Trasa

Richnava – Kopanice – Havránkova lúka – Hodruša-Hámre – prameň Lukavica – Kerling – sedlo Červená studňa – Paradajs – Tanád – Richnava

Vo štvrtok večer prichádzame na Richnavský tajch, kde strávime noc v overenom penzióne, je len kúsok pod horským hrebeňom, na ktorom chceme začať našu túru. Už pred rokmi sme tu nocovali, keď sme počas jednej peknej jesene prešli väčšiu časť Chodníka Andreja Kmeťa. Auto nechávame bezpečne na parkovisku penziónu. V tejto bohatej fotogalérii môžete sledovať náš postup.

Ráno sa bez náhlenia vyberáme lúkami do kopca, po pol kilometri prichádzame na červenú značku. Vo vzduchu sa mieša pach ovčieho stáda s vôňou lúk; a naozaj, kúsok vedľa je maringotka salaša, ale ovečky nevidíme. Naši psíci sa nám tmolia pod nohami, Hugo vzrušene hlási stopy zvierat. Vykračujeme si po chodníku, vybavení na niekoľko dní a ovládla nás atmosféra slobody.

Kúsok ďalej nám ide oproti párik turistov, chlap prekvapene pozerá na našich disciplinovaných yorkov a komentuje: “Akí sú kľudní!” Asi narážal na to, že takéto malé psy často posadnuto štekajú, no naše si udržujú dekórum. Ja ukazujem na Čili a hovorím: “Ale ona vie byť veľmi ostrá.” Muž aj žena to pochopili po svojom a vypliešťajú oči na Moniku, čo vie byť “veľmi ostrá” a následne súcitne na mňa. Po chvíli sa už bez slova rozchádzame a s Monikou prepukneme do hurónskeho rehotu. Ešte dlho potom sa nevieme prestať smiať, bohvie, aký obraz sme vytvorili o mojej žienke či o domácom násilí na mužoch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Batohy po optimalizácii výbavy nemáme veľmi ťažké, chodník len mierne stúpa a prvýkrát sa nám prehlbuje dych. Monika si ťapne po čele a povie, že si doma zabudla paličky. Prechádzame akurát lieskovým lesíkom, tak navrhujem, že jej pútnickú palicu vyrežem. K slovu prichádza môj nový nožík, užívam si tú prácu ako malý chlapec, nôž som naostril doma tak, že by sa ním dalo holiť (toto sú také tie tradičné chlapčenské radosti).

Na ďalšej krásnej lúke sa zastavujeme pri klasickom altánku (klasický – rozumej – spať sa v ňom nedá), kde sa po prvých dvoch kilometroch krátko občerstvujeme. Chodenie po trávnatých plochách má svoje čaro, pred nami sa odkrýva výhľad na výrazné kopce Bahnište a Hrb, pod ktorými sú učupené domčeky obce Kopanice. Tam schádzame a obdivujeme starosvetskú osadu Kopanice-Baňa, v ktorej líšky dávajú dobrú noc. Nezdržiavame sa, klesáme zárezom pomedzi spomínané kopce, ktoré z diaľky pripomínali dievčie ňadrá, až do centra Kopaníc. Niektoré domčeky sú vyslovene krásne, vidiecku kulisu dokresľuje aj dom, o ktorý sa delia potraviny a “spoločenská miestnosť”.

Za obcou sa dostávame na hrebeň Trsteného, z ktorého sme odmenení senzačným výhľadom a nádherné scenérie sa objavujú počas celého pochodu až na Havránkovu lúku. Z riedkej, no takmer súvislej oblačnosti počas rána sa vyvinuli našuchorené letné oblaky na vysokom nebi a fotoaparát sa takmer nezastaví. V mojom prípade sa ani nedá hovoriť, že prerušujem túru fotením. Ja prerušujem fotenie túrou.

Na jednom mieste rozoznávam ponad dolinu Hodruše lúky Kerlingu, tadiaľ by sme mali prechádzať zajtra, ten pohľad je nádherný. Trasa je príjemná, bez veľkých stúpaní a klesaní, cestou diškurujeme s miestnou čipernou starenkou, objasňujeme jej kam chceme ísť a ona nás len upozorňuje na psy na laze Vrchy, ktoré bývajú vypustené a mohli by robiť problémy. Lúčime sa, keď odbočuje na cyklotrasu k Sandriku, my chceme prísť po hrebeni až do sedla na Havránkovej lúke, čo bol dobrý nápad, lebo sme odmenení výhľadom na masív Dr(a)stvice ponad dolinu Richnava.

Cez Sandrik k prameňu nad Lukovou

Nasleduje relatívne strmý zostup do Hodruše, Monika využíva paličku, čo som jej vystružlikal a ja si pomáham svojou turistickou, ideme hustým lesom, až tesne nad dnom doliny sa cesta točí doprava a pomedzi stromy presvitajú objekty továrne. Do civilizácie vchádzame pomedzi nesmierne zúbožené obytné domy, ktorých stav zodpovedá faktu, že celá dolina stratila úpadkom továrne Sandrik hospodársku základňu. Ešte predtým tu prekvitalo baníctvo, v doline boli hámre a ktorýsi z mojich prastrýkov tu bol na prelome storočí technológom, pracoval aj v zlievárni v Hronci a neskôr ho povolali do St. Peterburgu, kde dohliadal v Putilovových závodoch na inštaláciu nových technológií.

Keď prechádzame Hodrušou v Dolných Hámroch, vidíme spustnuté haly podniku s veľkou históriou, celá oblasť prechádza fázou, ktorá sa zvykne označovať ako “hladová dolina”. Jediná výnimka je predajňa príborov na hlavnej ceste, kde si idem vypýtať vodu. Ak by ste potrebovali kúpiť vysokokvalitnú sadu príborov a hľadáte predajňu s veľkým výberom, nezaváhajte a príďte sem. Majiteľ je bývalý riaditeľ pre kvalitu Sandriku, s ktorým chvíľku debatujem o zašlej sláve a musím povedať, že ma až dojal osud človeka, ktorý tu bráni poslednú pevnosť dávno prehratej vojny. Pripomenul mi japonských cisárskych vojakov, ktorí v džungliach Tichomoria ešte celé desaťročia po vojne bránili svoje postavenia, myslím aj na lampára z planétky v Malom Princovi, taká vernosť účelu mi hlboko utkvie v pamäti.

Po krátkej prechádzke medzi panelákmi odbočujeme na neznačenú cestu, ktorú som si vyhliadol ešte doma pri štúdiu máp. Zvažoval som aj pokračovať po červenej značke až do Voznice a prísť do Lukavice popri Hrone, ale jednak sa to javí ako značná okľuka a jednak by sme museli ísť dlhý úsek po asfaltke.

Ideme teda smerom na Kašivárovú, je dosť teplo, a tak tých vyše 200 výškových metrov treba v pote tváre vystúpať. Tabuľa na začiatku dolinky hlása, aby sa autá so značkami BA a BL otočili, “Paštikárov” tu asi nemajú radi. Asfaltka sa po chvíli mení na hrboľatú lesnú cestu, okolo nás prejde niekoľko terénnych áut, širokou serpentínou sa dostávame k lazu Liškovci a najstrmší úsek si užívame tesne pred sedlom pri laze Vrchy. Vidíme tradičné gazdovstvá, ale aj úhľadné moderné rodinné domy a hlavne si užívame ohromujúce výhľady na miesta, odkiaľ sme prišli. Terigáme sa útrpne hore grúňom, ale vďaka scenérii to je znesiteľné.

Na vrchole stúpania býva v akejsi unimobunke rómska rodina, kde rýchlo privolajú psov, ktorých spomínala babička pred Havránkovou lúkou, usmievame sa navzájom a pokračujeme ďalej. Sklon terénu sa zmierni, okolo nás sú nádherné lúky so stodolami a v diaľke vidíme aj starosvetskú usadlosť, chvíľu sa zamýšľam nad tým, kto tam žije, ako sa im tam darí a dochádza mi, že nám sa taká existencia zdá romantická, no najskôr sa za tým skrýva tvrdá a osamelá drina.

Ešte jedno krátke stúpanie a tesne za sedlom prichádzame do osady Bartkovci. Odbočujeme medzi domy v nádeji, že tam nájdeme nejakú studňu. Nie je tam ani nohy a ani zdroj vody, čo sa mi nechce veriť, takáto usadlosť predsa nemôže existovať bez prameňa. V cieli našej dnešnej cesty síce je termálny minerálny prameň, ale predsa len by som si tam radšej doniesol aj bandasku pramenistej vody.

Nenecháme sa znechutiť, výhľady na nebo s vysokými oblakmi, solitérne stromy, starosvetské domy a okolité lesy, to všetko nás dostáva do zvláštneho tranzu. Toto je život.

Zvyšok cesty už poznáme, boli sme tu vlani na jar, stačí zísť do doliny a zhruba po kilometri prídeme k “wellnessu” nad obcou Lukavica. Cestou využívam skromnú stružku potoka na dne doliny, kde si naberám zo štyri litre vody. Ešte kúsok, potom odbočujeme vpravo a prichádzame k prameňu z hornej cesty. Jediné rovné miesto na táborenie je hneď pri jazierku obloženom betónovými panelmi, tam sa zložíme a ja ešte idem hľadať drevo na oheň. Na takomto mieste sa obvykle nenájde ani vetvička, tak idem do dolinky nad táboriskom a dotiahnem niekoľko väčších konárov. K slovu sa dostáva moja maličká pílka, ktorou nachystám palivo, variť sa bude na ohni.

Trápenie na táborisku v Lukavici

Rok predtým sme sem išli krivoľakou trasou z Vyhní a Monika nič netušila, keď som jej celý deň hovoril, že večer bude “wellness”, tak si myslela, že ju len trollujem. O to väčšie prekvapenie bolo, že nás naozaj čakalo jazierko s ideálne teplou vodou. Kúpanie bolo skvelé a neprekážalo, že každú chvíľu tam od obce chodili až do večera výletníci. V noci vtedy mrzlo a najväčšie prekvapenie bola veľká partia, ktorá prišla o pol tretej (!) nad ránom, založili oheň, opekali si, spili sa pod obraz a vyrevovali až do rána, vôbec sme sa nevyspali.

Tentokrát som prekvapil ženu tým, že som nevzal stan, ale len 3 x 3 tarp, po niekoľkých minútach jej márnych protestov sme si vybudovali ležovisko. V noci padla taká silná rosa, že napokon som bol celte rád, lebo stan by sa nikdy nepodarilo takto odvetrať. Večer po kúpaní v termálnej vode si robíme ešte ohník, na ktorom si zohrievame vodu na parádne lyofilizované jedlo, myslím, že to bol beef stroganov. Po zotmení spokojne zaliezame do spacákov, ako rozhlasovú hru si vypočujeme politologickú analýzu, v nej vystupujú kúpajúci sa ľudia, ktorých idolmi sú istý Magián, hranatý Robo a nulitný Štefan, čo vám poviem, bolo to nezabudnuteľné. Jeden z nich od nás vydrankal mydlo so sľubom, že nové dovezie autom, samozrejme, zmizlo ako naše peniaze z toho ich mýtneho tendra…

Keď sme konečne osameli, po polnoci sa ako veľká voda dovalila mládežnícka partia, dvaja chlapi a dve ženy, postavia si celtu pol metra od nás a ukazuje sa, že ich hlučný hovor bude tým najmenším problémom. Priebeh noci tu nejdem rozoberať, ale spomeniem aspoň jednu okolnosť: Obložiť jazierko pätnástimi romantickými sviečkami, nalievať partiu tvrdým alkoholom, omámiť ich k tomu psychiatrickými drogami a potom nad ránom vrieskať, že – “Ty štetka, nechala si sa pretiahnuť manželom mojej kamarátky, ktorá ho doma čaká s bábätkom!” – to už prekročilo všetky medze. Vyprovokovať celú galibu a potom sa stavať do pozície nejakej morálnej autority, hnus.

Kúpanie po celodennej turistike je fajn, ale ak by som tu ešte niekedy mal spať, už by som sa naisto rozložil na najbližšej rovinke až dolu pri potoku.

Ráno je hustá hmla, všetko je mokré, tak až keď sa slnko prederie, tarp môžeme vysušiť. Na ohni nechám zovrieť vodu a robím fajné raňajky, popri tom ešte prefiltrujem do fliaš vodu, ktorú som nabral včera v potoku.

Na Kerling

Čaká nás dlhšie stúpanie, z minulého roku si spomínam, že na trase na Kerling nebola nijaká voda a ani mapa nič nesľubuje, tak aspoň menšiu rezervu naberám z termálneho žriedla. Voda síce nie je prehnane mineralizovaná, ale dal by som prednosť poriadnej pramenitej vode.

Je nádherný slnečný deň, opäť sa rozplývame nad krásou záveru doliny Lukavica, najmä lúky a sady pod Chudým vrchom sú veľmi malebné. Na laze Bartkovci vidíme človeka s koňom, tak tam odbočujeme, z prvého domu práve vychádza žena, na ktorú s údivom hľadím, lebo v prvej chvíli si myslím, že oproti mne kráča Jane Goodall. Potom, keď pýtame vodu, odpovedá po slovensky, že tá, čo vyteká z lesa nie je dobrá, pitnú si vraj vozia z domu, ale majú jej málo. Stále mi nie je jasné, kde je tá ich studňa, ale už sa nevypytujem a pokračujeme nahor po žltej značke.

Vytrvalo stúpame, keďže sme po čakaní v rannej hmle vyrazili veľmi neskoro, je už poludnie a v horúčave nám to dáva zabrať. Na lúčke na Dolnej Kostolnej nachádzame v altánku pri poľovníckej chate partiu, ktorá sa práve chystá na odchod. Je čas obeda, tak sa usadíme k nim, ale nemusíme ani míňať vlastné zásoby, lebo nás ponúkajú grilovanými kuracími krídlami, ktoré už nevládali zjesť. Chvíľu debatujeme a miestni turisti sa dohadujú, či je na Kerlingu nejaká voda a jeden zrazu hovorí, že tam je jazierko a nad ním by mohol byť prameň zachytený do rúrky, ale často je vraj vyschnutý.

Stúpame na Trejbolc, som smädný a stále pijem ako ťava. Konečne máme najväčšie stúpanie za sebou a kocháme sa krásnou zvlnenou krajinou pred Kerlingom. Tam zaliezame do altánku a varíme si v horúčave kávu. S rozpakmi pozerám na stenčujúce sa zásoby tekutín, rezolútne vstávam a jastrím po okolí. Netuším, kde by malo byť to spomínané jazierko, ale potom schmatnem všetky fľaše a rozhodným krokom sa vyberiem k blízkemu lesíku. Neviem, či ako duch letím k oblohe a odtiaľ vidím, čo hľadám, alebo používam univerzálnu pamäť, ktorá by vlastne nemala existovať, no napokon s istotou nachádzam najkratšou cestou jazierko, aj rúrku vo svahu nad ním. S chuťou pijem chladnú vodu, naberám ju do fliaš a môžeme vyraziť ďalej.

Na Červenú studňu

Za Kerlingom trasa strmo klesá závratným úbočím, dostávame sa až na Kešnerovskú, kde sa užasnuto rozhliadam okolo seba, vrchy, lúky, stará usadlosť pri ceste a to všetko plasticky vykreslené vďaka letiacim oblakom. Uvedomujem si, že len kilometer odtiaľto je Banská Hodruša, kde žil a je aj pochovaný môj pradedo. Keď v Brezne menili na kostolnej veži hodiny, môj dedo ich odkúpil, dal opraviť a venoval ich hodrušskej farnosti, na veži sú dodnes. Obzerám sa okolo seba a zdá sa mi nepravdepodobné, že by sa moji predkovia nedostali aj sem hore, len ich stopy už dávno zmizli, ich spomienky, radosti a starosti dávno odvial čas.

Ďalej vystupujeme na Rumplovskú, ktorej desivá história na nás dýcha aj cez desaťročia, človek si tie zverstvá vojny nechce a možno ani nevie predstavovať, pamäť tohto miesta je v úplnom protiklade s jeho krásou. Pokračujeme v podstate po vrstevnici, cesta je prekvapivo frekventovaná, prechádzajú okolo nielen cyklisti, ale aj terénne autá, tak držíme psov nakrátko (rozumej – majú povel kráčať pri nohe).

Prekvapuje ma, že sme išli okolo celého radu samôt, ale ani v mape, ani v teréne nevidíme žiadny vodný zdroj. Už na laze Bartkovci mi vŕtalo v hlave, že tam hádam vykopali studňu a potom okolo nej postavili dom, inak si neviem predstaviť, že by tu tie usadlosti mohli existovať. Môj dom, ehm, moja studňa, môj hrad.

Keď sme už pri tých hradoch, z jednej zákruty sme ponad Vyhniansku dolinu zazreli napodobeninu s názvom Marcus. Nie že by som bol úplne proti replikám, ale páči sa mi, keď niekto použije metódy experimentálnej archeológie a použije striktne len stredoveké stavebné postupy. Neviem tento hrad celkom zaradiť, ale pripomína mi to skôr akýsi juhofrancúzsky štýl, ktorý mi do našich hôr nepasuje.

Nohy nám už trochu oťaželi, ale trasa je znesiteľná, navyše neustále dostávame doping vo forme prekrásnych výhľadov do krajiny.

V zlatej hodinke prechádzame okolo Hadovej a popod Cukmantel a užívame si to až po asfaltku na záver dennej etapy. Nie že by som nezvládol kráčať po asfalte, vadili mi však početné autá na úzkej ceste, psíkov nakoniec väčšinou nesieme pod pazuchou. Po nejakom čase si ťapnem po čele, uvedomím si totiž, že toto miesto predsa poznám a kúsok nad asfaltkou je cyklistický chodník, po ktorom som pred časom išiel. Vyštveráme sa naň a s rastúcou únavou prichádzame do sedla Červená studňa. Má tu byť turistická útulňa, ale v prvej chvíli sme v zmätku, lebo pohybuje sa tu neobyčajne veľa ľudí, áut a bicyklov. Chvíľu sa bezradne motáme, až potom zistíme, kam máme ísť.

Keďže práve začína veľká akcia spojená s koncertom pre deti, “zašijeme” sa do útulne, kde si chystáme nocľah. Aby sme dodržali sľub, že sa nezamiešame s návštevníkmi festivalu, zájdem za búdku a uvarím večeru na plynovom variči, tu by sa zakladať vatra naozaj nedala. Líhame ešte za dunenia živej kapely, v spacáku sa nedá vydržať, tak spím do rána len pod pončom.

Cez Paradajs a Tanád

Ráno sa nenáhlime, zostáva nám neveľká vzdialenosť, využívame ešte luxus sprchy a espresso kávovaru, odchádzame až po jedenástej. Opäť nás čaká pekné letné počasie.

Posledná etapa začína stúpaním na Paradajs. Postupne sa odkrývajú výhľady späť na Červenú studňu, aj dnes je obliehaná výletníkmi a mnohí idú naším smerom. Nespočítam, koľkokrát som v tomto sedle bol, ale výšľap na Paradajs je premiéra. Pri výstupe sa zapotíme, dnes je zreteľne najhorúcejší deň z celej našej výpravy a bohužiaľ, kvôli oparu sú už ďaleké výhľady menej pôsobivé. Z vrcholovej vyhliadky máme Štiavnicu ako na dlani, dominuje najmä kalvária, ktorú sme zažili ešte takmer v ruinách, no postupne sa ju počas rokov podarilo obnoviť. Farby sú ešte väčšinou letné, ale trávy už žltnú a samostatným zážitkom sú sýtočervené jarabiny.

Pri zostupe sa otvára pohľad na Tanád a Sitno, všade okolo na nás vyskakujú spomienky zo všetkých možných ročných období, z turistiky aj z bicykla, do Štiavnice sme radi chodili na výlety, keď naša dcéra bola ešte celkom malá.

Cestou sa často zastavujeme pri kôpkach hornín, na ktorých vždy tabuľka objasní čo to je a odkiaľ pochádza. Ďalej zas objavujeme menhiry, ale tieto tu postavili v modernej dobe. Odtiaľ vidíme, že pred Tanádom nás čaká ešte strmý zostup a potom zas výstup poriadnym grúňom popri skalnom mori, miestami preliezame skaly. Po opakovaných výstupoch a zostupoch cez rôzne pahrby konečne stojíme pri vrcholovom smerovníku a treba pripomenúť aj naozaj strmý zostup.

Cez Kanderku na začiatok

Pečie nám na hlavu ako vo vrcholnom lete, pohľad na hrebeň pred nami odhaľuje, že nás čakajú nekryté trávnaté úseky, tak pri prvom lesíku vyhlasujem siestu. Keďže správna siesta nasleduje po obede, z batoha dolujem varič, malý čajník a o chvíľu už z neho vyfukuje para, stačí len zaliať obsah sáčku a o desať minút sa môžeme vrhnúť na plnohodnotné jedlo. Prepadol ma priam vlčí hlad, tak v tej najväčšej páľave si doprajeme v tieni lesa piknik, nemôže chýbať ani káva a dezert.

Po výdatnom oddychu sa vydávame na posledný úsek hrebeňa, je cez 30 °C, ale nenecháme si pokaziť náladu, berieme to ako koniec nezabudnuteľných prázdnin, aj keď už je september. Za Kanderkou skúmam ruiny bývalého salaša, škoda tej stavby, ale strecha je prelomená a aj posledné náznaky prístrešia sú životu nebezpečné. Použiteľný bol iba altánok ešte pred Tanádom, hoci aj ten už stojí nakrivo, ale tento salaš už ako nocľah pre turistov skončil.

Zostupujeme do sedla Pleso, kde obdivujeme pekné jazierko, sedí pri ňom nejaká partička a pobehuje okolo nich veľký pes, tak ich obchádzame veľkým oblúkom.

Ešte posledné stúpanie, lúky, kroviny a lesík, voňavý vzduch plný slobody, po ktorej všetci túžime. Na konci ešte objavujeme válov na napájanie statku, idem ho preskúmať a zmývam z tváre soľ, taká voda urobí dobre aj srdcu.

Sme na konci a vlastne na začiatku. Radosť v Štiavnických vrchoch nemá konca…