Dlho odkladané Belianske Tatry

Začiatkom dňa parkujem v ždiarskom lyžiarskom stredisku Strednica a vydávam sa k Monkovej doline. Prechádzam popri bystrej rieke Biela popod vŕšok Plošové turne, spod ktorého trčia zaujímavé skalné ihly.

Po chvíli sa dostávam k rázcestiu pri Monkovej doline a tou sa vydávam k vysoko ležiacemu Širokému sedlu. Prvú polovicu výstupu nestretávam nikoho. Až niekde v polovici náročného výstupu začínam stretávať ľudí. Postupne predbieham viacero skupiniek. Ide sa mi výborne. Kochám sa zaujímavými scenériami naokolo. Či je to vodopád Rigeľského potoka, jaskyňa pod ním alebo interesantné bralá Žľabiny. Postupne sa dostávam do pásma horských lúk, kde míňam pár kamzíkov. Ochutnávam vodu z prameňa pod Širokým sedlom a čochvíľa som hore.

Po prezlečení sa do suchého okukujem okolité scenérie Belianskych Tatier a severovýchodnej časti Vysokých Tatier. Počasie je nudné, sivé a nie veľmi vábne. To ma trošku mrzí, ale teším sa, že som sa sem konečne dostal. Verím, že sa to o hodinku – dve, ktoré tu strávim, zlepší. Pomaly sa presúvam do Vyšného Kopského sedla, kde si dávam oddych. V spomínanej časti Vysokých Tatier sa ukazuje Slnko, osvetľujúce zasnežené severozápadné svahy Lomnického štítu. Vidieť tiež oba Kežmarské štíty a blízky Jahňací štít.

Po polhodinke sa presúvam do Kopského sedla a kúsok ďalej k výhľadu na Veľké Biele pleso a dolinu Zeleného plesa. Ku mne si sadá starší turista a dávame sa do reči. Upresňuje moje mylné úvahy o tom, ktorý štít je ktorý. Za Jahňací štít som považoval Kozí štít, a tak ma uvádza na pravú mieru. Hovorí, že na vrchole vidieť aj ľudí. „Naozaj,“ odpovedám. Dostávam sa teda do obrazu a rozoberáme rôzne témy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po príjemnom rozhovore sa pomaly pohýnam naspäť. V pláne je zostup dolinou Zadné Meďodoly do Tatranskej Javoriny. Do odchodu autobusu zostávajú ešte tri hodiny, a tak sa ešte motám okolo Kopského sedla.

Na záver pobytu v sedle krútim hlavou nad dievčinou, ktorá sa kvôli fotke štverá na tradičný, drevený tatranský rázcestník. Ľutujem, že som ju neupozornil, načo sú takéto hlúposti dobré.

Strhujúce pohľady z Meďodolov

Potom sa pomaličky púšťam dole kľukatiacim sa chodníčkom popod Ždiarsku vidlu a Havran. Hneď v úvode klesania sa núkajú netradičné pohľady na lúčno-bralnaté okolité svahy Belianskych Tatier. Postupne sa objavujú aj cípy Nového vrchu a bralo Muráňa. Na druhej strane sa otvára Jahňací kotol.

Postupne sa dostávam nižšie na lúky, kde sa oboznamujem s pamätníkom Pastierskych vojen. Nevedel som o ňom, ale netušil som, že je to tak dávna história. Tipoval som, že pôjde o nejaké pastierske konflikty zo začiatku minulého storočia. Informácie ma dosť prekvapili a obohatený o čriepok z našej histórie klesám ďalej.

Stretávam viacero skupín turistov. Počasie sa výrazne lepší a svahy "Belianok" osvetľuje Slnko. „Škoda, že to neprišlo o hodinu - dve skôr,“ hovorím si. Ale čo už, túto časť ešte niekedy určite navštívim v lepšom počasí.

Zastavujem sa pri Medvedej studničke, kde ma najskôr spovedá skupinka dôchodcov. Zaujímajú sa, ako ďaleko je ešte do Kopského sedla. Povzbudzujm ich, že nech to určite skúsia. Je niečo okolo 13-tej hodiny a prichádza zlepšenie počasia. Všímam si aj vymódenú paničku s ultra modernými okuliarmi. Akosi sa mi na prvý pohľad na hory nehodí, ale to som ešte nevedel, že som mal trochu pravdu.

Potom sa presúvam k studničke a naberám si z upraveného prameňa so strieškou. Periférne si všímam ako sa na mňa udivene pozerá spomínaná pani. Pýta sa ma, či je to pitné? Oznamuje mi, že tam môžu byť zvieratá. Neviem presne ako to so zvieratami myslí, ale pravdepodobne má na mysli fakt, že zomierajúce zvieratá sa často presúvajú k potôčikom a studničkám a chcú sa poslednýkrát napiť.

Odpovedám jej, že lepšiu vodu určite len ťažko nájde a určite je pitná. Súhlasím s jej tvrdením o zvieratách, ale oponujem, že si vodu naberám priamo zo studničky a nie z tečúcej bystriny, potôčika s dlhším tokom, kde výskyt nejakej zdochliny hrozí. Keby to tak bolo, už by som bol dávno chorý, alebo mŕtvy, lebo vodu z prírodných studničiek pijem veľmi často. Však upravená voda z vodovodu alebo fliaš je tu len niekoľko desaťročí a tisíce rokov ľudstvo pilo len zo studničiek. Toľko moje argumenty. Pani prevráti očami a radšej odchádza.

Poberám sa tiež a trochu ešte premýšľam nad zaujímavým stretnutím a názormi o nepitnej vode vo výške 1400 metrov v jednej z najvzácnejších dolín na pomedzí Belianskych a Vysokých Tatier. Potom sa kochám ďalšími krásnymi výhľadmi v závere doliny. Blízky Muráň je naozaj veľkolepý. Trochu mi pripomína skalné útvary v americkom Chimney Rock Park z môjho obľúbeného filmu Posledný mohykán. Z impozantných pohľadov nahor sa viackrát potkýnam o skaly cestou.

Postupne sa dostávam k spojnici Meďodolov a Javorovej doliny a čaká ma posledný úsek k Tatranskej Javorine. Posledné pohľady na krásne "Belianky" z netradičnej perspektívy a blížim sa k osade. Nenechám si ujsť ani nádherný drevený kostolík svätej Anny s kaplnkou v krásnom zelenom parčíku. Potom sa ponáhľam na krátky presun autobusom k Strednici.

Asfaltové prekvapenia a malebná Osturňa na konci leta

Malý oddych v aute a vyzdvihnutie si vecí na dlhšiu časť túry sa končí, šliapem prvé metre v pohorí Spišská Magura. Smerujem ku kóte Pri Tablici, kde sa prehupnem sedlom a Bystrou dolinou zostúpim do vysnívanej Osturne. V sedielku ma prekvapí asfaltová cesta, ktorá, ako sa neskôr dozviem, bude mojou spoločníčkou až do poľskej Lapšanky (Łapszanka). Pozerám do mapy, v ktorej som si asfaltový úsek vôbec nevšimol.

V blízkosti vidím viacero ľudí, pohybujúcich sa okolo chatky na vrchole vleku pod Príslopkou. Láka ma nejaké občerstvenie, ale nakoniec odolám a pokračujem. Míňam viacero áut vracajúcich sa z chát a výletov najmä zo smeru od Osturne. Dochádza mi, že cesta je spojnicou Osturne a Ždiaru a asfaltka bude pokračovať až do dediny. Prezúvam sa preto do botasiek a krátko oddychujem.

Okolie je výrazne poškodené kalamitami a následnou ťažbou. Postupne sa dostávam do nižších končín doliny. Prešlo okolo mňa aspoň 50 áut, čo na úzkej ceste dosť znepríjemňuje postup.

Dostávam sa k vysnenej Osturni. V blízkosti dediny ma víta urastená vŕba v tvare srdca. V diaľke vidieť zelené terasovité lúky podobné terasám na Podpoľaní. Už na prvý pohľad si ma tunajšie okolie získava. Prechádzam časťou obce a hľadám pokračujúcu žltú značku do poľskej Lapšanky (Łapszanka). Prekvapivo, aj na tomto úseku pokračuje nový asfaltový koberec. Zasmejem sa na originálnych tunajších značkách zakazujúcich ťahanie dreva po novej ceste. Prebúdzajú vo mne asociácie v kalendároch z detstva, kde bolo vyobrazené ťahanie dreva za koňom presne v dedine Osturňa. „Nuž, nová doba,“ hovorím si.

Opäť prekvapený stúpam asfaltom nad dedinu. Cítim únavu, ale čaká ma len nájdenie nocľahu či už na slovenskej, alebo poľskej strane. Okolo 17. hodiny prichádzam na bezmenné vršky nad dedinu a začínam sa ohliadať malebnými scenériami naokolo. Je tu skutočne nádherne. Neviem odtrhnúť oči najmä od Belianskych Tatier v pomaly zapadajúcom Slnku. Krásne sú tiež spomenuté terasovité lúky a iné lúky a pasienky nad Osturňou schovanou v úzkej dolinke.

Príjemný večer v poľskej Lapšanke a takmer jesenné ráno

Je však stále niečo pred 18. hodinou večer, a preto sa poberám na malý výlet do Poľska. Vydávam sa opäť na asfaltku a smerujem k poľskej Lapšanke (Łapszanka). Cestou ma míňa nejaké to auto a v podstate ani neviem, kedy prekročím hranicu. Nie sú tu žiadne tabule, ani upozornenia, iba otvorená stará rampa a pri ceste nenápadný hraničný stĺpik.

Čoskoro vychádzam z lesa a vidím roztrúsené usadlosti a malú osadu. Situácia sa tu však výrazne mení z hľadiska ľudí. Kým v Osturni a jej okolí nebolo ani živej duše, tak tu je viacero áut. Tiež sa tu prechádza alebo fotí viacero ľudí. Jedna partia opeká na ohnisku pri ceste. Všímam si možnosť ubytovania vo viacerých okolitých privátoch. Zastavujem sa pri malebnej kaplnke, ale v momente, keď ju chcem odfotiť s pozadím Tatier, zastavuje pred ňou auto. „Sakra,“ hovorím si. Záber teda musím zámerne trošku pokaziť.

Ľudí je tu naozaj dosť. V blízkosti vidím posed, na ktorý sa šplhá nevesta vo svadobných šatách. Smejem sa nad tým, čo už Poliaci nevymyslia. Po odchode svadobčanov si obzerám posed. Proti nežiadúcim návštevníkom je zabezpečený chýbajúcou kľučkou, ktorú asi máloktorý tramp a tulák nosí so sebou.

Na rozdiel od slovenskej časti hranice tu fúka nepríjemný, studený vietor a preto sa rozhodnem, že sa opäť vrátim nad Osturňu, kde bolo oveľa príjemnejšie a jednoznačne pokojnejšie.

Nachádzam si miesto nad dedinou a už za tmy sa ukladám do spacáku. Večer a vlastne celú noc počúvam silnú jeleniu ruju akoby bol práve záver septembra. V noci sa na ručanie viackrát budím a trošku neistý som aj ohľadom návštevy medveďa. Všetko však dopadá dobre a ráno som pomerne oddýchnutý. Hore som niečo po 4. hodine, a tak sledujem pomaličky sa začínajúci deň. Využívam možnosť signálu a ťukám do mobilu. O niečo neskôr sa naťahujem za batohom zakrytým obalom. Na ruke pocítim niečo studené a vlhké. Na moje prekvapenie mám na ruke malé kúsky jemného ľadu. „Fúha, žeby až takto,“ hovorím si. Takýto mráz som naozaj nečakal aj z dôvodu, že som spal len v dvoch tričkách a nejakú zimu v prechodnom spacáku som necítil.

Okolo 5.30 sa vymotám zo spacáku. Slnko sa už už chystá vyjsť a preto nesmiem váhať. Nájdem si príjemné dve-tri miesta na zábery a najbližšiu hodinu sa medzi nimi presúvam. Niekoľko sto metrov odo ma vidím, že nie som jediný, kto tu dnes ráno fotí.

Podmienky sú naozaj skvelé, ale trošku ma mrzí absencia hmiel, ktoré mám veľmi rád a trošku som ich očakával. Neprekáža. Každopádne som užasnutý okolitou scenériou v rannom svetle, v ktorom sa krajina mení na skutočne jesennú. Niektoré vykosené lúky v dolinke sú krásne orosené. Prím hrajú žltá, oranžová a červená ako charakteristické farby vychádzajúceho Slnka dopadajúceho na krajinu. Teším sa z krásnych podmienok a z ďalšieho rozprávkového rána v úžasnej časti Slovenska.

Živý skanzen Osturňa a nekonečné stúpanie ku Ždiaru

Okolo 7. hodiny rannej sa postupne balím a schádzam do Osturne. Rád by som doplnil aj zásoby vody, ale nenachádzam žiadny pramienok, a preto sa spolieham na miestne potraviny. Miestni ranostaji ma však upovedomia, že tu žiadne otvorené nie sú. Cestou však vidím muža vychádzajúceho z krčmy a pýtam sa ho, či je otvorené. Hovorí, že nie, ale že niečo by mi určite predali. Zbehnem teda dnu a beriem si vodu a pivo.

Osviežený sa presúvam čarovnou dedinkou a kochám sa jednou krásnou drevenicou za druhou. Dedinka je skutočne živým skanzenom zamagurskej - rusínskej architektúry.

Niekde v polovici dlhej dediny sa stáčam na juh smerom k hrebeňu Spišskej Magury. Na končiacich sa lúkach stretávam malú srnku. Potom sa ponáram do lesov. Pomaly a priebežne stúpam. Po asi polhodine sa dostávam k odbočke k jazeru Mišku Kovaľa. Neodolám a vydávam sa na malú odbočku za miestnou zaujímavosťou. Jazierko je naozaj poriadne zašité a zbadám ho len pár metrov skôr. Naokolo sú strmé svahy, stačí krok a kúpem sa v zelenej žaburine. Každopádne je to zaujímavé a netradičné miesto v horách. Po krátkej návšteve sa vydávam naspäť a opäť stúpam hore.

Vrchol nie a nie prísť a stúpam asi dve hodiny. Cítim horúčavu prichádzajúceho poludnia. Po netradične chladnej poslednej dekáde augusta sa počasie zlepšilo a začiatok septembra prináša takzvané Mariánske leto. Ponad hrebeň vidieť vytŕčajúce Ždiarsku vidlu a Havran. Okolitá krajina je výrazne poznačená kalamitou a ťažbou.

Dostávam sa na hrebeň, kde stretávam nejakých turistov. Oddychujem pri rázcestníku na Magurke. Keďže mám ešte čas, rozhodnem sa prejsť si ešte jeden menší okruh do Ždiaru. Klesám preto najskôr lesom a potom pasienkami a lúkami. Z Filipského vrchu obdivujem nádherné scenérie rázovitej obce pod mohutným hrebeňom Belianskych Tatier, ktoré asi nikdy neomrzia. Čoskoro som dole a o chvíľu opäť stúpam inou trasou cez Blaščatskú Dolinu. Hore si chvíľu oddýchnem. Čaká ma len príjemný mierne klesajúci úsek hrebeňom k ždiarskej Strednici. Jediné mini stúpanie zostáva na vrch Priehrštie. Tu stretávam dvoch ľudí chystajúcich drevo na zimu zo zbytkov rozsiahlej kalamity. Potom popri vleku a neskôr farme ležiacej nad parkoviskom klesám na parkovisko k autu.

Záver

Dovtedy mne takmer neznámy kút Slovenska odhalil za dva dni mnoho zo svojich krás. Úsek Belianskymi Tatrami mi síce z hľadiska počasia úplne neprial, ale nebolo to ani najhoršie. Podmienky sa postupne zlepšovali, a tak som si výhľadové Kopské sedlá a najmä dolinu Meďodoly s netradičnými pohľadmi na lúčno-bralnaté Belianske Tatry mohol vychutnať.

Prekvapivý asfaltový úsek prvý deň do Osturne vo mne zanechal kúsok rozpačité dojmy, ale večerná a najmä ranná krása okolia zamagurskej (rusínskej) dediny predčila moje očakávania. Netradične skorá ruja a prvý solídny mráz prichádzajúcej jesene počas bivaku dodali dramatický ráz.