Trasa

Mníchova Lehota – Macková – Čiernachov – sedlo Lúčky – Svitava – sedlo Trubárka – Petrova Lehota – Voleníková – Chata Baské – Zrázový vrch – sedlo Trtavka – Rovienky – sedlo Košariská – Homôľka, sedlo – Dolná Poruba

Čiernachov

Vystupujeme z autobusu v Mníchovej Lehote, prechádzame cez frekventovanú cestu a pomedzi zopár domov miestnej časti Jarky stúpame k lesu. Tadiaľto kedysi viedla lesná úzkokoľajka Trenčín – Selec, ktorá zvážala drevo z lesov pod Inovcom na parnú pílu v Kubrej. Prevádzka železnice začala v roku 1914, neskôr bola trať prerušená výstavbou muničných skladov a práve tu, na stanici Mníchova Lehota, sa drevo prekladalo na normálnu železnicu.

Prechádzame popri potoku a čoskoro zisťujeme, že turistické značky sú tu akési čudné. Nie sú to klasické pásy bežných turistických značiek ale tu je červený kruh s dvomi bielymi pásmi po bokoch. Trošku to pripomína japonskú zástavu a tak si hneď pripomenieme práve prebiehajúce olympijské hry v Tokiu. Ale toto je len značenie miestneho diaľkového pochodu Soblahovská 35-ka. Dohodneme sa prejsť krížom cez horu, aby sme sa opäť dostali na normálne značený chodník. Ním pokračujeme pod vrchol Macková a pekným starým lesom popod skalky k vyznačenej odbočke na vrch Čiernachov.

Výstup nahor je celkom príjemný, iba v jednom mieste zatarasený spadnutým stromom, ktorý podliezame. Čoskoro sme hore a zo špicatého brala sa pred nami otvára výhľad na vrchy nad Trenčínom i vzdialenejšie Biele Karpaty. Škoda, že je dnes silný opar a viditeľnosť biedna. Z vrcholu schádzame strmou, no celkom dobre schodnou prťou. Našťastie havino necíti žiadnu zver, a tak ide nadol celkom pokojne a bez ťahania ako často zvykne. Po chvíli sme na rozľahlej Čiernachovskej lúke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Popod Ostrý vrch

Kráčame krížom cez lúku a po lesnej ceste klesáme k rekreačným chatám. Jedna z nich je otvorená pre turistov, a tak si na terase dávame kapustnicu a vývar. Obe polievky sú trošku sklamaním a šikovná teta, ktorá okolo nás obchádza s mokrou handrou, nálade tiež nepridá. Neprekáža, vypijeme ešte pivo a ideme ďalej.

Na úbočí Ostrého vrchu je rovnomenná prírodná rezervácia. Dominantnou drevinou v porastoch, ktorých vek sa pohybuje okolo 100 rokov, je buk, primiešané sú i ďalšie listnáče. Ľudskou činnosťou nebolo chránené územie ovplyvňované prakticky počas celého 20. storočia. Keďže máme pred sebou ešte hodný kus cesty, na samotný Ostrý vrch neodbočujeme, ale pokračujeme do sedla Lúčky. Tu je, ako inak, ďalšia rozľahlá lúka a tiež drevený kríž, v súčasnej podobe z r. 2003. A pre turistov tu stojí pekný nový prístrešok. Paľo sa podujme zísť nadol k prameňu, voda sa mu ale nedá nabrať a vracia sa s prázdnymi fľašami. Azda sa nám pošťastí doplniť vodu v neďalekej dedinke.

Petrova Lehota

Od sedla začíname stúpať, najprv mierne, potom čoraz strmšie popod vrch Svitava. Z neho je pozoruhodný výhľad, o tom som sa však dozvedel až doma, a tak sme aj tento vrchol obišli. Kráčame úžasným bukovým lesom, s porastom mladých i veľmi starých stromov so všelijako pokrútenými konármi a dutinami. Cez plochý zalesnený vŕšok Trubárka schádzame do sedla a dolinkou strmo nadol do Petrovej Lehoty.

Petrova Lehota je malá horská dedinka, dnes má približne 150 obyvateľov. Na mňa zapôsobila bezútešným obrazom skazy, teda aspoň horný koniec, ktorým sme prešli. Cesta je úplne rozbitá, mnohé domy sú neudržiavané, dvory zarastené, strechy deravé. Na našu radosť sme však našli jednu vynovenú chalúpku s vysokým plotom a nakrátko pokoseným trávnikom, kde sme si vypýtali vodu. Dali nám ochotne, vodu z obchodu i miestnu zo studne, silno železitú.

Ideme po širokej lesnej ceste a zrazu zisťujeme, že sme opäť zišli zo značky. Pôvodne sme plánovali ísť cez Veľké lúky, ale keďže sa nám nechce vracať, budeme pokračovať a trasu trošku zmeníme. Prekračujeme frekventovanú komunikáciu a opäť vchádzame do bukového lesa. Kráčame cez les i menšie čistinky až znenazdajky sa krajina pred nami mení a ocitáme sa na obrovskej mierne zvlnenej planine Voleníková s prekrásnymi pohľadmi na okolie. Na severe vidíme Slopský vrch a Hoľazne, za nimi Vápeč. Priamo pred nami sa týči mohutný vrch Nad Vyhorencom a v pozadí ukrytý Žihľavník.

Baské

Tu nachádzame oplotenú poľovnícku chatku, kde naberáme skvelú čistú vodu a doprajeme si krátky oddych a občerstvenie. Po chvíľke sme pri smerovníku a zisťujeme, že na Baské, kde mienime prenocovať, nás čaká 500 metrov prevýšenia. Sme v prírodnej rezervácii Žihľavník, čo je významná krasová oblasť s pôvodnými zachovalými lesnými porastami s výskytom vzácnej teplomilnej flóry a fauny.

V prudkom svahu vedie výborne upravený kopaný chodník, najprv traverzom, neskôr viacerými strmými serpentínami. Havino občas postáva i polihuje, viditeľne má toho na dnes dosť. Na rázcestí sa k nám pripája miestna značka z Omšenia a stúpanie sa pomaličky zmierňuje. Záverečný úsek vedie takmer po rovinke.

Pri turistickej chate je veľa ľudí, miestnych i turistov. Paľo sedí v jednom z prístreškov pri fľaške piva a kapustnici, tak si objednávam to isté. Aj havino si už napratal brucho a teraz oddychuje po náročnom dni, ponúknutú kostičku od domácich však neodmietne.

Na vrchu Baské stojí chata, postavená v roku 1936. Jej súčasným majiteľom je Klub slovenských turistov Trenčianske Teplice. Hneď na prvý pohľad vidno, že jeho členovia sa o chatu výborne starajú a ustavične čosi opravujú či vylepšujú. Aj dnes je tu čulý pracovný ruch, jeden pán kosí lúku, druhý natiera stojan s mapou. Teta chatárka natiera vchodové dvere do chaty. Tohto roku, pri príležitosti 85 rokov od jej postavenia, vydali novú knihu s názvom História chaty Baske. V nej sme našli veľa zaujímavostí o chate, o tradičných turistických podujatiach a čosi aj o plánoch do budúcnosti.

K večeru sa ešte vyberieme na malé vychádzky k dvom vyhliadkam. Prvá je hneď za turistickou mapou a je z nej prekrásny výhľad na Vápeč, Súľovské vrchy i Javorníky. K druhej vyhliadke ideme na západ k poľovníckemu posedu. Odtiaľto je výhľad širší, vidno veľkú časť Strážovských vrchov, Vtáčnik i Tribeč, hrebeň Považského Inovca i najvyšší vrch Malých Karpát - Záruby.

Ráno sa budíme do zahmleného a mokrého rána. Mierne popŕcha a vraj bude asi tak do deviatej. Zatiaľ sa naraňajkujeme, Paľo zo svojich zásob, ja si vyberiem praženicu od chatárky. Doplníme ešte vodu z bandasky a nakoľko mrholenie pomaly ustáva, rozhodneme sa pokračovať.

Trtavka

Prechádzame viaceré nádherné lúky. Na rozdiel od včerajších, ktoré pôsobili dosť jednotvárne, tieto nie sú pokosené a svojou polohou priamo na plochom hrebeni mi trochu pripomínajú Poloniny. Klesáme k sedlu Trtavka k prístrešku, ktorý je zaprataný množstvom matracov, sedačiek a kresiel. Dalo by to dosť námahy vytvoriť si tu miesto na nocovanie pod strechou, a tak odporúčam využiť radšej blízku chatu, prípadne prístrešky pri nej. Mal by tu byť niekde blízko prameň, my sme však teraz vodu nepotrebovali. Odtiaľto sú opäť pozoruhodné výhľady na mohutný skalnatý Vápeč i ostrú zalesnenú Homôľku. Pri smerovníku odbočujeme na sever a opäť prechádzame cez krásne horské lúky. Začína pršať, najprv mierne, potom čoraz hustejšie. Nachádzame úkryt v malom lesíku, kde prečkáme asi pol hodiny najväčšieho dažďa. Vtom zopár metrov od nás prebehne líška.

Dolná Poruba

Nasleduje strmší zostup na Košariská a popri opustených lyžiarskych vlekoch schádzame do horského sedla Homôľka k rušnej asfaltke. Oddychujeme na lavičkách pred bufetom, obzerám si okolie a mám dojem ako keby sa tu za desiatky rokov nič nezmenilo. Iba jukebox s platňami nenachádzam.

Čaká nás ešte záverečný zostup do dediny, väčšinou po lúčnych a poľných cestách. Aj tu sú skvelé výhľady, teda mohli by byť. Omšenská Baba i Vápeč sa strácajú v mrakoch, a tak sme radi, že aspoň v dolinke svieti slniečko. Do odchodu autobusu nám zostáva ešte dosť času a tak len oddychujeme a posedávame na lavičke pri kostole sv. Martina.

Záver

Túlačka Strážovskými vrchmi určite splnila moje očakávania. Zaujal nenápadný, no strmý Čiernachov s peknými skalkami na vrchole, les s prastarými bukmi na Svitave a neporušená príroda rezervácie Žihľavník. Smutný bol pohľad na Petrovu Lehotu, tichú a takmer bez života. Na Baskom potešila možnosť nocľahu priamo v chate i miesto pre psíka. Druhý deň sme prešli nádherné horské lúky a zažili mnohé pozoruhodné výhľady cez mraky a hmly. Rád by som sa do týchto miest vrátil, či už na jeseň so zafarbeným lístím alebo aj v zime s jasnými ďalekými pohľadmi na krajinu.