4. deň Grimov laz – Hradská

(45 km, prevýšenie 1682 m)

Ráno ma budia sojky, ktoré sa rozhodli vyškriekať do celého sveta, že začal ďalší deň. Všimnem si, že mi v noci sfúkla karimatka, čo neveští nič dobré. Buď som ju prepichol alebo prepúšťa ventil. Chvíľu ju prezerám, ale nechce sa mi s ňou paprať. Vyriešim to nejako neskôr. Noc bola celkom studená. Rýchlo sa teda balím a vyrážam na cestu. Najskôr sa mi nechce ísť zase na Šimonku, lebo je to zachádzka. Budem tu však ešte niekedy takto ráno? Ťažko povedať, a tak idem samozrejme zase hore. Výhľady sú ešte lepšie ako včera a presviedčam sa o tom, že zo Šimonky vidieť Tatry. Najviac ma však udivuje koberec bielych kvetov všade po lese. Je to fakt krásny pohľad.

Vraciam sa späť k smerovníku pod Šimonkou a po červenej značke mierim do sedla Červená mláka. Po chvíľke sa objavuje sľubovaný polom, ktorý je na väčšine trasy až do spomínaného sedla. Dá sa to prejsť, ale treba často preliezať stromy, takže čas pochodu je tu oproti smerovníku dvojnásobný. Dole na svahu som videl traktor. Polom tak bude zrejme v blízkej dobe odstránený. Dnes som si to predstavoval len tak, že budem klesať až do Prešova. Bola to však iba moja fantazmagória a hneď za sedlom ma čaká výživné stúpanie na Čiernu horu. Pod vrcholom sa za odmenu z rúbane otvárajú aspoň pekné výhľady späť na Šimonku a zaujímavý vrch Oblík vedľa nej. Ako napovedá názov, je naozaj oblý a pripomína mi Stoh. Je to jeho malý brat.

Na Čiernej hore je viacero označených vyhliadkových bodov. Sú však dosť zarastené, a tak poskytujú iba obmedzené výhľady. Zo všetkých sa mi najviac páčila Zbojnícka skala. Ani nie tak kvôli výhľadu, ale samotné bralá sú úchvatné. Po lesnej ceste mierne klesám do nevýrazného sedla s výdatným prameňom vody. Je dosť chladno. Preto sa snažím zahriať pohybom a hneď stúpam na vrch Lysá oproti. Po chvíľke stúpania opäť klesám, tentokrát do Hanušovského sedla. Cestou si všímam viacero pekných skalných útvarov, ktoré sú vo svahu pod chodníkom. Mám pred sebou posledné väčšie stúpanie - na Tri chotáre. Spočiatku je cesta vcelku strmá, no neskôr sa zmierni a vrcholová plošinka je prakticky rovina. Na strome je zavesený teplomer a zvedavosť ma hneď pritiahne k nemu. Je len +5 stupňov. Celkom čerstvo na jún. Poobzerám si ďalšie skalky v okolí a pokračujem na Javornícku poľanu. Je to celkom pekná lúka uprostred lesa a nachádza sa tu prístrešok s posedením. Zaujímavosťou je, že má „ekologickú“ strechu. Rastie na nej tráva a kadečo. Podobný prístrešok som ešte nikde nevidel.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Bukovým lesom klesám k chate Fricka. Chata je v poriadku a stále by sa dalo prespať na verande. Chvíľu sa tu motám a pozerám, kam pokračuje značka. Aha, zasa hore. Stúpam naozaj na posledný kopec v rámci hrebeňovky Slanských vrchov. Zaujímavý je jeho názov Tri oltáre. Cesta hore je dosť rozbitá od ťažby dreva, ale vrchol je nenarušený. Zo skaliek sú celkom pekné výhľady smerom na juh. Pod vrcholom stretávam veľkú čriedu jelenej zveri. S hukotom mizne v lese a pokračujem k chate Sova. Taktiež je v poriadku a pri výdatnom prameni si dávam hygienickú prestávku, aby som ľudí v Prešove veľmi nepohoršil. Mierne vynovený sa potom krútim po lesných cestách až k zrúcanine Zbojníckeho hradu (Soľnohradu). Vybehnem hore na hrad a obdivujem pekné výhľady na Prešov. Tretie najväčšie slovenské mesto je odtiaľto ako na dlani. Výhľady si celkom vychutnávam, no potom ma premôže hlad. Idem do Ruskej Novej Vsi, ktorá je neďaleko a zastavím sa v miestnom obchode.

Z obce značka pokračuje po ceste až do Prešova. Keďže idem cez polia celý čas mám pekné výhľady na mesto. Síce nemám rád dlhé prechody mestom, ale na Prešov sa celkom teším. Teda hlavne na vynovený sklad soli. Je to fakt pekná historická stavba. Akurát škoda, že tu ťažba soli skončila, aj keď prakticky nemusela. Po vyše 400 rokoch tradície je to celkom hanba, ale na Slovensku sme si na takéto veci už nejako zvykli. V meste si dopĺňam zásoby na ďalšie dni a skočím si kúpiť penovú karimatku. Problém s nafukovacou sa mi nepodaril vyriešiť a už sa mi s ňou nechce zabávať. Nejako to prežijem aj na klasike. V meste je celkom rušno, a tak sa snažím rýchlo odpratať späť do lesa. Ako tak idem po ulici, všimnem si dvoch chlapov ako s niečím šaškujú pri chodníku. Až keď som bližšie, zistím, že televízia nahráva reportáž do večerných novín. Nemám sa im ako vyhnúť, a tak prejdem rovno popri reportérovi. Dnes teda budem asi vo večernom spravodajstve.

Popri chatkách konečne vchádzam do lesa. Mám očakávanie, že to tu bude niečo na spôsob lesoparku. Hneď na úvod stúpam cez rúbaň a žiadnych ľudí ani vyšliapané chodníky nevidím ani ďalej. Celkom divné pri veľkom meste. Pár ľudí stretávam až pri Haniske, ale nie je to žiadny nával. Mierne rozpadnutým chodníkom stúpam k pamätníku sedliackeho povstania. Prekvapí ma, ako je miesto spustnuté, a to kúsok od mesta. Keby bolo takéto miesto niekde pri Bratislave, tak je tu asi bufet a milión ľudí. Ale tu fakt skapal pes. Vysoká tráva a okolie pomaly zarastá. Škoda zaujímavého miesta. Od pamätníka sa vraciam späť na značku a cez lúku prechádzam do lesa. Idem mierne zvlneným terénom, a tak je cesta pohodová. Občas sa mi z rúbane otvoria pekné výhľady do Košickej kotliny. Pri smerovníku Kendický kríž je vybudovaný pekný prístrešok s posedením. Dalo by sa tu prespať. Za krížom vychádzam z lesa na rozsiahle lúky, cez ktoré idem až takmer k smerovníku Nižná Ščerbova hora. Otvárajú sa mi tu pekné výhľady do celého okolia. Najviac sa pozerám do údolia vpravo kadiaľ vedie Cesta hrdinov SNP a spomínam ako som tadiaľ išiel v 2018.

Na Nižnej Ščerbovej hore odbočím na žltú značku a prudko klesám do údolia riečky Svinka. Doteraz som sa nad ňou veľmi nezamýšľal, ale keď som na jej brehu, začínam mať obavu ako ju prekročím. Dúfam, že je tu lávka, lebo toto brodiť by mohol byť celkom problém. Veľmi mi pripomína Krupinicu na strednom Slovensku. Pekné prirodzené brehy, akurát problém sa dostať na druhú stranu. V diaľke pred sebou vidím dom, a tak mám zrazu pokoj v duši. Určite tu bude nejaký mostík. Idem teda rovno k riečke a tu prichádza prekvapenie. Mostík nikde. Zúfalo sa pozerám do vody a rozmýšľam ako to prebrodím. Najskôr sa však vraciam späť k domu a pýtam sa miestnych, či sa dá cez riečku nejako prejsť. Mostík vraj zobrala povodeň a ďalší je asi 500 m vpravo cez lúku pri zelenej chate. Keď som sa dozvedel o ďalšom mostíku prepadla ma veľká dávka šťastia. Brodenie by bolo dosť problematické a ďalší most je až v Kysaku. Idem teda k chate a cez lávku prejdem na druhý breh. Inak nenápadná riečka má na svedomí najväčšiu tragédiu, čo sa týka povodní na Slovensku. Konkrétne jej zdrojnica Malá Svinka zmietla v roku 1998 obec Jarovnice a zabila 47 ľudí. Takže neradno sa s ňou zahrávať.

Od riečky prechádzam k ceste a stúpam do obce Ruské Pekľany. V centre obce ma prekvapí veľký prístrešok s grilom a dokonca s elektrinou. Kto nemá problém spať v strede obce, tak toto je ideálne miesto. Hľadám však niečo kľudnejšie a v mape vidím, že nad obcou je lúka a na nej by sa mal nachádzať prístrešok. Idem teda tam. Najskôr ešte zbehnem pozrieť miestny kaštieľ v zúboženom stave a potom sa vraciam späť. Hore na lúku Hradská k prístrešku vedie miestna značka, ktorá je síce chaoticky značená, ale dá sa podľa nej orientovať. Lúka ma veľmi prekvapí. Hneď ako na ňu vyjdem vidím otvorený posed. Ja však pokračujem k prístrešku. Niečo sa predo mnou mihne v tráve. Rozmýšľam, čo to bolo a o chvíľu sa na kraji lesa objaví ovca. Je dosť zanedbaná. Zrejme niekomu ušla a prebýva v lese. Vysokou trávou sa prebrodím k prístrešku. Je celkom fajn a v blízkosti je ešte jeden prístrešok a veľký senník. Celkom sa čudujem, že toto miesto nie je na mape, keďže je asi kilometer od Cesty hrdinov SNP. Usudzujem, že ráno bude veľká rosa. Idem teda na druhý koniec lúky, kde sa zložím na posede. Čakám do večera, či niekto nepríde na postriežku a potom si urobím miesto na spanie. Je to tu fajn. Z posedu mám pekný výhľad na takmer celý hrebeň Slanských vrchov a kopec divej zveri, ktorá sa pasie po lúke.

5. deň Hradská – Chata Čierny bocian

(47 km, prevýšenie 2107 m)

Ráno ma budí drevožrút, ktorý sa rozhodol chrúmať dosku rovno pod mojou hlavou. Lepšie miesto si fakt vybrať nemohol. Vykuknem von oknom a je tesne pred východom Slnka. Tak aspoň na niečo to bolo dobré. Sledujem klasické ranné divadlo s tým, že Slnko vychádza nad vrchom Čierna hora v Slanských vrchoch. Slnko pomaly zahrieva vzduch na Hradskej, balím veci a vyrážam v ústrety ďalšiemu dňu. Po miestnej značke idem k smerovníku Hradská-rázcestie, kde sa napájam na červenú SNP-čku. Bude to len krátky pozdrav magistrály a pri notoricky známom Prokopovom mlyne ju mením za žltú značku. Takmer za 4 roky sa tu nezmenilo vôbec nič. Jedine pribudla nová lávka cez potok Sopotnica. V okolí je stále veľká zelina ako som si ju pamätal. Takto ráno si v nej dávam výdatný kúpeľ nôh až som rád, keď stojím na ceste pri smerovníku.

Odbáčam na žltú značku, ktorá je veľmi chabo vyznačená. Zrejme ju nikto neobnovoval veľmi dlho. Značiek je veľmi málo a aj tie sú vyblednuté. Po ceste mierne stúpam k poľovníckej chate Sopotnica. Nachádza sa tu kohútik s vodou a taktiež veľká veranda. Keby som bol vedel, tak by som včera možno potiahol až sem. Ale zase za dnešný východ Slnka to stálo, spať na Hradskej. Pri chate treba odbočiť vľavo a po ceste stúpať hore na hrebeň. Chýba tu šípka, a tak sa tu dá ľahko poblúdiť. Lesom stúpam až k Malolodinským lúkam na hrebeni. Nechce sa mi trepať cez vysokú trávu, a tak idem okrajom lesa. Je tu ďalšia chatka s verandou a ďalej v lese nachádzam opustenú trampskú búdu. Našiel som ju v podstate nechtiac a je dobre zamaskovaná. Vyzerá to tak, že ju roky nikto nepoužíva. Stačilo by však trochu práce a bola by z toho parádna útulňa.

Nakoniec sa vraciam späť na Hornádske lúky a po poľnej ceste stále mierne stúpam hore. Postupne sa mi začínajú otvárať pekné výhľady najmä na juh, kde obzoru dominuje Kojšovská hoľa a Folkmarská skala. Je tu naozaj pekne a na jar tu vraj kvitne veľa poniklecov. Z lúk vchádzam do lesa a o kúsok ďalej kontrolujem búdu, ktorá poslúži ako útulňa pre nenáročných. Búda je stále použiteľná a zrejme by dobre uchránila aj pred väčším dažďom. Chvíľu stúpam lesom a potom sa len jemne vlním po hrebeni hore a dole, až kým nezačnem klesať k obci Klenov. Na poliach nad obcou sú elektrické ohradníky. Musím ich obchádzať, aby som sa dostal, kam chcem. Celý čas mám pekný výhľad na vrch Roháčka pred sebou, kam smerujem.

Výstup hore je pomerne výživný a vidím, že tu stále prebieha ťažba dreva, tak ako keď som tu bol naposledy. Celkom ma poteší, keď zbadám starý dub hneď vedľa cesty. Už som si myslel, že odpílili aj ten. Našťastie tu stále ostáva stáť ako pamätník dôb nedávno minulých. V sedle pod Roháčkou si urobím malú zachádzku na vrch Roháčka a na Rozsypanú skalu. Chvíľu som rozmýšľal či ísť hore, veď som tam bol pred rokom, ale ktovie kedy sem zase zablúdim. Na Roháčke sa ani veľmi nezastavujem. Nie je tu nič, čo by stálo za zastavenie. Smerujem rovno na Rozsypanú skalu, ktorá je neďaleko. Dnes tu našťastie nie je ani živej duše. Môžem si teda nerušene vychutnať pekné výhľady smerom na východ. Naposledy som odtiaľto musel zdrhnúť kvôli skupine spoluobčanov na čučoriedkach. Plus všade okolo bolo mínové pole z ľudských exkrementov.

Vraciam sa späť do sedla pod Roháčkou a obzriem si kamenný košiar, ktorý je neďaleko. Je to tiež veľmi zaujímavé miesto. Po žltej značke potom prudko klesám do Margecian. Padák je dosť nepríjemný a vždy dá zabrať nohám. Mám pred sebou pomerne dlhý asfaltový úsek. Preto si v Margecanoch dávam pauzu, aby som trochu vychladol. Celkom to tu žije, hlavne vďaka doprave. Vlaky a autá tadiaľto prechádzajú každú chvíľu. Vraciam sa na cestu a idem po nej k vodnej nádrži Ružín. Prekvapuje ma, že je momentálne takmer vypustená. Asfaltu sa zbavím až nad obcou Jaklovce, kde má značka ísť na lúky. Značenie je dosť chaotické a mapa ma smeruje do záhrady. Jeden miestny asi zbadá, že tu pobehujem ako teľa, a tak mi príde poradiť, kadiaľ mám ísť. Značku vraj presmerovali a treba ísť ešte hore vyššie a potom doľava cez lúku k lesu. Idem teda tak a hore vyššie naozaj nájdem šípku, ktorá ma vedie na lúky vľavo. Na dlhý čas je to však posledná značka. Vlastne ani neviem kadiaľ idem, no smerujem hore k lesu. Keď sa obzriem späť, mám pekný výhľad do údolia Hnilca s obcou Jaklovce. Kúsok od okraja lesa nachádzam lesnú cestu, po ktorej vedie červená značka. Pán mi teda poradil dobre.

Stúpanie je vcelku kontinuálne, a tak sa ide fajn. Cestou sa osviežujem v upravenom prameni Biela studňa. Je hneď vedľa značky. Vychádzam na hrebeň a opäť sa len jemne vlním cez jednotlivé vrchy. Nachádza sa tu niekoľko lúk, z ktorých sú pekné výhľady či už na Spiš, alebo smerom na juh do Volovských vrchov. Na jednej lúke sedí kŕdeľ krkavcov. Vôbec sa ma neboja a prídem k nim asi na 5 metrov, kým začnú utekať. Bohužiaľ, mršina zo mňa dnes ešte nebude, a tak im nič iné neostáva. Letieť sa im však veľmi nechce. Iba kúsok pobehnú a potom kukajú, kam idem. Odletia až keď okolo prejde V3S s plnou korbou Rómov. Vchádzam opäť do lesa a kráčam k smerovníku Plejsy - Priehyba.

Tu si urobím malú zachádzku k vlekom lyžiarskeho strediska Plejsy. Už ako malého ma výhľad zo zjazdovky fascinoval a ani neviem prečo. Vždy keď išla ráno živá panoráma, nezaujali ma Fatry alebo Tatry, ale práve pohľad dole na Krompachy a Spiš. Konečne som tu fyzicky. Sadnem si tu teda len tak na lúku a pozorujem výhľad, ktorý ma roky fascinoval. Je tu naozaj pekne. Akurát škoda, že lyžiarske stredisko postupne upadá. Po dlhšom rozjímaní nad výhľadom sa vraciam späť na značku a začínam klesať do obce Slovinky. Väčšinou idem lesom a prvé výhľady sa otvárajú až tesne nad obcou. Z niektorých miest vidím celú dedinku v údolí medzi horami a za ňou hlbokú Poráčsku dolinu. Tiež jeden z výhľadov, ktoré si človek zapamätá. Hneď po vstupe do dediny ma zaujme banská budova pri ceste. Takto nejako si predstavujem väzenie Guantanamo. V centre obce na mňa zase zo všadiaľ dýcha jej banícka história. Osobne mám rád bývalé banícke kraje. Majú svojho špecifického ducha.

Pomaly začínam rozmýšľať, kde strávim noc. Rozhodnem sa, že pôjdem smerom do Poráčskej doliny a keď nájdem prvý prístrešok alebo posed, tak končím. Nikde však nenachádzam nič vhodné na noc. Idem teda až k chate Čierny bocian a dúfam, že tam bude prístrešok alebo aspoň veranda. Keď dorazím k chate, som trochu sklamaný. Chata je oplotená a na každom kroku je kamera. Okrem toho tu nie je nič, ani posedenie alebo niečo podobné. Chvíľu rozmýšľam, čo ďalej. Zrejme by som to stihol aj do Poráča, ale nechcem peknú dolinu len tak preletieť. Ostávam teda v lese pri chate. Hneď večer počujem niekde hore v skalách rysa so svojím špecifickým kvílením. Ozýva sa zhora aspoň hodinu. To bude teda ešte zaujímavá noc. Som zvedavý, čo tu ešte započujem.

6. deň Chata Čierny bocian – Malá Knola

(35 km, prevýšenie 1556 m)

V noci som počul zviera, ktoré som nevedel jasne identifikovať. Prišlo mi to ako volanie medvedice na malé, ale či to tak bolo, neviem s istotou povedať. Keď to však prišlo k potoku, musel som upozorniť sa svoju prítomnosť a potom sa to pobralo preč. Ráno je v doline dosť zima. Rýchlo sa balím a postupujem hore dolinou, aby som sa zahrial. Je tu pekne. Na niektorých miestach je dolina naozaj úzka a hlboká až 300 metrov. Občas sa otvárajú výhľady na skaly v okolitých svahoch. Krajšie to tu však musí byť, keď je opadnuté lístie. Vtedy bude vidieť všetky bralá v okolí. Dnes mám prakticky oddychový deň. Mám v pláne ísť iba k prístrešku na Malej Knole, čo je pomerne blízko. Sám neviem, čo budem robiť s toľkým časom. Budem sa musieť pantať viac ako obyčajne.

Z doliny vychádzam na konci obce Poráč, ktorá leží na malej náhornej plošine. Hneď od začiatku tu na mňa dýcha banícka minulosť obce. Veľmi sa mi páči hlavne banský vláčik a kus trate pred replikou štôlne Pavol. Je tu malé banícke múzeum s rôznym baníckym náčiním. Momentálne je tu pusto, ale v lete sem určite zavíta dosť ľudí. V Poráči zaniklo baníctvo relatívne nedávno. Ešte v roku 2018 tu fungovala posledná baňa na barit. V minulosti sa tu ťažilo najmä železo, meď ale aj zlato a striebro. Poučený o histórii obce z informačných tabúľ sa vydávam do jej centra. V centre je celkom pekné námestie, charakteristické pre banícke obce, ktoré boli bohatšie ako ostatné. Nejaké veľkolepé historické stavby tu však netreba hľadať. Najzaujímavejšie sú asi drevenice, ktorých je po obci roztrúsených niekoľko. V obci hľadám obchod, ale akosi ho neviem nájsť. Opýtam sa teda miestnych. Tí ma hneď navedú k obecnému úradu a vedľa neho sú trochu ukryté malé potraviny.

Z obchodu si urobím malú zachádzku na Vysoký vrch kúsok nad obcou. Je to lúčnatý kopec, a keď vyjdem hore otvorí sa mi asi najkrajší výhľad počas celej trasy. Vidím odtiaľto prakticky celý Spiš od Braniska, cez Levočské vrchy až po Tatry. Dole v Hornádskej kotline je učupená Spišská Nová Ves, ktorá odtiaľto vyzerá byť už iba kúsok. Keďže mám dnes veľa času, tak tu dlho sedím a obzerám si celý Spiš. Z vrcholu sa potom vraciam späť do obce a asi piatykrát stretávam skupinu miestnych aktivačných pracovníkov. Kukajú na mňa, čo tu behám ako teľa z jednej strany obce na druhú. V centre obce sa napájam na modrú značku a popri ťažnej veži miestnej bane opúšťam obec.

Príjemnou lesnou cestou stúpam pod Holý vrch. Cestou míňam táborisko Pustka. Celkom pekné miesto na táborenie, no je tu strašný bordel. Všade po okolí je kopa odpadkov a prístrešok je prakticky bez strechy. Preto tu osobne neodporúčam nocovať. Pod Holým vrchom ma prekvapí ostnatý drôt, ktorým je ohradená lúka. Pasú tu dobytok, tak zrejme kvôli tomu. Neviem či sú tu kravy alebo býky, preto sa radšej snažím, čo najrýchlejšie prejsť cez ohradu. Všade je kopa stôp od kráv, ale kým som sa dostal za ohradu žiadne som nestretol. Väčšinu času idem cez lúky a otvárajú sa mi pekné výhľady či už na juh do Volovských vrchov, alebo severne na Spiš. Dnes už celkom pripeká slnko, takže začínam byť dosť upražený. Keď nad obcou Závadka zbadám napájačky pre dobytok, rozhodnem sa urobiť si tu menšiu očistnú kúru, aby ma zajtra nevyhodili z vlaku. Zisťujem, že v poslednom válove je teplá voda. Slnko ju stihlo prehriať. Urobím si tu teda totálny „wellness napájačky“. Zabíjam tu dosť času a potom pokračujem cez lúky do obce Závadka.

Opäť sa tu otvárajú pekné výhľady na Spiš a Tatry. Vždy keď idem do nejakej dediny či už na Gemeri, alebo na Spiši, mám na jednej strane očakávanie, pretože takmer v každej obci je nejaká kultúrna pamiatka. No na druhej strane obavu, lebo takmer v každej obci je osada. S takýmto pocitom vchádzam aj do Závadky. V obci ma zaujme gréckokatolícky kostol sv. Michala Archanjela z 18. storočia. Je síce trochu ošarpaný, ale takéto stavby sú niekedy krajšie, keď sú trochu dobité časom, ako keď majú novú fasádu. V obci je tiež viacero pekných dreveníc. Celkom pekná dedinka, až by nikto nepovedal, že jedného času dostala status najviac toxicky zamorenej obce na Slovensku. Nuž, priemyselný „pokrok“ a výroba ortuti v susedných Rudňanoch urobila svoje. Ako je to so zamorením dnes, netuším, ale určite je na čele iná obec.

Opúšťam Závadku a za obcou ma čaká prekvapenie. Rómska osada. Značka ide priamo popri nej. Nemám ju veľmi ako obísť a vracať sa späť sa mi nechce. Pokúsim sa teda rýchlo prebehnúť a snáď si ma nevšimnú. Vonku pobehuje viacero detí a samozrejme, že prídu otravovať. Klasickým otázkam či nemám nejaké to evríčko, ktoré veľmi potrebujú kvôli škole sa nevyhnem. Nacvičené výhovorky ich však odbijú, až na jedného malého iniciatívneho Róma. Ten mi hovorí, že keď nemám peniaze, či mu nedám aspoň tote cukríky a ukazuje na bočnú sieťku batohu. V sáčku tam mám prázdne obaly z paštiky. Snažím sa mu vysvetliť, že to nie sú cukríky, ale nedá sa odbiť, tak mu poviem: „Tak si ich teda zober.“ Kým si uvedomí, čo si to vlastne zobral, rýchlo zdrhám do lesa a obzerám sa či za mnou nebude bežať časť osady. Našťastie, nikto za mnou nejde a môžem pokojne klesať do susednej obce Hnilčík.

Obec je mi niečím známa, akurát neviem čím. Dúfam, že nie osadou. Nad obcou stretávam stádo oviec. Úplne mi zablokujú cestu a sú strašne zvedavé. Chcú mi ožužlávať batoh, a tak ich musím odháňať. Vchádzam do obce a zatiaľ niekde žiadna osada. No aspoň že tak. Ako postupujem hore ulicou, prichádzam na to, čím mi je Hnilčík známy. Na jednej strane je to lyžiarske stredisko a na druhej strane banícka minulosť. Najkrajšia je časť osada Ráztoky. Nachádza sa tu banícka klopačka a zaujímavé drevené domy. Tesne nad obcou je sprístupnená štôlňa Ľudmila. Prehliadku si však treba dopredu dohodnúť.

Zo slnka som úplne upražený a teším sa na to, kedy vojdem do lesa. Ako stúpam do kopca som stále viac sklamaný. Je to tu jeden obrovský holorub, ktorý nemá konca. Pražím sa teda na slnku aj naďalej a ďakujem kompetentným za "krásny les". V sedle Grajnár ma prekvapia hneď dva pamätníky. Jeden na letecké nešťastie stíhačky MIG-29 a druhý na významného spolutvorcu normy STN turistického značenia Arnošta Guldana. Zo sedla pokračujem miernym stúpaním k prístrešku na Malej Knole. Nepríjemne ma prekvapí, že prístrešok je vážne poškodený. Zrejme naň spadol strom počas ťažby dreva v okolí. Idem sa teda pozrieť ešte k susednému posedu a na moje prekvapenie je otvorený. Niekto ho zrejme na oplátku za prístrešok vylomil. Vrátim sa sem na noc, ale ešte vybehnem na blízku Veľkú Knolu.

Cez obrovské rúbane stúpam hore a postupne sa mi otvárajú ďaleké výhľady na celý hlavný hrebeň Volovských vrchov. V diaľke vidím Zlatý stôl aj Skalisko. Na druhej strane zas vidím Spišskú Novú Ves s okolím. Aspoň nejaké výhody prinášajú holoruby. Ako zázrakom sa les objavuje tesne za hranicou rezervácie. Sem má zrejme lykožrút vstup zakázaný. Lesom stúpam až na vrchol, odkiaľ by mali byť výhľady na Tatry. Bohužiaľ, výhľad na Tatry zarástol a ostal iba výhľad na Kráľovu hoľu. Do večera mám kopu času, a tak tu dlho vysedávam. Potom sa vraciam späť a cestou opäť obdivujem výhľady na hlavný hrebeň Volovských vrchov. Škoda, že je pohorie zlikvidované ťažbou. Nejakých 20 - 30 rokov dozadu to musela byť poriadna divočina.

Zídem dole k prístrešku a rozhodnem sa, že na noc ostanem v posede. Počkám teda do večera, či niekto nepríde na postriežku a potom sa tam zložím. Z verandy mám luxusný výhľad na Spišskú Novú Ves priamo podo mnou. Zbadám, že dnes budem mať spolunoclažníkov. V posede je hniezdo a v ňom tri malé vtáky. Snáď nebudú v noci robiť veľký krik. Keď príde noc, mám pod sebou vysvietenú Spišskú Novú Ves. Je to naozaj pekný pohľad dole do doliny. Lepšie miesto na noc som si ani nemohol vybrať.

7. deň Malá Knola – Spišská Nová Ves

(16 km, prevýšenie 264 m)

Dnes ma čaká len zostup do Spišskej Novej Vsi. Pobalím sa a po modrej začínam cez rúbane klesať. Po asi kilometri vidím niečo v lese. Neviem, či vidím fatamorgánu zo Slnka alebo je tam strecha. Keď prídem bližšie vidím, že tam stojí chata. Už dlhšie sa o ňu zrejme nikto nestará a preto je vylomená. Dalo by sa tu núdzovo prespať na verande alebo aj dnu. Pekná chata, len škoda, že chátra. Po ceste klesám ešte chvíľu a potom značka odbočí do rúbane. Úzky chodník ide cez hustý porast a značky tu nieto. Kebyže nejdem podľa mapy, asi tu zablúdim. Zlepší sa to, až keď zídem na cestu pri Kráľovom prameni. Tu si urobím malú zachádzku na doplnenie vody z prameňa. Je tu malý prístrešok, takže by sa tu dalo ukryť pred dažďom.

Vraciam sa späť a po lesnej ceste vchádzam do Novoveskej Huty, ktorá je mestskou časťou Spišskej Novej Vsi. Jediné, čo ma tu zaujalo, je kostol sv. Cyrila a Metoda a kamenný most. Inak tu nie je nič podstatné. Zo sídla spočiatku stúpam po zelenej značke na nevysoké kopce. Všade okolo cesty sú tabuľky, ktoré upozorňujú na závalové pásmo a riziko pádu do šachty alebo šachtice. Asi neradno motať sa tu mimo cestu. Ďalej v lese objavujem nový prístrešok priamo na značke. Tiež by poslúžil na noc. Vychádzam z lesa na lúky nad mestom. Mám parádne výhľady na celú Spišskú Novú Ves a tiež na Tatry v pozadí. Ani sa nečudujem, že sa tu prechádza pár ľudí z mesta. Mierne klesám dole a cez bočné uličky sa pomaly prepletám do historického centra. Tu si obehám všetky pamiatky od Spišského divadla až po najzaujímavejší kostol Nanebovzatia Panny Márie. Určite každý vie, že má najvyššiu, 87 m vysokú, kostolnú vežu na Slovensku. Centrum je naozaj pekné a mám ešte dosť času. Pancem sa tu teda hore-dole a navštívim všetko, čo sa tu dá. Blíži sa odchod môjho vlaku domov. Presúvam sa teda na železničnú stanicu, kde prechod končím.

Záver

Celý čas počas trasy mi hlavou bežala paralela s Rudnou magistrálou na strednom Slovensku. Bude to asi podobnou dĺžkou, ale najmä baníckym krajom, ktorým som celý čas prechádzal. Či už to bola ťažba opálu v Slanských vrchoch, soľ v Prešove a rôzne rudy od železa cez meď, zlato, striebro a iné vo Volovských vrchoch. Plus koniec túry v jednom z najvýznamnejších baníckych centier, v Spišskej Novej Vsi vo mne tento pocit len umocnil. Prechod pre mňa ostane akousi „východniarskou Rudnou magistrálou.“ Mimo toho ma asi najviac prekvapil sever Volovských vrchov, ktorý nie je taký zničený ako zvyšok pohoria. Hlavne časť Hnilecké vrchy má pekné lesy bez holorubov. Je to totálny kontrast oproti centrálnej časti pohoria, ktorú mi pripomenulo okolie Malej Knole. Určite si v severnej časti pohoria ešte naplánujem túru.