Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

01

Túra Ybbstalské Alpy - Hintere Tormauer

Okolie Ӧtscheru s jeho roklinami ma láka už niekoľko rokov, no mojej polovičke sa tam nikdy nechce ísť. A tak po návrate z dovolenky poľahky presviedčam kolegyňu, aby si so mnou a drobcom dala okruh cez Hintere Tormauer, ktorý by nám podľa plánovača mal trvať niečo cez štyri hodiny. V stredu, posledný prázdninový deň, ktorý je v Rakúsku dňom pracovným, by sa malo aj počasie vylepšiť natoľko, aby sa to oplatilo.

Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 01.09.2021
Pohoria
Rakúsko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) - Ybbstalské Alpy (Ybbstaler Alpen)

Cesta tam

Peťa k nám prichádza zhruba o pol ôsmej, balím posledné veci a vyrážame. Najskôr dotankovať a potom k hraničnému priechodu. Čaká nás približne 2,5-hodinová cesta, časť po diaľnici, časť po miestnych cestách.

Do Viedne a cez Viedeň ide všetko ako po masle, až kým sa nedostávame na severnú diaľnicu A1. Je frekventovanejšia ako južná diaľnica S6 a kamióny sa obiehajú jedna radosť. Vždy keď sa konečne rozbehnem na 130 km/h, nejaký dobrodruh sa rozhodne, že sa nebude vliecť o päť kilometrov nižšou rýchlosťou ako jeho kolega kamionista pred ním a vletí mi do cesty. A tak ideme po diaľnici namiesto plnej povolenej rýchlosti v priemere deväťdesiatkou a odďaľujeme tak čas príchodu.

Konečne sme v St. Pӧltene, kde schádzame z diaľnice výjazdom číslo 59 (St. Pӧlten – Sϋd) a ďalej sa držíme smerových tabulí na Mariazell, neskôr na Annaberg (v mestečku Tϋrnitz sa cesta rozdeľuje, na kruháči treba ísť prvým výjazdom). Dedina za dedinou sa dostávame hlbšie a hlbšie do hôr, kde sa civilizácia obmedzuje len na menšie osady s pár domami popri ceste. Serpentínami prechádzame k malému lyžiarskemu stredisku v Annabergu, odkiaľ je do Wienerbrucku naozaj kúsok. Janík mi zozadu hlási, že ho bolí hlava a je mu fakt zle. Otvára si okno a nasáva svieži horský vzduch.

Parkovisko pri Ӧtscher-Basis je takmer plné, ale parkovacie miesto nachádzame bez väčších problémov. V automate platím celodenné parkovné v sume 5,- € (automat berie len mince, nedá sa zaplatiť ani kartou ani bankovkami), lístok dávam za predné sklo a v obchode so suvenírmi platím vstupné do rokliny. Je jedno, do ktorej idete, vstupné je jednotné – 4,- € dospelý a 3,- € dieťa. Predavačka sa nás pre istotu pýta, či chceme kombinovaný lístok aj na Mariazellbahn alebo len do rokliny, no my nejdeme do Ӧtschergraben. Kombinovaný lístok nám netreba.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Zostup k Hintere Tormauer a prechod roklinou

Obchádzame budovu s obchodom a reštauráciou a popri vodnej nádrži sa držíme červenej značky. Po chvíli sa dostávame k odbočke vedúcej popri potoku Lasinbach až dole k starej elektrárni a križovatke ciest, kde sa budeme musieť rozhodnúť, či ideme naozaj do Hintere Tormauer alebo do jej väčšej a navštevovanejšej sestry Ӧtschergraben. Podľa smerovníka by nám to ku križovatke malo trvať zhruba polhodinku.

Vchádzame do doliny, ktorá mi svojím machovo–trávnatým charakterom pripomína Ysperklamm. Všetkým trom sa nám nesmierne páči. Turistov tu veľa nie je, takže si môžeme krásy prírody vychutnávať nerušene. Miestami je koryto potoka široké a občas sa zužuje, vody je raz viac, raz menej. Na prvom moste sa zdržíme minimálne desať minút. Kým fotím, kým Peťa fotí, kým sa Janík džabe vo vode. Pokračujeme ďalej a nešetríme obdivom.

Ďalšia väčšia zastávka nasleduje pri vodopáde s menom Kienfall. Padá do údolia zboku, v spodnej časti sa rozdeľuje na niekoľko menších prúdov a končí štyrmi v malom jazierku. Obchádzame jazierko po turistickom chodníku a za mostom schádzame dole k vode. Nie sme sami, k jazierku schádza aj dvojica so psíkom, ktorému tam hádžu drevenú palicu, aby sa trochu osviežil vo vode.

Zostup k elektrárni nám nakoniec trvá viac ako hodinu. Hoci ideme dolu kopcom a zostup je nenáročný, zastavujeme sa kdekade, Janino sa hrá, my si fotíme, prípadne len tak sedíme na skale a rozhliadame sa okolo seba.

Od elektrárne akoby sme prišli do iného sveta. Hustý les a machom porastené skaly v koryte striedajú čisté skaly, obrastené machom len sem-tam, a stromy sú viac-menej len na úbočiach. Chodník je lemovaný trávou a kríkmi. Skaly okolo nás sú majestátne, to sa musí uznať. Začínam chápať, prečo Rakúšania Ӧtschergraben nazývajú „Grand Canyon Rakúska“, i keď som videla aj krajšie miesta.

Výhodou, že sme prišli počas pracovného dňa je to, že nestretávame takmer nijakých turistov a môžeme si robiť zastávky kde len chceme a na ako dlho chceme. Tiež sme si vybrali menej frekventovanú roklinu - väčšina ľudí mierila do Ӧtschergraben. Všade, kde sa dá, schádzame bočnými chodníčkami k vode, Janino sa hrá, my s Peťou len tak sedíme na skalách a obzeráme sa okolo seba.

Zhruba v tretine trasy prichádzame ku skalnému úbočiu, ktoré dole pri riečke končí veľkou jaskyňou. Peťa s mojím malým prieskumníkom sa okamžite vydajú na bádateľskú výpravu. Štverajú sa po obrovských balvanoch a skalách, aby sa dostali na druhú stranu potoka, kde je vstup do jaskyne. Keď sa vrátia, oznamujú my, že asi bude fakt veľká, ale že nechceli bezo mňa ísť hlbšie (doma na mape zisťujem, že išlo o Gamsluckenhӧhle).

Keď vysoké skalné steny začínajú ustupovať a pribúdajú stromy a kríky, začíname tušiť, že sa blížime ku koncu rokliny. Zvyšok cesty ideme lesom a vychádzame na parkovisku, z ktorého sa do rokliny tiež dá dostať (roklina je obojsmerná).

Návrat k autu

Pozeráme s Peťou do mapy a rozhodujeme sa, ktorou cestou pôjdeme nazad. Na výber máme ísť po asfaltke do dedinky Reith alebo ísť masívom, ktorý sme v rokline mali po pravej strane. To by ale znamenalo nastúpať 300 - 400 výškových metrov a Janinovi sa veľmi nechce. Volíme teda návrat po asfaltke. Cesta nie je v tento deň a poobednú hodinu veľmi frekventovaná, takže nemusíme byť ostražití, aby sme niekomu neskočili pod kolesá. Až do Reithu asfaltka mierne stúpa a hodinu počúvame, ako Janina bolia nožičky. Nuž, skončilo dobrodružstvo pri vode, začala nuda. Stará známa klasika.

V Reithe odbočujeme tesne pred železničnou traťou doprava – riadime sa podľa žltých smerových tabúľ. Stále ideme po asfaltke, ale len pár minút. Pri menšej usadlosti vchádzame na úzky chodník lesom a prechádzame okolo chaty, pri ktorej premýšľame, či ideme naozaj dobre (turistický chodník vedie priamo popred chatu). Za ňou ale máme na dohľad vodnú nádrž Stausee, na opačnom konci ktorej je naše auto.

V reštaurácii pri parkovisku sa najeme a pred 18-tou vyrážame na spiatočnú cestu. Našťastie trvá kratšie ako cesta k rokline. Áut aj kamiónov je na diaľnici pomenej.

Fotogaléria k článku

Najnovšie

Príbeh Osem prestupov

Nielen samotná turistika, ale aj preprava na začiatok či z konca trasy môže byť samostatným zážitkom. Najmä pokiaľ cestujete verejnou dopravou na Slovensku. Neurčité príchody a odchody …

Pavel Forgáč