Na Ceste hrdinov SNP pri Chopku
Túra

Cesta hrdinov SNP: Čertovica – Trenčín

27. 02. 2021
Darth vader je nazad na Ceste hrdinov SNP. Tretia etapa začína na Čertovici, dokončuje prechod Nízkymi Tatrami, prechádza Starohorské vrchy, zdoláva Veľkú Fatru, Žiar, Strážovské vrchy a končí v Trenčíne.

Dňa 7. 8. opäť raz hádžem na chrbát ťažký batoh. Počas mojej 3-týždňovej pauzy som si premyslela stratégiu a poctivo som si naplánovala každý nocľah. Na dokončenie prechodu Nízkymi Tatrami sa ku mne rozhodla pridať moja štandardná turistická partia (otec, kamarátka Barbora a ešte kamarát Vlado) a asi o 14.30 vystupujeme na Čertovici.

Hneď na rozcvičku si dáme prudkú, ale našťastie celkom krátku zjazdovku. Chodník ide chvíľu priamo po nej, ale po pár metroch vojde do lesa. V lese chvalabohu nie je až tak strašne horúco. Ideme z nohy na nohu, zas si zvyknúť na batoh bude chvíľku trvať. Dorazíme na vrchol zjazdovky a naskytne sa nám prvý parádny výhľad.

Po pauze pokračujeme hrebeňom na Lajštroch a ďalej do Kumštového sedla. Chodník vedie po lúkach, po okraji lesa. Spočiatku stúpa mierne, ale ako sa blížime k vrcholu, sklon svahu sa zvyšuje. Stúpame ďalej, tentoraz po otvorenom priestranstve, prechádzame po úbočí Králičky a sme radi, že vrchol zdolať nemusíme. Nad hlavami sa nám zbiehajú oblaky, ale podľa predpovede sa do večera majú stratiť. Zdolávame ešte jeden hôľnatý malý kopec, potom ešte jeden podobný a pred nami sa ukáže dnešný cieľ. Došli sme sem pár minút neskôr, ako sme podľa značky mali.

Ubytujeme sa, batohy hodíme do izby a ideme na večeru. Hneď padne rezeň s hranolkami a vytúženou kofolou. Nezdržiavame sa, pretože chceme ešte stihnúť západ slnka hore na Ďumbieri. Všetko ostáva na izbe, iba jeden ruksak sme vypratali a zbalili doň vodu a bundy.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Vyrazili sme rýchlo z chaty a keďže sa vonku ochladilo a ja v kraťasoch, hneď som nahodila rýchle tempo. Užívam si výhľad a míňam rázcestie na Krúpovo sedlo, kde mal byť smerovník, ale akosi... nevydalo. Už sa začína stmievať, chcem vyliezť hore čím skôr, aby som zo západu slnka aj niečo mala. Zo sedla pokračujem rovnako rýchlo a tesne pred vrcholom sa ukáže pár metrov predo mnou na chodníku kamzík.

Následne naozaj zdolávam posledné výškové metre a ukáže sa vrcholový kríž. Prídem na okraj, ľahnem si na skalu a užívam si nádheru, ktorá sa predo mnou rozprestiera. Niekedy človek musí prejsť pešo 350 km, aby našiel to, čo hľadal. A ja som to svoje konečne našla. Pre toto sa oplatí zdolávať kopce, niesť ťažký ruksak... Toto je odmena!

Slnko zapadne a vraciame sa na chatu. Stále je ako-tak vidno, ale aj tak chytím menší infarkt v podobe kamzíka vedľa chodníka. Nočná turistika má svoje čaro. Ani nie po hodine sme nazad na chate. Dávame ešte kofolu a ideme spať. Ráno sa najeme, zbalíme ruksaky a o 8.00 vyrážame.

Kráčame po rovnakej ceste ako včera do Krúpovho sedla a aj dnes sa nám ukážu kamzíky. Slnko riadne pečie, dnes to zase bude vysokohorská sauna. V Krúpovom sedle si dávame pauzu a nato prechádzame rýchlo do Demänovského sedla, odkiaľ rovno zaútočíme na Chopok. Dorazíme na Kamennú chatu a dávame si prvú kofolu dnešného dňa.

Po pauze necháme ruksaky vonku vedľa chaty a vybehneme si na vrchol Chopku. Tam sa snažíme dostať k vrcholovej tabuľke aspoň na jednu fotku, potom sa upraceme kúsok vedľa, mimo dosahu najväčšieho množstva ľudí a fotíme výhľady.

Hrebeňovka pokračuje na Dereše a pár kopcov bez mena na mape. Výhľady sú neskutočné, užívame si ich až do sedla Poľany. Cestou nás zase začína chytať hlad, je čas obeda. Zo sedla vylezieme na Poľanu a je čas jesť.

Sedíme tam približne hodinu a nad hlavami sa nám zbiehajú oblaky. Uznáme, že nie je najlepší nápad sa na hrebeni zdržiavať dlhšie než je nutné, ani jeden z nás tu neplánuje zažiť búrku. Zbehneme z Poľany do Krížskeho sedla a začneme výstup na Kotliská. Je neskutočné teplo, ideme štýlom 20 krokov a pauza na vodu. Zbehneme mierne dole a hneď si nazad metre nastúpame pri poslednom kopci dnešného dňa. Z Chabenca zostupujeme do sedla Ďurkovej a deň zakotvíme na útulni.

Ráno sme vstali o 5.15, v prameni sme si doplnili vodu, zjedli raňajky a vyrazili. Hrebeňovka opäť nemá chybu. Kopce nie sú nejako extra prudké, teraz kráčame po alpínskych lúkach, chodník je skôr udupaná hlina ako skaly. Míňame Zámostskú hoľu a sedlo Latiborskej hole.

Na Latiborskej holi sme si dali prvú pauzu na doplnenie cukru a nahodili rovnaké tempo ako ráno. Slnko začínalo slušne pripekať, poobede to bude opäť raz sauna. Alpínske lúky sa striedajú s porastmi kosodreviny a kde-tu s kúskom lesa, ktorý nám poskytuje úľavu od tepla. Výhľady sú od rána neskutočné a prichádzame do sedla pod Skalkou.

Následne zdolávame niekoľko menších kopcov a pred nami je celkom slušný výstup na Košarisko. Zdolávame vrchol a pred nami sa ukáže Veľká Chochuľa, posledný riadny kopec v Nízkych Tatrách.
Okolo 11-tej zdolávame vrchol Veľkej Chochule a pod nami sa ukážu Donovaly. Už len zísť tam dolu a Nízke Tatry budú oficiálne za mnou! Na vrchole dopĺňam kalórie v podobe margotky, fotíme si výhľady a už sa strašne neviem dočkať zostupu do Hiadeľského sedla... Vraj to má byť ešte horšie než Priehyba...

Skalnatú Prašivú zdoláme rýchlo a začneme zostupovať z hrebeňa Nízkych Tatier. Hneď na úvod ideme po sutine a sklon svahu je dostatočný na to, aby nám kamienky uchádzali pod nohami pri každom kroku. Podarí sa nám zísť do pásma lesa. Chodník sa o niečo zlepšil, už to nie je čistý štrk, je tu aj udupaná hlina a korene stromov, ktoré nám slúžia na zachytávanie nohy pri každom kroku. Už sa nám tak nešmýka. Nižšie v lese je chodník bez problémov, len stále je to strašne prudké a moje kolená sa začínajú ozývať. Do Hiadeľského sedla to už netrvá dlho. Oficiálne som zdolala hrebeň Nízkych Tatier a dorazila do stredu Cesty hrdinov SNP.

Pred nami je posledný krkolomný (naozaj krkolomný) výšľap dnešného dňa - Kozí chrbát. Vidíme ho pred sebou a zvažujeme, či ho neobísť po žltej. Voľky-nevoľky začneme zdolávať najväčší strmák od Dukly. Ideme štýlom 10 krokov, pauza. Teplota na slnku je určite príjemných 38 °C, ak nie viac a do toho sa objavujú roje neskutočne dotieravých múch.

Schádzame dole do sedla, celý čas sa ide po lúke a pocitová teplota dosahuje moje doterajšie celoživotné maximum. Ani neviem ako a polouvarená pokračujem ďalej, musíme sa ešte vyštverať na Kečku. Po pekelne mučivej 1,5 h konečne zbadám smerovník na vrchole, ale nezastavujem, hneď zbehnem nižšie, kde sa zvalím konečne pod stromy. Ostáva nám posledných asi 5 km, chvalabohu, že teraz v lese. Kráčame ďalej, míňame útulňu pod Kečkou a nekonečnou lesnou cestou postupujeme k cieľu.

Dávam nohu pred nohu a nejako to doklepeme do Polianky. Odtiaľto len dôjsť k vrcholovej stanici lanovky a dole na kofolu. V Polianke začne asfalt, po ktorom konečne dorazíme asi o 16.30 na Donovaly, kde v penzióne ukončujem dnešný deň. Celý zvyšok skupiny sa vydal na západ, domov. Ostávam sama a pokračujem v ceste.

Po 11 hodinách spánku som o 7.00 parádne odpočinutá vyliezla z postele. Zbalila som ruksak a zišla do reštaurácie na raňajky.

Okolo 8.50 som vyrazila smer Zvolen. Stúpam lesom, hore to majú byť len nejaké 2 km, ale s prevýšením 450 m. Spočiatku to nebolo také zlé, no po približne polhodine som zase nahodila brutálne tempo 10 krokov, pauza. O 10.10 som konečne prišla ku krížu na vrchole. Počasie bolo krásne, hoci sa zbiehali oblaky, ktoré pripomínali búrkové. Odfotila som sa a kráčala som ďalej. Išlo sa po lúke, ktorú neskôr vystriedal les.

Zdolávam pár kopcov, z ktorých väčšina ani nemá ma mape mená a pozerám, koľko mi ostáva na Veľký Šturec, kde si chcem dať obed. Prechádzam Motyčiansku hoľu a hrebeňovkovým štýlom hore-dole cez les a cez pár krátkych strmákov konečne dorazím predpoludním do Štureckého priesmyku.

Sedím v sedle, obedujem a zrazu z druhej strany zbadám ako sa blíži chalan. Vidím veľký batoh, usúdim, že ďalší turista. Podíde okolo mňa k rodinke a pýta sa, či náhodou nevedia, kde je tu voda. Nevedia, ale dajú mu svoju, keďže makajú dolu. Dojem, zbalím batoh a chcem pokračovať. Chalan ide po červenej mojím smerom, tak kráčame spolu.

Prichádzame do Východného Prašnického sedla a nad nami zase zahrmí, tentoraz bližšie k nám. Dávame si kratučkú pauzu, len na vodu a fotku smerovníka a pokračujeme. Pozerám mapu a keďže mi neustále hore-dole pekne lezie na nervy, navrhujem pokračovať po cyklotrase. Návrh je prijatý a nahodíme konečne lepšie tempo po širokej štrkovitej ceste, ktorá na rozdiel od červenej vedie po úbočiach všetkých kopcov po trase.

Za nami stále hrmí, ale vyzerá to tak, že búrku odfúklo smerom na Nízke Tatry. Vychádzame na úbočie posledného kopca a stúpame. Doteraz sme išli v lese, no tu sa les otvoril a blížime sa na hôľnatý hrebeň Veľkej Fatry, konkrétne na Krížnu. Chýba nám posledný asi kilometer do Rybovského sedla, keď začne pršať. Tam si dávame druhý obed, pršať prestane a na Krížnu dorazíme opäť po cyklotrase.

Na vrchole spravím ďalších pár fotiek a je čas to doraziť. Chodník vedie po otvorenom hrebeni, nad nami sú oblaky a celkom sa ochladilo. Zbehneme ku prameňu Kráľova studňa, kde sa rozdelíme. Chalan ostáva na útulni a ja končím v hoteli.

O 7.30 ďalšie ráno si v hotelovom bufete dám raňajky a opäť vyrážam na cestu. Vonku bolo celkom teplo, ale žiadna sauna a pod mrakom. Nahadzujem naozaj rýchle tempo. Značka vedie po širokej štrkovitej ceste, ktorá má jednu zákrutu za druhou a stále mierne dole kopcom až do sedla Malý Šturec, kde ma čaká brat. V sedle si dávam prvú pauzu a padne balík cukríkov.

Po prestávke prejdeme cez cestu a hneď začneme stúpať po lesnom chodníčku na najbližší kopec. Vylezieme lesom hore a... hneď pekne zbehneme dole. Prejdeme pár metrov a opäť stúpame. Takto to ide až do sedla Turecká cesta, kam dorazíme o 11.15 h.

Zo sedla nasledoval riadny stupák hore a za ním začalo trochu mrholiť. Z dažďa sa však do 10 minút vytvoril riadny krupenec. Nebolo sa ani kde skryť, jediné možnosti boli: vrátiť sa dole alebo pokračovať. Našťastie iba pršalo a usúdili sme, že je jedno, či mokneme tu alebo po ceste, tak sme zvolili možnosť č. 2.

Pred nami bol najstrmší výstup dnešného dňa, na Svrčinník. Modlila som sa, aby aspoň prestalo hrmieť, keďže sa budeme nachádzať na najvyššom bode v okolí. Stúpame ďalej a listnatý les je nahradený ihličnatým. Celí mokrí a hladní ako vlci konečne zdolávame sedlo Flochovej a pár minút za ním varíme obed.

Odtiaľ nahodíme lepšie tempo a ideme po širokom chodníku, ktorý je často zarastený mokrou trávou po kolená. Chodník pokračoval viac-menej rovno až k smerovníku pod Tablou. Zdolávame malý kopček Tablu a klesáme konečne do Kordíckeho sedla. Zo sedla ma čakali posledné asi 4 km a výstup na Vyhnátovú a odtiaľ len rýchlo zbehneme na Skalku. Brat pokračuje do Kremnických Baní na vlak domov a ja ostávam v penzióne.

Spalo sa mi naozaj veľmi dobre. Zbalila som si batoh, dala si raňajky a okolo 9.15 vyrazila. Po lesnej ceste dole kopcom idem rýchlo a približne o hodinu vychádzam na lúku a zbehnem posledný kúsok na Krahule.

Poslušne vchádzam na hlavnú cestu a po krajnici začínam stúpať. Musím prejsť cez kopec okolo kostola v strede Európy. Cesta ubieha monotónne, ako každý asfalt. Pokračujem v rýchlom tempe, aby mi to čo najrýchlejšie ubehlo. Hoci je to hlavná cesta, dnes áut nie je veľa, takže to nie je až také peklo, ako mohlo byť. Nad hlavou mám jasnú modrú oblohu a okolitá teplota stúpa. Potrebujem sa dostať opäť do lesa, kým príde poobedná horúčava.

Zdolávam pár zákrut, okolo cesty je les, takže výhľady žiadne. Až na posledný kilometer sa vynorím z aleje stromov a predo mnou sa ukáže kostol sv. Jána Krstiteľa. Urobím si krátku záchadzku z cesty ku kostolu a dám si v tieni pod stromami pauzu na žížaly. Potom urobím aspoň jednu fotku a vraciam sa na červenú. Do Kremnických Baní je to len kúsok.

Prechádzam k smerovníku na druhú stranu hlavnej (tentoraz inej, o dosť frekventovanejšej... jeden kamión za druhým) cesty. Kráčam naozaj rýchlo, nech som čím skôr preč. Našťastie červená po pár sto metroch odbočila na dedinskú cestu, preč z dopravného šialenstva. Stále asfalt, ale tentoraz v tieni lesa. Udržiavam si rýchle tempo a presne na poludnie dorazím do Kunešova. Pri tabuľke označujúcej názov obce je parádna lavička, ideálne miesto na pauzu.

Po 15 minútach vstanem, dorážam posledné asfaltové metre cez dedinu. Dedina je maličká, vidím krčmu, aj tá je zavretá, asi tu ani obchod nie je... Pri smerovníku zatočím vľavo a čoskoro sa ocitnem na otvorenom priestranstve na lesnej ceste.

Stúpam smerom ku krížu a na poli je riadne horúco, akurát na poobednú búrku. Už to vidím, že zase zmoknem. Za krížom pole vystrieda lúka a cesta je lemovaná kríkmi, ktoré, bohužiaľ, nie sú dostatočne vysoké, aby tienili pred spaľujúcim slnkom. Konečne po ďalšom kilometri vchádzam do lesa a okolitá teplota výrazne klesne. Už nemám také rýchle tempo, pretože ma čaká výstup do sedla pod Vysokou. Chodník stúpa spočiatku mierne, ale ako sa podľa mapy približujem, sklon svahu sa zvyšuje.

V prístrešku v sedle pod Vysokou varím obed a potom sa vyberiem doraziť dnešný deň. Celý čas idem v lese, už som si zvykla na parádne výhľady a vyššie hory. Nudím sa, je to tu monotónne, len dávam nohu pred nohu a zvyšok nevnímam. Hrebeňovka je pohodová, žiadne veľké prevýšenia, no zároveň aj nekonečná. Naozaj nemôžem povedať, že by som sa vliekla, no aj tak, keď konečne dorazím na Bralovú skalu, môj čas má od značkového ďaleko.

Na vrchole si dávam chvíľku pauzu a len zbehnem dole kopcom ešte 30 minút ku smerovníku Sklenianske lúky. Tu zrádzam červenú, do dediny Sklené vedie modrá. Na druhom konci dediny nájdem penzión, kde to pre dnešok zabalím.

Ráno sa mi opäť nechcelo vstávať. Okolo 8.00 som už naozaj musela, vedľa v obchode som si kúpila raňajky a vyrazila. O 9.15 som bola nazad na červenej. Vonku bolo krásne, modrá obloha a slnko pieklo. Od smerovníka som sa vydala vľavo, rovno hore prvým dnešným kopcom.

Chodník viedol po lúke a zrazu sa predo mnou zjavil natiahnutý elektrický ohradník. Prišla som bližšie a zbadala, že ohrada je poriadne veľká, nevidím na jej koniec, teda obísť ju by bola riadna drina navyše. Palicou som teda buchla po drôte. Nestalo sa nič. Zhodila som batoh a posunula ho popod drôt na druhú stranu. Následne som ho opatrne prekročila. Po pár minútach prídem k druhej strane ohrady (aspoň si to myslím...), tentoraz drôt prekročím bez váhania.

Šliapem ďalej, okolo mňa stále stopy nedávno sa pasúceho dobytka. Prejdem asi 100 m... a ďalší drôt. Tak ho prekročím. A o chvíľku ďalší. Ale dokelu... to čo je za ohradu?! Chodník mizne v kríkoch a naozaj dúfam, že som mimo dosahu kráv. Po ďalších 200 m začína les a posledný raz, konečne, prechádzam ohradu. Majú to tu natiahnuté naozaj zvláštne.

Stúpam ďalej, sklon kopca sa o niečo zvýši. Spočiatku sú okolo mňa husté kríky, no po chvíľke sa rozostúpia a ocitám sa v lese. Kráčam ďalej, snažím sa držať dobré tempo. V značkovom čase dorazím na Horeňovo. Nezastavujem sa, chcem si dať pauzu až na Chrenovských lazoch. Pokračujem po hrebeni a spoločnosť mi robia vzdialené zvuky motorových píl.

Držím si slušné tempo a opäť v značkovom čase dorazím na Chrenovské lazy. Vyťahujem zvyšok koláča z raňajok a 10 minút oddychujem. Chodník pokračuje stále rovnako. Postupne míňam pár smerovníkov a dorazím na chatu Štyri chotáre. Sedím, obedujem a po 15 minútach dorazí otec, chce sa pridať na Vyšehrad. Je čas ísť ďalej, aby sme jeden z dvoch autobusov z Jasenova stihli. Otec berie môj ruksak a ja jeho, v ktorom je dokopy nič. Nahadzujeme slušné tempo. Stále pokračujeme lesom, ale okolitá teplota dosahuje maximum, takže sme za to vďační.

Po čase konečne vylezieme na lúku pred Vyšehradom a ukáže sa nám výhľad. Na Vyšehrad to nie je ďaleko, ale viem, že je to riadne prudké. Tempo je oproti doterajšiemu asi štvrtinové. Kráčame z nohy na nohu, pomaly ale isto. Značka pôvodne viedla priamo hore, no teraz ideme po serpentínach, čo je jednoznačne lepšie. Aj tak je to slušný kopček.

Na vrchol dorazíme za 40 minút a hádžem batoh na zem a pokračujem na okraj skaly, aby som si užila prvý a jediný dnešný riadny výhľad. Ďalšie miesto, ktoré stojí za to vyliezť! Nemáme veľa času, tak spravíme zopár fotiek a ideme doraziť dnešný deň. To, čo sme si teraz nastúpali, musíme zliezť do Vyšehradského sedla. Tu som naozaj naozaj doma, v tomto sedle som bola x-krát.

Pri zostupe sa nám neskutočne zišli palice. Najtvrdší zostup ide lesom, potom sa vynoríme na lúke a pred nami je hlavná cesta. Posledných niekoľko 100 m po lúke pomaly zbehneme do sedla. Je niečo po 15-tej a moja dnešná etapa po červenej sa končí. Ostáva len doraziť do dediny na autobus a dnes spím doma.

Po voľnom dni, počas ktorého som dokúpila zásoby, je v sobotu čas pokračovať v ceste. Z Vyšehradského sedla sme vyrazili asi o 8.20. Vonku bolo príjemne chladno, pod mrakom, akurát na krátky rukáv. Chodník začal na lúke a hneď do mierneho kopca. Po približne pol kilometri sme dorazili na hranicu lesa. Po pár metroch sme zašli do lesa a začali kopce. Dnes malo byť zase raz slušné prevýšenie.

Kráčame lesom a po približne hodine prichádzame na Hadvigu. Od smerovníka je celkom pekný pohľad na dolinu pod nami spolu s rovnomennou osadou. Nezastavujeme sa nadlho, iba vytiahneme vodu a pár cukríkov. Následne pokračujeme cez les, ktorý sa strieda s lúkami, tak ako od začiatku dňa. Po nejakom čase sa pred nami zjaví ohrada, už zase, no tentoraz je riadna aj s výstrahou. Na našej širokej lesnej ceste je „bránka“, drôty majú rukoväť a dajú sa odpojiť. Nepochybujem, že táto pod prúdom je, nie ako naposledy. Prejdeme do ohrady a pokračujeme ďalej. Ideme stále lesom, len okolo nás pribudli stopy dobytka. Dúfam, že ani dnes žiadne kravy nestretneme... No po pár sto metroch vyjdeme z lesa na lúku a pred nami sa objaví stádo kráv, ležiacich priamo na značke. Zastavíme a rozhodujeme sa, ako ich obídeme. Naozaj nikto z nás nemá v pláne utekať pred býkom. Spomalíme, zídeme z chodníka a snažíme sa obísť stádo okľukou. Keď sa dostaneme najbližšie ku kravám, schytáme infarkty, pretože všetky ako jedna splašene vstanú a bežia preč od nás. My pridáme do kroku, nech sme čo najrýchlejšie preč od nich.

Pokračujeme po lúke ešte pomaly polhodiny a stále sme neprišli na koniec ohrady. Slnko už je vysoko a pocitová teplota stúpa. Keď konečne zbadáme druhú „bránku“, výstup z ohrady, počítame, že sme prešli minimálne 2 km cez ňu. Vylezieme do otvoreného lesa a po rovnakej širokej ceste, po akej ideme dnes pomaly celý deň, kráčame ďalej.

Okolo 10.40 zdolávame Závozy, jeden z najvyšších kopcov dnešnej etapy. Na vrchole si dávame prvú riadnu pauzu na desiatu. Nestojíme však dlho, keďže na Fačkovské sedlo to má byť ešte 3 h. Pomedzi stromy presvitajú kde-tu výhľady a uvedomujeme si, že počasie sa začína kaziť. Z polojasnej oblohy je zamračená a vlhkosť vzduchu sa rapídne zvýšila. Zrejme bude zase raz búrka... tak čo už, boli výstrahy.

Prejdeme ešte pár kilometrov a konečne zbehneme na asfaltovú cestu vedúcu cez Vrícke sedlo. Pomaly, krok za krokom šliapeme pod Vraniu skalu. Úsek je prudký, ale nie až taký dlhý. Pri poslednej cieľovej „rovinke“ sme sa napojili na parádnu širokú krásnu lesnú cestu, ktorou sme prišli až do Fačkovského sedla. Celý čas sa išlo viac-menej dole kopcom, iba zopár metrov sme museli nastúpať.

Prechádzame cez cestu a zakotvíme na salaši na terase. 19 km za nami, už nám ostáva len 11. Objednáme si riadny obed, dnes to budú pirohy, samozrejme, s kofolou a plánujeme minimálne hodinu prestávku. Niečo po 15-tej sa vyberieme zdolať Homôľku a stretneme ďalšieho SNP-čkara, s ktorý prekecáme celú cestu až do Čičmian. Zdolávame vrchol s názvom Čelo, za ním Priečnu a na záver dňa ešte Javorinu. Výhľady sú celkom pekné, až na zamračené počasie. Spravíme si posledné fotky a je čas zbehnúť dole do sedla Javoriny a odtiaľ do dediny, kde pre dnešok končíme.

Predposledné ráno etapy o 8.10 sme dorazili tri na parkovisko pri vlekoch v Čičmanoch, presne tam, kde sme včera skončili a začali kráčať. Prechádzame za dedinu a stále sa držíme asfaltovej cesty na Zliechov. Ide sa nám parádne, takto ráno je chladno a zatiaľ je to viac-menej rovinka, tak kráčame v slušnom tempe. Zatiaľ nesiem otcov ruksak, v ktorom dokopy nič nie je, a on môj. Cesta vedie cez les, takže väčšinu času ideme v tieni, hoci nad nami sa ukazuje modrá obloha.

Po prvých pár kilometroch odbočíme z asfaltky na poľnú cestu, ktorá je lemovaná kríkmi, a pokračujeme ďalej cez lúku. Stále sa ide len mierne do kopca, takže nespomaľujeme. Ideme približne 40 minút a poľná cesta zatočí do lesa a začne stúpanie. Spočiatku mierne, ale veľmi rýchlo sa sklon zmení k horšiemu. Vzduch okolo nás je vlhký, takže sme mokrí akoby sme práve prišli z plavárne. Zo širokej cesty je lesný chodník, ktorý má viacero variantov vedúcich medzi stromami. Každý z nás sa slimačím tempom posúva vpred a snaží sa vyberať najľahšiu možnú trasu.

Po ďalších úmorných 40 minútach sme dorazili na rázcestie pod Strážovom. Pomaly ale isto kráčame ďalej a veľmi rýchlo vylezieme z lesa na Lúke pod Strážovom, kde stretávame kamaráta SNP-čkara zo včera. Tu sa oddeľujem od našich a do Zliechova pokračujeme vo dvojici. V dedine si dávame klasickú SNP-čkarsku kofolu a na druhom konci za družstvom sa rozdelíme. Kráčam rýchlejšie a chcem doraziť do Hornej Poruby ešte pred búrkou.

Značka vedie po poľných cestách a občas musím vytiahnuť mapu, aby som vedela, kde mám odbočiť. Okolo mňa sú samé lúky, a tak sa mi naskytajú pekné pohľady. Kráčam rýchlo ďalej, chcem sa schovať do lesa, keďže je zase asi 40 °C. Čoskoro dorazím do lesa a makám lesom po úbočí kopcov, až sa vynorím na ďalšej lúke.

Míňam smerovník Nad Kršákovcami, zbehnem po lúke k domom a nabehnem na panelovú cestu. Rovnomennú usadlosť obchádzam a následne po rovnakej ceste stúpam späť do lesa. Nasledujú nekonečné kilometre po lesnej ceste, ktorá sa vinie úbočiami kopcov. Kopíruje ich a tak prechádzam rôzne zákruty a musím zdolať oveľa väčšiu vzdialenosť, než by bolo treba. Chodník je stále rovnaký, mierne stúpa, potom zatočí a mierne klesá a takto stále dookola. Držím stále rýchle tempo, no aj tak dorazím k Ďurčekovcom presne podľa času na značke. Zdolávam približne 2,5 km, keď sa konečne ocitnem pod záverečným stúpaním na Srvátkovu lúku.

Konečne dorazím k prístrešku na lúke a varím obed. Okolo 15.15 som sa chcela vybrať dokončiť posledné kilometre do Hornej Poruby a zdolať Vápeč, ale hrom celkom blízko zmenil môj plán. Ostala som radšej v prístrešku a čakala. Zahrmelo ešte raz, ale o 15.30 som si povedala, že to idem doraziť.

Zbalila som batoh a prešla na koniec lúky do lesa. Chodník takmer hneď začal stúpať. Kráčam možno 15 min a zdolávam menší kopček. Následne sa scenéria zmení a ocitám sa v hustom listnatom lese. Stromy okolo mňa sú vysoké a štíhle, ich koruny sú prepletené, takže keď začne pršať (čo asi na 15 minút začne), ani nezmoknem.

Takto prechádzam až k poslednému dnešnému výstupu na Vápeč. Tu som kedysi bola, pamätám si ako veľmi strmé to je, najmä záver. Pomaličky z nohy na nohu sa vlečiem a neďaleko odo mňa zahrmí. Celý čas stúpam lesom a teda stúpam slušne. Tesne pod vrcholom sa les rozostúpil a okolo mňa sú len skaly a nízke kríky. Od sedla Palúch len prudko zostúpim dole do dediny a búrku spolu s dnešnou etapou nechávam za sebou.

Posledné ráno etapy som vyrazila niečo pred 8-mou a ešte v obchode dokupujem sladkosti. Potom prechádzam za dedinu a napojím sa nazad na červenú značku. Idem po poľnej ceste, okolo mňa rastú husté kríky, nad hlavou mám polojasné nebo a vlhkosť vzduchu je veľmi vysoké. Presne také dusno, ako býva pred búrkou. Vystúpam nad dedinu a potom značka zabočila a pokračovala po úbočí Hoľazne a Slopského vrchu. Kráčam popri lese a čoskoro dorazím k prístreškom s názvom Santa Fe.

Prechádzam po okraji ďalšej lúky, chodník sa stráca v lese a značky nikde. Pokračujem teda po ceste medzi stromy, no po asi 200 m si pre istotu pozriem mapu. Jasné! Som úplne zle! Mala som ísť po lúke ďalej. To, že som tam žiadny chodník nevidela, je druhá vec... Tak sa vrátim poslušne von z lesa a sledujem mapu, ktorá ma vedie dole svahom po lúke, až konečne natrafím na chodník.

Lúka skončí a vchádzam do lesa, tentoraz sprevádzaná červenou značkou na strome. Stále kráčam po úbočiach kopcov, na mape ani nemajú názvy. Občas musím niečo nastúpať, inokedy zostúpiť. Cesta lesom je široká, ani toľko blata nie je, ani slnko mi nepáli na hlavu, celkovo: môžem držať brutálne tempo. A aj ho držím.

Dorazím do sedla pod Omšenskou babou. Chodník je stále rovnaký a neviem sa dočkať obeda. Kráčam stále rovnako rýchlo, ale zdá sa mi, že sa môj malý cieľ stále vzďaľuje. Ako sa postupne blížim k Trenčianskym Tepliciam, kráčam po kraji lesa a ďalej je len zráz. Míňam rôzne odbočky na vyhliadky, ale ani ma nehne ísť tam.

Cez Kamenné vráta prichádzam na Baračku a odtiaľ cez park do centra Trenčianskych Teplíc, kde si dám obednú pauzu. O 13.10 odídem z reštaurácie a podľa mapy sa vrátim na značku. Kráčam po ulici a veľmi rýchlo začnem zase stúpať. Musím vyliezť pod Čvirigovec. Prejde pár minút a opustím civilizáciu a stratím sa v lese.

K najbližšiemu smerovníku dorazím v značkovom čase. Tu konečne prestanem stúpať a idem rovno cez les. Rýchlo prichádzam do Opatovskej doliny a ostávam mi zdolať posledný dnešný kopec. Stúpanie začína mierne, no postupne sa sklon svahu zvyšuje. Pri poslednom strmáku konštantne nadávam, až konečne vyleziem hore.

Nezastavujem sa, nemusím, pretože to, čo som nastúpala, hneď začnem strácať. Pozerám mapu a sledujem svoju polohu až k smerovníku Nad Kubrianskou dolinou. Odtiaľto mám istotu, že pôjdem len dole kopcom! Nahadzujem preto rýchlejšie tempo a pozerám na hodinky. Napriek tomu, že som sa do kopcov vliekla, čas mám perfektný. Značka sa napojí na lesnú cestu dolinou, a tak môžem krásne vykročiť. Občas skontrolujem mapu, pretože okolo mňa nič zaujímavé nie je. Len kríky, malinčie, nejaká žihľava a les. Pred Trenčínom stretnem svojho kamaráta z predošlých dní a spolu dorazíme do Trenčína. On pokračuje ďalej na útulňu na Žľabe, ja na ubytovanie a deň ukončím v miestnej palacinkárni. Ostáva mi posledný týždeň až na Devín.

Predchádzajúca etapa

Fórum 2 príspevky
Cesta hrdinov SNP: Čertovica – Trenčín 04/03/21 18:15 2 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Cesta hrdinov SNP: Trenčín – Devín Posledná etapa prechodu Cesty hrdinov SNP. Z Trenčína cez Biele Karpaty až za hranice na Moravu a na záver prechod Myjavskou pahorkatinou a Malými Karpatami až do cieľa na Devíne. 06/03/21 Gabriela Grofová Biele Karpaty, Malé Karpaty, +
Túra Cesta hrdinov SNP: Čertovica – Trenčín Darth vader je nazad na Ceste hrdinov SNP. Tretia etapa začína na Čertovici, dokončuje prechod Nízkymi Tatrami, prechádza Starohorské vrchy, zdoláva Veľkú Fatru, Žiar, Strážovské vrchy a končí v Trenčíne. 27/02/21 Gabriela Grofová Nízke Tatry, Starohorské vrchy, +
Túra Cesta hrdinov SNP: Košice – Čertovica Druhý týždeň našej Cesty hrdinov SNP sme vyrazili z Košíc a prešli hrebeň Volovských vrchov. Následne sme išli južným okrajom Slovenského raja do Telgártu a zaútočili na Kráľovohoľskú časť Nízkych Tatier. 20/02/21 Gabriela Grofová Nízke Tatry, Slovenský raj, +
Najnovšie články na titulke
 
Podcast O Muránskej planine s riaditeľom Jánom Šmídom “Keby štátna ochrana prírody po kalamite v roku 2004 povolila jej spracovanie, ľudstvo by pravdepodobne došlo o jeden živočíšny druh,” hovorí v Hiking podcaste riaditeľ Národného parku Muránska planina o endemickej muške Mycetophila gemerensis, ktorá obľubuje plodnice húb a nachádza sa iba na Fabovej holi. dnes Ľubomír Mäkký Rozhovory
Túra Kamenný košiar a kostoly podhoria Čiernej hory Zvyčajne keď plánujem túru, tak sa len málokedy inšpirujem fotkami a tiež málokedy ma zaujme fotka na fotografickom webe. No tentoraz ma zaujal nádherne upravený kamenný košiar z úpätia Roháčky, a keďže som sa chcel vrátiť na Hornádske lúky, ktoré ma pred pár rokmi veľmi zaujali, úplne mi tento objav zapadol do plánov s tým, že zájdem do dedín, kde sa zachovali gotické kostoly. dnes Henrich Tomáš Čierna hora
Prístrešok Stodoly pod Javorovou Počas jarnej túry Oravskou Magurou som mal namierené na vrch Javorová. Síce som tu nikdy nebol, ale podľa TuristickaMapa.sk som vedel, že v lese pod vrcholom Javorová sa nachádza síce rozpadnutý, ale pre mňa určite zaujímavý zrub, ktorý som si chcel pozrieť. včera Martin Birka Oravská Magura

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Cesta hrdinov SNP: Čertovica – Trenčín 04/03/21 18:15 2 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Nízke Tatry (Ďumbierske Tatry), Starohorské vrchy, Veľká Fatra, Kremnické vrchy, Žiar, Malá Fatra, Strážovské vrchy

  • Počet dní
    • 9

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 2043 m n. m. – Ďumbier

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 29351 m

    • klesanie: 29703 m

  • Vzdialenosť
    • 713 km

  • Náročnosť
    • 5

  • Ročné obdobie
    • leto

  • Dátum túry
    • 2020

  • Štart trasy
    • šírka: 48.90545 ° SŠ
      dĺžka: 19.73583 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.89614 ° SŠ
      dĺžka: 18.05207 ° VD
      » Mapa

  • 1. nocľah
    • šírka: 48.92649 ° SŠ
      dĺžka: 19.64987 ° VD
      » Mapa

  • 2. nocľah
    • šírka: 48.93099 ° SŠ
      dĺžka: 19.46723 ° VD
      » Mapa

  • 3. nocľah
    • šírka: 48.87793 ° SŠ
      dĺžka: 19.22456 ° VD
      » Mapa

  • 4. nocľah
    • šírka: 48.87602 ° SŠ
      dĺžka: 19.04059 ° VD
      » Mapa

  • 5. nocľah
    • šírka: 48.7394 ° SŠ
      dĺžka: 18.98473 ° VD
      » Mapa

  • 6. nocľah
    • šírka: 48.7857 ° SŠ
      dĺžka: 18.83409 ° VD
      » Mapa

  • 7. nocľah
    • šírka: 48.95447 ° SŠ
      dĺžka: 18.51594 ° VD
      » Mapa

  • 8. nocľah
    • šírka: 48.93582 ° SŠ
      dĺžka: 18.3066 ° VD
      » Mapa

  • 9. nocľah
    • šírka: 48.89609 ° SŠ
      dĺžka: 18.04443 ° VD
      » Mapa

  • Nocovanie
    • Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom, útulňa Ďurková pod Chabencom, Donovaly, hotel Kráľova studňa, Skalka, Sklené, Čičmany, Horná Poruba, Trenčín

  • Voda
    • Chata gen. M. R. Štefánika, Kamenná chata, útulňa Ďurková, Kráľova studňa, útulňa Cabanka, Skalka, Fačkovské sedlo, Čičmany, Trenčianske Teplice

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Čertovica (bus), Trenčín (vlak, bus)

Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.94 (0.35)