siluetu Strážova, Malej Fatry, blízke Košecké Podhradie a jeho časť Kopec. Pri pohľade na západ sa cítim o čosi optimistickejšie. Na horizonte jasne svietia Biele Karpaty od Vršatských bradiel až po Veľkú Javorinu a v popredí mám ako na dlani pôvabnú spleť lúk, lesov a dediniek. Najvýraznejšia je dlhočizná Horná Poruba a chrbát Jedľoviny nad ňou či miestne vyhliadkové hrby so zvieracími menami, Vlčinec a Sokol. Pohľad juhovýchodným smerom nemilosrdne požiera poludňajšie slnko, ale rozpoznávam hrebeň, ktorým som prišla, Homôľku, Baské alebo Inovec a samozrejme masív blízkej Suchej hory. Krásny kus sveta.

Po vyhliadkových hodoch zliezam po úzkom chodníku na slnkom vyhriatu lúčku na južnej strane a konečne doprajem hody aj prázdnemu žalúdku. Pod skalou je závetrie, teplučko a šum hlasov z vrcholu sem takmer nepočuť. Dávam si preto poriadny hodinový veget, do ktorého sa zmestia aj mnou čoraz obľúbenejšie vrcholové driemoty. V poslednej dobe mám pocit, že na niektorých miestach by som vydržala nielen celé hodiny, ale celé dni. Ktovie, možno to raz v budúcnosti vyskúšam a zrealizujem viacdňovú „túru“ strávenú na jedinom vrchole.

Dnes však ostávam pri klasickej jednodňovej a po príjemnom posedení (aj poležaní) sa pomaly zberám na zostup. Na rázcestí nad Hornou Porubou usúdim, že mám stále dosť času a nemusím sa spustiť priamo do dediny. Z troch zostupových možností si vyberám najdlhšiu, žltú značku vedúcu cez nenápadný vrch Osikoviny „do hája“, teda, do osady Háj.

Po strmom a nepríjemnom zostupe v lístí a blate obchádzam prístrešok pri jazierku s odkvitnutými leknami a odrazom Vápča na hladine. Cez hustý les len sem-tam prenikne slnečný lúč, celkom sa divím rodinke, čo si tu v chladnom a vlhkom tieni robí piknik. Ďalší úsek trasy ma znovu napĺňa nadšením. Prechádza striedavo lúkami s výhľadmi na okolité kopce a lesmi, v ktorých ešte farebné listy neopadali. Slniečko pridáva listnáčom zlatistý nádych, radosť pozerať. Dobre sa díva aj na chalupy v osade Háj s peknými udržiavanými záhradkami. Pri chalupách zvažujem ďalší postup. Láka aj vrchol Sokola, aj Košecký hrad, ale na obidva už nemám dostatok času. Na Sokole som už bola, na Košeckom hrade nie. Je rozhodnuté. Púšťam sa po asfaltke dolu do Košeckého Podhradia.

Večerný dezert nad Košeckým Podhradím

Idylické jesenné poobedie pokračuje. Na lúkach nad podhradím sa pasú kravky a farebné lesy s atraktívnou pyramídou Vápča vytvárajú na pozadí dokonalú kulisu. Neodolám a dávam si menšiu prestávku, takúto atmosféru predsa človek nezažíva každý deň. Pobaví ma tiež pohľad na Sokol – od cesty do Košeckého Podhradia mi pripomenie „slona vo veľhadovi“, Exupéryho „kresbu č. 1“ z Malého princa. V Malom Košeckom Podhradí, podobne ako v osade Háj, obdivujem romantické, pekne udržiavané chalupy. Miestni sa o ne naozaj dobre starajú.

Zo sedielka medzi Malým a Veľkým Košeckým Podhradím sa vydávam na posledné stúpanie dnešného dňa. Pohodlný lesný chodník sa krúti okolo hradného vrchu a po 10 - 15 minútach chôdze ma vypúšťa na mieste s nečakane širokým rozhľadom. Myslela som si, že uvidím pekný pohľad na dedinu, ale záber od Strážova až po Sokol, navyše zafarbený zapadajúcim slnkom... to je naozaj dokonalá bodka za dokonalým dňom. Sadám si na malý zvyšok hradného múru a neviem sa vynadívať. Spoznávam Strážov, krásne nasvietené blízke Mačičie, známu trojicu Suchá hora, Vápeč a Homôľka, ploché chrbty Jedľoviny a Osikovín aj pyramídy Vlčinca a Sokola.

Keď celú dedinu zaplaví chladný tieň a odtiene vrcholov prechádzajú zo zlatista do oranžova, vydávam sa na prieskum hradného vrchu. Z hradu sa zachovalo naozaj máličko, no pri krátkom vrcholovom okruhu sa dajú na viacerých miestach objaviť pozostatky múrov. Zaujímalo by ma, ako vyzeral za svojich najlepších čias, ale pôvodná podoba sa buď nikde nezachovala, alebo som slabo hľadala. Ktovie, či hradní páni ocenili estetické kvality svojho príbytku a užili si niekedy západ slnka na hradbách tak, ako ja dnes.

Z magického hradného vrchu ma vyháňa pokročilý čas na hodinkách. Les sa pomaly ponára do šera a žiarivo červené vrcholce postupne zhasínajú. Vôbec sa mi odtiaľto nechce, ale cestovný poriadok nepustí. Posledné pohľady na čarovnú krajinku, oklepať blato z topánok, nasadiť rúško a už sa veziem v autobuse smer Ilava. Vo vlaku z Ilavy si premietam dojmy z celého dňa. Napriek tomu, že som obišla vrcholy Homôľky a Sokola, divím sa, koľko sa do jediného dňa zmestilo. Ranná inverzia, mráz aj slniečko, vyhliadkové lúky aj vrcholy, listnaté aj ihličnaté lesy, skaly, jazierko s leknami aj chalupársky kraj s pastvinami a na záver západ slnka na hradnom vrchu. Celý deň, od začiatku až do konca, bol jednoducho... Mňam.

Fórum 6 príspevkov
Jesenný Vápeč a Košecký hrad z Dolnej Poruby 24/12/20 21:33 6 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Jesenný Vápeč a Košecký hrad z Dolnej Poruby Východiskom pre výstup na Vápeč je zvyčajne Horná Poruba. Niet sa čo čudovať, 955 m vysoký vrchol s bohatým kruhovým rozhľadom je odtiaľto vzdialený len tri kilometre a výživné, vyše 500-metrové prevýšenie sa podarí prekonať vďaka príťažlivým lesom a skalám v NPR Vápeč. Viackrát som si Vápeč ako „jednohubku“ vychutnala tiež, no v jednom z dokonalých jesenných dní novembra 2020 sa mi podarilo premeniť ju na lahodné viacchodové menu. 12/12/20 Michaela Truhlíková Strážovské vrchy
Túra Jeseň na Panskej Javorine Považský Inovec vnímam ako svoje domovské pohorie. Aj keď jeho vrcholce nevidím priamo z okna tak ako Veľkú Javorinu (Biele Karpaty) alebo Čachtické Karpaty (Malé Karpaty), vždy je nablízku. Po dôkladnom prieskume javorinských a čachticko-karpatských končín preto moje kroky často smerujú práve do Inovca. Jedinou oblasťou, kam som do jesene 2019 nezavítala, je východná (topoľčianska) strana Panskej Javoriny, čo som sa rozhodla napraviť opísanou neskorooktóbrovou dvojdňovkou. 23/12/19 Michaela Truhlíková Považský Inovec
Túra Vysoké Tatry: Záverečná na Svinici Dnes už neviem, ako a kedy vznikol tento nápad, ale za jeho korene považujem svoju prvú väčšiu tatranskú túru z roku 2011, Kriváň. Ku Kriváňu sa postupne pridali ostatné značené štíty, k štítom sedlá, doliny a plesá. Priam to človeka začalo zvádzať k vyjadreniam, ktorými sa občas oháňajú niektorí jedinci. „Tatry? Jáj, tie mám už celé prechodené.“ Áno, prejsť celé Tatry, to by bolo. Ale čo si pod "celými Tatrami" predstaviť? Niekomu na také tvrdenie stačí, že bol jedenkrát na Kriváni, Rysoch a v Priečnom sedle, inému by nestačili ani výstupy na všetky pomenované štíty v každom ročnom období. 10/09/18 Michaela Truhlíková Vysoké a Belianske Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Túra Velická dolina Velická dolina je témou deviatej časti série Tatranské doliny. Nachádza sa v strednej časti Vysokých Tatier, priamo pod Gerlachovským štítom. Ohraničujú ju dve rázsochy odpájajúce sa z hlavného tatranského hrebeňa. Zo západnej strany je to rázsocha Gerlachovského štítu a z východnej strany rázsocha Bradavice s pokračovaním cez hrebeň Granátových veží. V jej zadnej časti ju uzatvára úsek hlavného hrebeňa medzi Zadným Gerlachom a Východnou Vysokou, s najnižším bodom v sedle Poľský hrebeň. Hlavnou prírodnou atrakciou doliny je Velické pleso, ktoré dopĺňajú vyššie položené Kvetnicové pliesko a Dlhé pleso. dnes Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry
Prístrešok Predky pod Sľubicou Na Branisku a v sesterskom pohorí Bachureň, ktoré lákajú fajnšmekrov na trojdňovú túlačku hrebeňom, donedávna chýbalo v jeho južnej časti, miesto na skrytie či na prespanie. No už pred pár rokmi som si všimol kostru prístreška. včera Henrich Tomáš Branisko
Príbeh Slovenské brandy a poľská wiśniówka Viac rokov som plánoval túru hornou Oravou. Prejsť si po najsevernejších hraniciach okruh od Babej hory po Pilsko. Pred 4 rokmi mi to nevyšlo preto, že som sa spoliehal na ľudí, ktorí mali ísť so mnou. Dovolenka bola vybavená, chuť objavovať na najvyššom stupni, ale podvečer túry to zvyšok partie vzdal a ostal som doma. Samému sa mi vtedy chodiť ešte veľmi nechcelo, aspoň nie takto ďaleko. O dva roky je situácia výrazne iná a nerobí mi problém vyraziť aj na viac dní sám. Leto vrcholí a rozhodujem sa, že idem do toho. 14/05/21 Martin Birka Príbehy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Jesenný Vápeč a Košecký hrad z Dolnej Poruby 24/12/20 21:33 6 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Strážovské vrchy (CHKO Strážovské vrchy)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 955 m n. m. – Vápeč

    • min: 320 m n. m. – Veľké Košecké Podhradie

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 919 m

    • klesanie: 1019 m

  • Vzdialenosť
    • 17 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 06.11.2020

  • Štart trasy
    • šírka: 48.91078 ° SŠ
      dĺžka: 18.29594 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.97798 ° SŠ
      dĺžka: 18.31448 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • válovy pod Homôľkou, pramene pod Vápčom

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Trenčín (vlak, bus) - Dolná Poruba (bus)
      Veľké Košecké Podhradie (bus) - Ilava (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.13 (0.55)